Peniaze. Platidlo, ktoré hýbe svetom, pochopiteľne, bolo nevyhnutným dielom ekonomiky už v dávnej minulosti. Prečo vznikli peniaze je celkom zaujímavou témou, aj keď o peniazoch nie je správne v ich počiatkoch hovoriť. Hovorme im platidlá. Peniaze sa vyvinuli z prvých podôb platidiel až neskôr. Aj na primitívnych ostrovoch existovali spôsoby, ako si kúpiť od susedného ostrova nedostatkové plodiny, či nástroje. Ale ako? Najskôr bolo dôležité pýtať sa „začo“?
Vývoj peňazí… teda platidiel
Výmenný obchod
Kým niekde na začiatku si divoch vzal svoju korisť od druhého, ulúpil, ale pokojne aj vymenil za niečo iné. V civilizovanom svete bolo dôležité zachovať zdroje, obchodného partnera hneď nezabiť, ale udržať si ho ako svoj zdroj aj neskôr. Prosperovali obaja. Vymieňali si tovar za tovar, nedostatkový získavali výmenou za svoj dostatkový. Každý sa nemohol venovať lovu zvierat a výrobe zbraní. Niekto musel byť tým, čo vyrábal sekery, iný nože. Každý má talent na niečo iné a tak rozdielnosť výroby ovplyvnila ponuku aj dopyt. Zručnosť a dostupnosť materiálov, či technológií je tiež príkladom toho, že nie každému šlo vždy všetko.
Výmenný obchod nevymrel. Funguje v rôznych podobách aj dodnes. Keď v susednej dedine mali kováča a v našej dedine nemal nikto vyhňu, stačilo zobrať pár klobások a vyraziť za kováčom za kopec, požiadať o podkutie koňa a aj klobásky boli výbornou odmenou. Veď kováčova rodina sa viac venovala nákupu kovu, výrobe dreveného uhlia, či iným prácam.
V dávnej histórii sa však práve z výmenného obchodu stal počiatok pre platidlá blízke dnešným. Vrece obilia vymeniť za kozu mohlo byť ľahké. Ak ste však chceli zameniť 50 vriec obilia, ale nedokázali by ste odniesť 50 kôz na malej lodi, vznikali drobné predmety, ktoré mali mať určitú hodnotu. Kamienky, či mušle, alebo dokonca len predmety, ktoré sa stali platidlom preto, že ich počet bol veľmi obmedzený a ich hodnota zachovaná, alebo stúpajúca. Predmety, ktoré sú širšou spoločnosťou prijaté ako náhrada v určitej hodnote, sa náhle stali prostriedkom výmeny. Veď aj dnes vymieňame tovar za číselné hodnoty platidiel. Vymieňali aj obchodníci na našom území.
Platidlá, ktoré boli ako platidlo prijatá v iných európskych krajinách sa dostali až k nám. Hodnota veci bola prijatá a pokiaľ by neskôr opätovne dané platidlo priniesol do rovnakej oblasti, kde bolo platné, mohol ho opäť vymeniť za niečo iné. V Európe, ale donedávna aj na mnohých tichomorských ostrovoch, to boli kamienky a mušle. Aj v našich končinách sa používali mušle ako platidlo. Práve u nás boli o niečo vzácnejšie, keďže naši predkovia a ani my nemáme more.
Dobytok a zvieratá znakom bohatstva
„How many camels?“ počujete na arabských trhoch, ak si vediete peknú manželku. Výmenný obchod v mnohých krajinách funguje v určitých podobách dodnes aj mimo klasické peniaze. Ťavy sú znakom bohatstva. Človek nemusí mať peniaze, ak má stádo zdravých tiav, za ktoré môže získať takmer čokoľvek. Tak tomu bolo aj v minulosti v celom civilizovanom svete. Mať stádo dobytka znamenalo mať obživu, ale aj bohatstvo. Z kráv sa využilo absolútne všetko, od rohoviny, cez mäso, kosti, kožu, po rohy. To platilo aj v Južnej Amerike, kde najväčším zvieraťom bola lama. V Strednej Amerike fungovala ekonomika miestnych indiánskych kmeňov na výmennom obchode s kakaovými bôbmi. Kakao plnilo funkciu peňazí a pre dobrú trvanlivosť sa dalo aj skladovať.
