Tak ako vo svete existuje gastronomický turizmus, filmový turizmus, svadobný, tankovací, či športový, existuje aj mnoho iných odvetví. Za extrémny je možné považovať temný turizmus, v zahraničí uvádzaný ako dark tourism. Temný preto, že jeho cieľ môže byť tabu, spoločensky neprijímaný, spájaný so smútkom, utrpením, skazou, ničivou silou prírody, alebo ľudskej činnosti. Do celej rozsiahlej skupiny lokácií, ktoré môžu lákať v rámci temného turizmu patrí neoddeliteľne smrť.
Tá ľudská, alebo smrť v rôznych jej podobách. Veľakrát je temný turizmus prepojený na iné odvetvia. Vo svete sú lákavé pohrebiská, náleziská ľudských pozostatkov, lebiek, mŕtvol, alebo obetné miesta starých kultúr, či vyčíňania novodobých beštií. Ľudia neraz chcú vidieť miesto, ktoré sa objavilo v médiách, knihách, alebo je zaznamenané v texte. Len preto, že sa miesto spája s nejakou tragédiou, veľkou udalosťou, či niečím, čo je prepojené na ďalšie emócie. Možno obdiv, strach, súcit, alebo je to len túžba navštíviť niečím zaujímavé miesto a nehľadíme pritom, koľko krvi nasiaklo do zeme pod nohami. Ľudí uchvacuje les samovrahov v Japonsku, v ktorom prechádzka môže znamenať nález tela, ktorému ešte zvoní telefón. Celé roky je turisticky atraktívny Pripjať, mesto duchov po výbuchu Černobyľu. Až nastáva prienik so zábavou známou ako urbex.
Dark tourism na miestach katastrôf
S temným turizmom sa pohráva aj triler Budinka, kde sa cieľom náhleho turizmu propagovaného cez sociálne siete stane miesto, ktoré na to vôbec nie je pripravené. V reálnom svete a v reálnom Slovensku nás z temného turizmu udivujú najmä toxické miesta zničenej prírody akými sú ekologické katastrofy, haldy z baní, odkalisko Markušovce a miesta spojené s históriou. Starou aj modernou. V tej starej sú to cintoríny, pohrebiská, miesta skonu slávnych aj menej slávnych ľudí. Navštevujeme miesta, kde spadlo lietadlo s M.R. Štefánikom, kde sa odohrávali ťažké boje počas vojen a umierali ľudia.
Mnoho Slovákov navštívilo okolie domu v ktorom zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Neraz verejnosť vyrazí k dverám zahraničných konzulátov, ak sa v danej krajine udejú mimoriadne udalosti. Tak ako sviečky pred japonským konzulátom na Hlavnom námestí v Bratislave po Fukušimskej katastrofe, alebo pred ukrajinským veľvyslanectvom potom, čo Rusko napadlo a obsadilo Ukrajinu, či začalo zrovnávať celé dedinky a mestá so zemou.
Cintoríny s hrobmi slávnych osobností navštevujeme pomerne bežne. Nemáme ich pri dome, neprechádzame nimi z domu do práce dennodenne. To by nebol turizmus. Ak však meriame cestu a cestovateľský itinerár vedie zámerne cez takéto miesto, v ktorom sa zdržíme, vzdávame hold, sviečku, pobudneme a vnímame toto miesto…. to je už turizmus.
Temný turizmus na slovenských miestach
Medzi najznámejšie miesta, ktoré možno nazvať za objekty temného turizmu na Slovensku mimo cintoríny a miesta úmrtí ľudí patria aj hrady. S temným turizmom sa nám predovšetkým spája osobnosť grófky Batoryovej a legendy o kúpaní v krvi. Akékoľvek prepojenie na upírov, legendy, ich hroby, či prepojenia na Bátoričku, vedú. Budú najčastejším prepojením tohto typu turizmu na slovenské miesta a osoby. Na Slovensku máme niekoľko prípadov hrobov v ktorých boli pochovaní upíri. Reálne išlo o ľudí, ktorí boli z upírstva obvinení a preto boli v hroboch opatrenia k tomu, aby sa neprebudili a nevrátili s vražednými chúťkami spod zeme neskôr.
Vojenské objekty a historické prepojenie na ničivosť vojen
Pre temný turizmus majú na Slovensku osobitný význam vojenské udalosti spojené s I. alebo II. svetovou vojnou. Množstvo obcí má významné pietne miesta, pomníky a pamätníky s menami obetí. Nechýba neraz krátky popis udalostí, alebo spôsob skonu. Pripomínajú si krvavú vojnu, obete a zničené rodiny. Pamätné tabule odkazujú na židovskú pogromu, zánik synagóg a židovské cintoríny. „Za objekt temného turizmu možno nazvať aj pamätník Chatama Sofera od momentu, kedy návštevník pochopí a začne vnímať históriu miesta a osud náhrobných kameňov. Pochopenie o akú pôdu ide a aká je jej história, dáva temnému turizmu náhle iný rozmer,“ pripomína kulturológ Tomáš Galierik.
