Efekt prizerajúceho sa (anglicky bystander effect) je pojem zo psychológie. Pomenúva viacero podobných situácií, ktoré si nemôžeme klásť za vinu a predsa sme za ne vinní. Situácie, ktoré môžeme popísať aj ako tie, pri ktorých čím viac ľudí je, tým menšia pravdepodobnosť je, že zakročia, alebo pomôžu.
Čím viac ľudí sa prizerá, tým menej ich zakročí
Sú to situácie v mestách, kde ak sa pohybuje priveľa ľudí, nikto nezakročí a nezdvihne papier zo zeme, nezdvihne bezvládneho, alebo sa neopýta človeka so zdravotnými problémami, či potrebuje pomôcť. Pri mase ľudí, ktorá putuje rôznymi smermi, alebo postáva a prizerá sa, je menej pravdepodobné, že sa z nich niekto rozhodne zakročiť a pomôcť. Percentuálne počítanie je následne len dôkazom toho, ako veľmi je tento efekt účinný a hovorí pravdu.
Menej ľudí, pomoc dorazí skôr
Pokiaľ máte ťažkosti a spadnete na chodníku, máte vyššiu pravdepodobnosť, že vám pomôžu, ak sa pri vás nachádza jediný človek, než keby sa ich pri vás nachádzalo desať. Vtedy sa totiž v človeku automaticky spúšťa proces myšlienok, ktorý sa okamžite začne spoliehať na to, že niekto iný pomôže, niekto iný je bližšie k rozhodnutiu pomôcť a niekto iný už možno zavolal pomoc. Prípadne sú to myšlienky o tom, že niekto iný to vie, ako vyriešiť a už sa to rieši.
V situáciách, keď sa ocitáte s veľmi malým počtom ľudí, je vysoko pravdepodobné, že nájdete pomoc. Svoju časť pravdepodobnosti tam zohráva aj fakt, že ten, čo nepomohol by mal konkrétnu tvár a možno aj meno, preto zasiahne a pomôže. Ďalší podiel na tom má pocit, „kto ho pri pomáhaní vidí“. Základom je ale, že sa eliminuje efekt prizerajúceho sa, keď sa vnútorný hlas nespolieha na niekoho iného.
Syndróm Kitty Genovese
V roku 1968 tento jav skúmali John Darley a Bibb Latané a nazvali ho syndrómom Kitty Genovese. Ich dielom je model piatich krokov, počas ktorých je človek vedený k aktu zasiahnuť a pomôcť, alebo sa rozhodnúť ku konaniu. 1. všímam si čo sa stalo. 2. je to vážne? 3. môžem za to nejako ja sám? 4. čo môžem urobiť? 5. zapojím sa? – celý model spočíval v tom, že sa človek v niektorom z týchto piatich bodov rozhodne odpovedať nie a nezasiahne.
Syndróm pomenovali ho podľa 29 ročnej ženy, ktorú 13. marca 1964 v Kew Gardens v štvrti Queens v new Yorku napadol na ulici pri ceste z nočnej muž. Nikto nezakročil napriek kriku. Ľudia z okien nechceli nijako zakročiť a všimnúť si problém stále s tou myšlienkou, že problém sa ich netýka a nepochybne už niekto zavolal pomoc. V skutočnosti ale pomoc nikto nevolal. Ozval sa z okna jediný hlas, ktorý žene nijako nepomohol, len pomohol odohnať útočníka. Stalo sa tak len na chvíľu. Len čo sa muž z okna stratil, útočník sa vrátil a ženu znásilnil a zavraždil. Políciu nakoniec predsa len niekto zavolal, hoci už bolo neskoro. Za vraždu bol vtedy usvedčený Winston Moseley, ktorý nedávno vo väznici zomrel.
Na dedinách sú ľudia srdečnejší
Je vo všeobecnosti známe, že ľudia na dedinách sú k sebe ľudskejší. Ľudia v husto osídlených miestach a veľkomestách stratili väzby na ľudí. Nepotrebujú komunikovať s cudzími, pretože ich pravdepodobne už nikdy nestretnú. Neprinášajú v uponáhľanej dobe nič, žiaden zisk, ani hodnoty. Prípadne len sú zdržaním. Pre iných sú kontakty s neznámymi len priveľkým objemom informácií, ktoré nevládze myseľ spracovať. Priveľa neznámych vytvára v človeku štít zaslepenia, kedy už nepozerá a niekedy nerozoznáva známe tváre a je prepnutý na automatický režim s pomyselnými klapkami na očiach. Ľudia na dedinách nie sú zaplavení tak veľkým počtom neznámych tvárí a aj na zatúlaného neznámeho môžu reagovať srdečnejšie. Témam sa venoval aj etológ Konrad Lorenz. Taktiež pomoci sa dočká človek skôr, ako v mestách.
Otestovali sme si neraz situácie. Zastavené auto pri potravinách, zdvihnutá kapota a premýšľavý pohľad vodiča. Ako sa zachovajú okoloidúci v husto osídlenom meste? Na Slovensku nie sme na tom tak zle, ako v iných krajinách. Percentuálne ale veľmi rýchlo získate pomoc na dedinách, kde budú menej hľadieť na čas strávený pomocou, ako v mestách.