Dobytok formoval aj prvé názvy toho, čo sa nám spája s peniazmi. Kapitál vychádza z latinského pomenovania capita a s ním sa stretávame v rámci pomenovania kusu dobytka.
Nálezy rúd a drahých kovov
Železná ruda bola v dávnej minulosti veľkým objavom, najmä keď sa objavili možnosti, na ktoré ju bolo možné použiť a keď pochopili, ako ju spracovať. Oveľa skôr, ako železo sa však spracovala meď a cín. Meď využívali z počiatku najmä na jednoduché nástroje a šperky. Zlievanie neovládal každý a na povrchu sa nenachádzalo toľko rudy, ako pod zemou. Trvalo ešte dlho, než existovali spôsoby ako ťažiť v baniach a kým to vôbec vtedajšie nástroje dovolili. Od toho je veľmi blízko k drahým kovom, drahokamom a niekde tu možno badať počiatky mincí ako platidiel. Ale ešte predtým…
Rudy bolo ťažké deliť, ale pri zlievaní sa podarilo dávkovať ju na rovnaké diely, či zlievať do obrazcov, ktoré mohli niesť informácie o hodnote. Pred viac ako 2000 rokmi pred Kristom ľudia poznali meď a cín. Oba kovy však boli veľmi mäkké, nenachádzali ich nikde spolu a tak niekde poznali len jeden z nich, niekde žiaden. Neznámy vynaliezavý zlievač sa však odhodlal oba tieto kovy zmiešať. Možno mu chýbalo množstvo z jedného kovu a tak ho doplnil iným. Ťažko povedať, keďže o tomto objave neexistuje záznam. Bol prevratný, pretože vlastnosti dvoch kovov sa vďaka čaru chémie, molekúl kovov a malej alchýmie, stali tvrdšími. Nastala doba bronzová. Nejde len o nový materiál, ale aj o to, že vzniklo zlievanie kovov, pozmeňovanie vlastností surovín. To ovplyvnilo aj akúkoľvek ďalšiu prácu so zlievaním kovov a budúcnosť mincí ako takých.
Bronz bol mimoriadne žiadaný. Vyrábali sa z neho meče, šperky, aj mince. Šperky samé o sebe boli platidlom už nejaký čas. Z bronzu sa vyrábali náramky o ktorých existujú predpoklady, že nemali iné využitie, ako platidlo. Aj preto, že boli rovnako veľké a rovnako vážili tak, aby zachovávali svoju podobnosť. Takmer v celej Európe sa používala aj železná ruda a rovnako veľké predmety, tehličky, či prúty z nej. Postupne sa z nich stávali mince. Tepanie, brúsenie, či odlievanie zanechávalo na nich značky. Prvé obrazce niesli zvieracie motívy, alebo jednoduché symboly. Hlavy panovníkov sa začali objavovať až neskôr. Šlo o mince kráľovstiev, cisárstiev a väčších území, zoskupení, alebo aj menších územných celkov.
Prvé mince a bankovky
Starovekí Gréci sú považovaní za vynálezcov mincí. Najstaršie nájdené a zachované mince pochádzali práve zo Staroveku. Reálne sa však za vynálezcov peňazí v súčasnej podobe považujú Číňania, ktorí takmer pred 3000 rokmi mali mince so štvorcovou dierkou uprostred, cez ktorú mohli mince zviazať na šnúrku. Využívali ich ako platidlo. Grécke mince vyrábané zo zlata a striebra využívali dva drahé kovy samostatne, alebo ako zliatina. Uchovávali svoju hodnotu, keďže zásoby zlata a striebra neboli veľké. Už v 4. storočí pred Kristom sa prvé grécke peniaze dostali aj na územie dnešného Slovenska vďaka Keltom, ktorí obchodovali, alebo dostávali žold za služby v Grécku.
Bankovka
Ako názov napovedá, bankovka je cenina vydávaná bankou. Dnes platí, že je vydávaná vždy národnou bankou, alebo v našom prípade teraz Centrálnou Európskou bankou. Názov pre banku vychádza z názvu pre lavičku. V staroveku práve latinské pomenovanie pre lavičku, kde sa uskutočňovali výmeny, rozmieňanie, pôžičky a iné transakcie, dalo názov bankovníctvu ako takému. Presunulo sa do samostatných budov. Dalo tak názov aj papierovému platidlu. To však nieslo rôzne názvy a najmä papierové bankovky nevznikli v staroveku, ako názov pre bankovníctvo. Vynašli ich v Číne v rovnakom čase ako mince.