S vojnou sú u nás prepojené miesta spojené s partizánmi, no oveľa viac vojenské cintoríny s tisíckami vojakov, ktorých mená nikto nezachoval a nikto ich neidentifikoval. Zostávajú neznámy. Tisícky obetí máme v Bratislave na Slavíne, čo nie je len pamätník, ale zároveň cintorín nie iba identifikovaných sovietskych vojakov. Podobných cintorínov máme niekoľko. Za významné miesto považujeme aj pamätník bojov na Dukle, ktorá sa stala miestom jednej z najväčších bitiek II. svetovej vojny. Miesta spojené s mafiou, vraždami a činnosťou mafiánskych skupín potom zostávajú malým spoločenským tabu… aspoň ešte pár desaťročí.
Miesta, o ktorých sa dlho veľmi nehovorilo… a ani dnes
Až v posledných rokoch dlhého mlčania sa viac hovorí o koncentračných táboroch a pracovných táboroch počas vojny u nás. Najvýraznejšou spomienkou na vojnu a tábory je tábor v Seredi, kde sa konajú pripomienkové podujatia a na miesto upozorňuje viac zdrojov. Menej sú známe ostatné tábory. Za miesto spadajúce pod temný turizmus tak patrí aj veľký pracovný tábor v Novákoch, po ktorom dnes nenájdeme takmer žiadne zmienky. Ťažko predstaviteľné miesto sa po vpáde komunizmu stalo na istý čas väzením pre nepohodlných a následne bolo vyčistené a zrovnané so zemou. Dnes sa za Novákmi nachádza len pamätník na miesto, ktoré sa len ťažko podarí zmazať z histórie. Hoci takmer sa to podarilo.
foto: Jediná pamiatka na bývalý pracovný tábor v Novákoch, autor: Tomáš Galierik
Duchovia, strašidlá, magické miesta
Za samostatnú kapitolu by sme mohli považovať množstvo opustených objektov, starých nemocníc, ústavov, kaštieľov a zrúcanín. Legendy a zmienky o strašidlách nás lákajú od nepamäti. Príbehy o duchoch lákajú dobrodruhov, aj zberateľov zážitkov. Na nočné pobyty v takýchto stavbách pritom netreba len odvahu, ale aj dostatočnú výbavu. Ak nie povolenie správcov či majiteľov, alebo dostatočný pud sebazáchovy. Niektoré imaginárne postavy však máme spojené aj s hradmi v plnej turistickej premávke, tak ako Čierna pani na Oravskom hrade.
Práve temný turizmus spojený s duchmi, nadprirodzenými silami, božstvami a mágiou môžeme považovať za historicky jednu z najstarších foriem turizmu (v kombinácii s náboženským turizmom), ktorý naši predkovia mohli praktizovať. To aj bez toho, aby si nejaké pojmy „turistika“ alebo „temný turizmus“ uvedomovali. Návšteva takýchto miest z okultných, náboženských dôvodov, ale aj pre zvedavosť mohli byť bežnou súčasťou spoločenského nastavenia, túžby po naklonení si nejakého božstva, nadprirodzenej sily. Už v rozprávkach sa hovorilo, že zlé čarodejnice bývali v hlbokých lesoch.
Spoločenskí outsideri a čarodejnice
Vyvrheli, spoločenskí odpadlíci bývajúci mimo bežné spoločenstvá – vystavení divej zveri, slabej obrane pred lúpežníkmi, plieniteľmi mohli byť nechcení pre rôzne dôvody. V dávnych dobách to mohli byť dušené choroby, previnenie, ale pokojne aj magicko-duchovné dôvody izolácie. Navštíviť takéto miesta mohli tí, ktorí potrebovali pomôcť a dúfať v nadprirodzeno. Zakliať susedovu kravu, pretože tá vaša zdochla, alebo požiadať o pomoc takého druhu, akú nemohol ponúknuť v kresťanských dobách kňaz. Spoločenskí odpadlíci však nepísali svoje denníky. Nezaznamenali svoje čary, kliatby dobytka a chorôb, ktoré mohli zaslať na tých, ktorí ich vyhnali ďalej od obce.
Možných scenárov toho, ak mohol v dávnych dobách prebiehať temný turizmus môže byť mnoho. V dobách, keď slovo „turizmus“ ešte nikto nepoznal a ani si ho neuvedomoval. Mohla v tom byť aj zvedavosť ľudí, ak sa hovorilo o legendách. Vyrazili na cesty, aby sa presvedčili o magických bytostiach na vlastné oči. Tak ako keď na Kysuciach deti poznali legendu o postave Utopec a krátko po vojne sa niekoľko z nich vybralo preskúmať rieku po celom jej toku, aby odhalili miesto, kde sa obdoba strašidelného vodníka ukrýva. Alebo príbehy o strašidlách, ktoré v lese strážia poklady hmotné aj nehmnotné.
Je však isté že v dobách pohanských mohli mať takéto miesta vysoký význam. Zväčša ten náboženský. Mohla prevládať zvedavosť výrazne prepojená na rozprávanie legiend a rozprávok. Tie boli v minulosti vnímané celkom inak ako dnes. Rozprávky a legendy boli nástrojom prenosu informácií aj kultúrna osobitosť. Neboli knihy, internet, ľudia nevedeli písať a zachovávanie rozprávok po generácie formovalo zvedavosť. Spojený s obetami, kliatbami, mŕtvymi hnijúcimi zvieratami, alebo s iným prepojením smrti.
