Podobných osudov je na Slovensku viacero. Výstavba vodných nádrží, ktoré mali vyriešiť zásobovanie pitnou vodou, alebo vyriešiť opakujúce sa povodne sa v našich dejinách dotkla viacerých dedín, miest a osád. Nádrže Starina, Oravská priehrada, Liptovská Mara a ďalšie pochovali na dne priehrad minulosť viacerých dediniek. Takou nádržou je aj Nová Bystrica na Kysuciach, pomenovaná podľa obce Nová Bystrica v okrese Čadca. Vybudovanie priehrady, ktorá by bola zásobárňou pitnej vody s vysokým stupňom ochrany, bolo nevyhnutnosťou. Dovtedajšie zásoby lesných rezervoárov neboli dostačujúce. Plány, ako zaistiť zdroj a dopravu vody do čadčianskeho okresu, ale aj do Žiliny, boli rôzne.
Foto: Riečnica a miestny kostol, pozostatok obce. Autor: Michaela Mravcová, kniha Miesta zločinu a tragédií
Kniha Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei) dokonca prináša zaujímavé odhalenia, že pôvodne sa uvažovalo aj o zatopení obce Klubina. Obec tvorí hlbočinu a mohla by byť zdržou vody. Nie však úplne bez kontaminácie, keďže mnoho domácností po prúde rieky Lutišanka a Bystrica, zástavba vyššie a cesty by neboli vhodné pre napájanie pitnej vody. Plán postaviť nádrž čo najvyššie, v miestach neporušenej prírody, sa zdal najlepšou voľbou. Nie však pre obyvateľov obcí Riečnica a Harvelka, ktorí žili na mieste vyhodnotené ako to ideálne. Prehradenie miestnych potokov, tajme riečnického potoka, umožnilo naplniť priehradu a vznik dôležitého zdroja vody. Rok 1987 považujeme za oficiálny rok zániku obcí Riečnica a Harvelka. Po roku 1974 sa začalo s postupným vysťahovávaním a postupnou výstavbou.
Odsun obyvateľstva a zásah do ich identity
Odsun obyvateľstva po roku 1974 znamenal pretrhanie rodinných a susedských väzieb. Mnohí miestni obyvatelia odišli do zahraničia, prevažne do Čiech, časť z nich sa presťahovala do Starej Bystrice, iní do Čadce a Žiliny. Rozpŕchli sa aj do okolitých dedín najmä vtedy, ak v nich mali svoje rodiny. Najstaršia generácia zmeny niesla ťažko. Kniha kulturológa Tomáša Galierika Miesta zločinu a tragédií spomína, že sa pri sťahovaní obce muselo prihliadať na čistotu prírody. Ak mala byť nádrž zásobárňou pitnej vody, bolo nevyhnutné vybagrovať hnojiská, pôdu pod maštaľami, zbaviť miesto takýchto priestorov, hnijúceho dreva, asfaltu a stavebných materiálov.
Exhumovali sa aj mladšie hroby. Rodiny si brali štepy svojich stromov, z domov to, čo sa dalo ešte využiť. Mnohí sa však ocitli v neznámom prostredí, kde sa už nemuseli cítiť ako doma. Pri vysťahovaní sa však nediali také krivdy, aké sa udiali za bývalého režimu pri iných výstavbách a obmedzeniach, aké ľudia niesli tak ťažko. Obec mala svoju veľkú základnú školu, vlastnú farnosť, potraviny a pohostinstvo. Na tú dobu patrila medzi veľké, dostatočne vybavené a aj miestni si spomínajú na viacero osád, zástavbu, cesty a miesta, ktoré obec tvorili.
Riečnica dnes
Pôvodný kostol z Riečnice, zaujímavá svetlo biela stavba, tvoril dominantu obce. Zostal pritom ako posledná stavba celej pôvodnej obce. Aj jej hrozilo zbúranie. Dodnes je stavba známa ako stavba s navŕtanými dierami pre vloženie výbušnín, čo sa však nepodarilo dotiahnuť do konca a kostol zostal ako spomienka a dôležitý symbol pôvodných obyvateľov a ich potomkov. V jeho blízkosti sa konajú stretnutia pôvodných obyvateľov a ich rodín. Miesto je však stále priestorom vysokého stupňa ochrany.
Časť Riečnice prežíva dodnes vďaka tomu, že ešte pred búraním domov sa začalo s evidenciou zachovaného kultúrneho dedičstva. Tie domy, ktoré pôvodní obyvatelia darovali pre účely plánovaného múzea, boli očíslované a rozobrané na diely. Na novom mieste, na mieste budúceho Kysuckého múzea – skanzenu vo Vychylovke boli opätovne postavené, s výmenou poškodených dielov a s novou izoláciou. Stavby pôvodných osád sa podarilo zrekonštruovať a vystavujú sa dodnes ako ukážka ľudového remesla – ľudovej architektúry, opracovania dreva a spôsobu bývania a života. Riečnica tak dodnes prežíva v menách tých, ktorí sa z nej vysťahovali, v ich spomienkach, srdciach, ale aj v dedičstve, ktoré po Riečnici zostalo zachované v Múzeu kysuckej dediny vo Vychylovke.
Riečnica ako filmové miesto
Hoci Múzeum vo Vychylovke a budovy z Riečnice účinkovali v niekoľkých filmoch ako Teta, Želary, Legenda o Lietajúcom Cypriánovi, Čertovo pero, Tichá pošta a v ďalších, samotná Riečnica sa objavila napríklad v jednom zo starších seriálov Československej televízie. Bolo to v čase, keď filmový štáb potreboval nakrúcať scény z bojov v Telgárte počas II. svetovej vojny. Domy zbúrané počas príprav vodnej nádrže a aj domy, ktoré už boli vysídlené, pôsobili ako domy zničené vojnou. Tento príbeh a detaily tohto nakrúcania prináša kniha Filmové miesta 1 a Vychylovke sa venuje aj kniha Filmové miesta 2. Zásadným faktom je, že v Jakubiskovom filme Sedím na konári a je mi dobre sa tie konáre v názve filmu aj v deji filmu, nachádzajú práve nad Riečnicou. Ide o dve lipy, ktoré si pripomína aj pamätná tabuľa s informáciou o nakrúcaní. Dom, v ktorom sa film odohrával, však nestojí.
Zmienka o oboch knihách a stále o rovnakom autorovi nie je náhodou. Aj jeho rodina patrila medzi tých, ktorých sa týkal rozvoj obce Riečnica, alebo následne jej vysťahovanie a presídlenie. Autor knihy Filmové miesta, ktorá poukazuje na význam Múzea kysuckej dediny a samotnej lokality v okolí Novej Bystrice je zároveň autorom novšej knihy Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei). Venovanej temnej histórií, temným miestam a miestam konkrétnych tragédií, či smutných udalostí v našich dejinách.
Článok vychádza z redakčného rozhovoru s autorom oboch spomínaných kníh a textov knihy Miesta zločinu a tragédií. Iným príkladom zrušenej obce sú Horné Opatovce, ktorým sme sa venovali v inom článku.