Kým mince mali nižšie hodnoty, bankovky boli s väčšími hodnotami. Nahrádzali väčší obnos mincí. Ich vydavateľom v Číne nebola banka, ale panovník. V jeho truhlici sa nachádzalo určité množstvo mincí a to bolo možné získať výmenou za papierovú bankovku späť. Bankovka tak mala svoju hodnotu a bolo ňou možné narábať, vymieňať ju a považovať za plnohodnotné platidlo. Rovnaký systém papierových platidiel sa len veľmi pomaly rozšíril aj do zvyšku sveta. Niekde si na to bolo treba počkať až do 20. storočia, v stredoveku u nás ešte stále platili mince z drahých kovov a zliatin. Prvé bankovky v Európe sa začali vydávať vo Švédsku v 17. storočí a fungovali na podobnom princípe ako v Číne.
Prvá bankovka v Európe, vydaná v roku 1666, zdroj: https://antiquestradegazette.com/
O bankovkách sa ešte donedávna hovorilo, že sú kryté zlatom. Bolo to preto, že v počiatkoch európskych bankoviek naozaj plnili bankovky len akýsi doklad o tom, že v banke je uložené predpísané množstvo zlata. To zlato sa dalo dávnejšie vybrať fyzicky, alebo postačilo mať pravý doklad o uloženom množstve, ktorý sa dal ľahšie vymieňať za tovar, ako zlato samotné. Viac dokladov o uložení zlata znamenalo viac bohatstva. Niet divu, že rovnako ako miera dokonalého falšovania, začali sa rozvíjať aj techniky znemožnenia falšovania a techník ochranných prvkov. Podvodníci s grafickými umením v malíčku tak fungujú od počiatkov európskych bankoviek a žili už v starovekej Číne. Preto má bankovka odjakživa sériové čísla, ochranné prvky, vodotlač, veľmi detailnú precíznu grafiku, ktorej línie je ťažké napodobniť, prípadne pri skenovaní zaniknú.
Naše bankovky ako najžiadanejšie
Postupne zaniklo krytie zlatom, zmenila sa legislatíva, rovnako ako fungovanie vydávanie platidiel. Hoci sú bankovky kryté určitými hodnotami, nejde už o fyzické reálne zlato. Zaujímavosťou je, že bankovky Rakúsko-Uhorska patrili medzi najkrajšie v Európe, no práve bankovky Československa, ich prekonali. Mohla za to nádherná práca vtedajších grafikov a tlačiarov, ktorí sa napriek absolútnej neznalosti a nepripravenosti pustili do ambiciózneho projektu. Tzv. Muchovky, vychádzajúce z grafického návrhu výnimočného Alfonsa Muchu dopĺňajú dedinské motívy, národní buditelia, osobnosti a podobne aj v érach samostatnosti, či druhej Československej republiky. Za zmienku stoja aj slovenské „bubáky“ s motívmi národných osobností a historicko-kultúrneho dedičstva zachyteného aj na minciach.
Medzi zberateľmi sú práve pre grafické spracovanie jedny z najžiadanejších aj mimo naše krajiny. V súčasnosti sú našim platidlom EURO bankovky. Mince používame z rôznych emisií samostatných krajín. V peňaženkách sa nám povaľujú nemecké, fínske, švédske, španielske, francúzske… euromince, rovnako ako aj tie slovenské. Niektorí zbierajú, alebo sú nadšencami pre 2 EURO mince, ktoré neraz zachytávajú špeciálne motívy. Tak ako napríklad v prípade mince vydanej pri príležitosti výročia narodenia Ľudovíta Štúra. Stali sa zberateľským artiklom aj pre tých, ktorí sa necítia byť numizmatikmi.
Numizmatik, ako odborník alebo zberateľ na mince, nachádza v Europlatidlách ešte ďaleko viac príležitostí na svoje zberateľské chúťky. Chybné emisie, zlá tlač, alebo vzácne centovky. Ozaj, vedeli ste, že žiadna z eurobankoviek neobsahuje konkrétnu stavbu? Sú na nich mosty, okná či vitráže. Ale ani jeden z objektov v Európe neexistuje. Nejde o francúzske, či nemecké mosty. Jednoducho ide len o architektonické štýly. Žiadna krajina si totiž nesmie privlastniť, že bankovky sú „jej“. To bol zámer pri ich výrobe.
