Keď v roku 1975 nakrútil Steven Spielberg svoje kultovo známe Čeľuste (Jaws), selachofóbia sa prejavila viac ako kedykoľvek dovtedy. Strach zo žralokov, ak sa jej odborne hovorí sa ukázala v plnej sile. Žraloky predsa len znamenajú problém. Horná plutva trčiaca nad hladinou počas toho, ako plávate… je niečo, čo prinesie dávku adrenalínu.
Ako sa prejavuje selachofóbia a kde sa berie
Vyvolať ju môže skúsenosť, strach, ale môže mať aj genetický predpoklad, ako je to pri mnohých fóbiách. Selachofóbia sa prejavuje rôzne. Najčastejšie je to úzkosť, zrýchlený dych, panické stavy, dýchavičnosť, pot spojený s husou kožou, ale stále môže ísť aj o iné prejavy. Selachfobik potrebuje istotu, že sa žralok v oblasti nevyskytuje. Iní vôbec nevkročia do mora.
Ide o výnimočné tvory. Nejde o ryby, ani o cicavce, ale o drsnokožce, ktoré sú na tejto planéte dlhšie, než dinosaury. To jediné, čo zostáva po milióny rokov po uhynutých žralokoch sú ich ostré zuby, ktorých majú plnú papuľu. Hovoríme však o tých bežne považovaných za nebezpečných, ako sú žraloky sivé a modré. Útočiť môžu aj rôzne iné druhy, hoci skôr ide o pokojné neľudožravé zviera. Selachofóbiu však vyvolá akýkoľvek žralok podobný priamo na ľudožravý druh, alebo žralok s vyzerenými zubami, čo celkom stačí. Selachofbik nerozoznáva druhy, len vníma žraloka. Pokojne aj toho neškodného.
Selachofóbia je jednou z tých fóbií, ktoru môže trpieť postihnutý aj v čase, kedy nevidí žraloka, ale má o ňom informáciu. Bez ohľadu na tom, či je informácia pravdivá, alebo ide o lož. Očakávanie žraloka má rovnaký účinok. Strach sa prejaví aj u tých, čo nie sú na mori, ale stoja na suchej zemi. Nie však vždy v rovnakej miere ako u tých, ktorí sa máčajú vo vode, alebo sa plavia na lodi.
POZNÁMKA: podobnou je ichtyofóbia, strach z rýb. No ako vieme, žralok nie je ryba.