Prečo sa učíme dejepis? Na základnej škole sa môžeme túto otázku spýtať celej triedy. Nájdeme len zopár tých, ktorí majú cit na dátumy a udalosti z histórie. Vnímajú stavby pyramíd, objavenie Ameriky, objavné plavby ako také, vynález kolesa, objavenie bronzu, atómu, či penicilínu a významné míľniky svetových dejín ako zaujímavosti fascinujúce svojim obsahom, aj kultúrnou odlišnosťou. Väčšina tried a teda žiakov však dejepisom opovrhne. Jednoducho preto, že je vnímaný ako zbytočný. Dejepis na stredných odborných školách je len výnimočne. O to viac je vnímaný ako nevyužiteľný v budúcom živote. Na staré kolená ale človek dokáže priznať, že tento názor je po celé desaťročia mylný.
Na čo dejepis?!
Človek nepoznajúci svoje dejiny je človek bez identity. Každý národ nejaké dejiny má, smutné, či šťastné. Vyberá si z nich však to, čo tvorí imidž krajiny pre samých seba. Každá krajina má určitú hrdosť na osobnosti dejín. Dôvodom, prečo sa učíme dejepis môže byť aj fakt, aby sme vôbec vedeli, kde žijeme a čo predchádzalo tomu, kde sme teraz my a kde sú teraz iné národy. Nepoznať pôvod pyramíd, nepoznať dôvody mohyly na Bradle, či osobnosť najvýznamnejšieho slovenského architekta Jurkoviča, nevedieť kto bol Napoleon, Mária Terézia, Franz Jozef, František Ferdinand d´Este.
„Úcta k minulosti je vlastnosť odlišujúca vzdelanca od divocha.“ — Alexander Sergejevič Puškin
Ignoranti histórie ovládajú aspoň symboly vedeckej minulosti ako Albert Einstein a Nikola Tesla. Minulosťou je dnes už aj Steven Hawking. Ak sa povie minulosť, poznáme symbol II. svetovej vojny, Adolfa Hitlera, hákový kríž, heslá ako Osvienčim, Dunkirk, Vylodenie v Normandii, Deň D, Pearl Harbor. Môže za to nevyčerpateľná tematika II. svetovej vojny v počítačových hrách a filmoch. Najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách v čase, keď už existovali médiá, záznamy a úroveň techniky podobná na tú súčasnú. Do I. svetovej vojny už ale záujem mladých tak nesiaha práve pre menej využívanú tematiku v hrách a filme.
Menej sa hovorí o dejinách našich. Musí ísť o fanúšika histórie, aby vedel popísať, čo je to SNP a o aký výjav fotografa Bielika ide vyššie.
„Ten, kto zabúda na svoju minulosť, nemá ani budúcnosť.“ — J. F. Kennedy
Veriaci delia dejiny ako obdobia Starého zákona, Ježiša, Nového zákona, Cézara, Egyptských faraónov, židovských rodín a známych prorokov, apoštolov. Aj moslimské náboženstvo má svoje osobnosti histórie. Niekde sú dejiny spojené s náboženstvom, vo všeobecnosti sú však svetové dejiny mimoriadne pestré a bohaté. Neraz plné nepresností, odhadov a dohadov. Tak ako neistota okolo Tróje, ktorú bolo nutné najskôr pri tureckom Canakkale objaviť, až potom sa z neistej zmienky v Homérovej Iliade stala realita.
„Povedz mi, aká bola tvoja minulosť a poviem ti, aká bude tvoja budúcnosť.“ — Konfucius
O význame dejepisu na školách neustále pochybujú žiaci, rodičia, aj ojedinelí odborníci. O dôležitosti dejepisu sa hovorí v súvislosti s veľkými udalosťami a výročiami. Keď televízia robí prieskum s otázkou, čo sa oslavuje, alebo kto bol konkrétnou známou osobnosťou. Náhle sa ukáže, že národ je sprostý, alebo len nepripravený. O význame výučby dejepisu nemôžeme pochybovať. Ignoranti vlastných dejín sa stávajú sprostými len čo sa objavia na exkurzii pod Devínom s hláškou „Tu stál nejaký hrad?“.
Zopár mýtov, omylov, či nedostatkov… tak napríklad
Dokonca aj novodobé dejiny patria do dejepisu. Nevenovať sa vlastným udalostiam aspoň povrchne, znamená vyzerať hlúpo viac ako by ste čakali. Náhle potom pripadá fakt, že akýsi Slovák bol kráľom na Madagaskare, len ako vtip, či hoax, akých je dnes na internete plno. Nepoznať dejepis a skutočné dejiny znamená myslieť si mnoho mýtov a omylov. Dokonca aj také, ktoré sa týkali celého sveta. Prvé koncentračné tábory nevymysleli Nemci, ale Briti v Juhoafrickej republike. Zatvárali tam hladujúcich a siroty pred viac ako 100 rokmi. Najskôr v dobrej viere, neskôr ako riešenie spoločenských problémov.
„Vďaka tomu, že história informuje ľudí o minulosti, dovolí im súdiť prítomnosť.“— Thomas Jefferson
Najväčší otrokári vyvážajúci Afričanov na nútené práce neboli tí v USA. Tí najväčší boli Arabi, ktorí na otroctve a vývoze otrokov postavili slušný biznis oveľa skôr. Na otázku, či ste homo sapiens by možno bolo dobré odpovedať pravdivo a neurážať sa, že niekto komentuje vašu orientáciu. Poznať Štúra a Štúrovcov viac ako len z podivnej reklamy Kauflandu, alebo reklám nemenovanej automobilky by nezaškodilo aj preto, že sa s ich dielami a činmi stretávame opakovane. Nepoznať totalitný režim zas nedovolí vážiť si slobodu a neprítomnosť permanentného strachu z videného aj neviditeľného, ktorý trápil v čase neslobody ľudí v Československu.
„Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť.“ – Thomas Mann
Kto však chce byť sprostým a nepoznať svoju budúcnosť, nech pokojne pochybuje o význame dejepisu. Otázka „Na čo sa učíme dejepis?“, prípadne „Prečo sa vlastne učíme dejepis“ a rôzne kombinácie hľadaní ohľadom významu a dôležitosti dejepisu, ktoré na našich stránkach pozorujeme ako hľadané slová, nás presvedčili, že sú rôzne typy ľudí, ktorých téma zaujíma. Tí, ktorí o význame pochybujú aj tí, ktorí sú si jeho dôležitosťou istí.
