Sme Slováci a používame slovenčinu. Berieme to ako úplnú samozrejmosť. Aj preto si vôbec neuvedomujeme mnoho zaujímavostí a faktov, ktoré sa nášho jazyka týkajú. Rôzni jazykovedci už prišli na niekoľko zaujímavých faktov, sem tam na ne narazíme pri hľadaní niečoho celkom iného. Ak však cestujete po svete a po nejakom čase sa zamýšľate nad slovenčinou, jazykom, ktorý je takmer nepoužívateľný v zahraničí, objavíte niekoľko faktov, na ktoré by ste možno inak nikdy nenarazili.
1. Ako ruština
Mnoho krajín počuje slovenčinu a vyhodnocuje ju ako ruštinu. Nemáme síce ten strašný moskovský prízvuk s ktorým aj ženský hlások pôsobí ako alkoholom spomalená výslovnosť, no niekde by aj ruku do ohňa dali za to, že ste z Ruska.
2. Je pre nás ťažšia angličtina
Švédi, Nemci, či aj Francúzi to majú s učením angličtiny lepšie ako my. Mnoho slov majú podobných pre staré lingvistické základy, no Slovák a Čech ak sa má učiť po anglicky, má to ťažšie. Ruština nám išla vždy o niečo ľahšie. Sú Slováci, ktorým angličtina napriek veľkej snahe skrátka nepôjde nikdy.
3. Slovák sa snaží rýchlo splynúť
Slovák príde do Čiech a snaží sa splynúť. Sú lokality, kde je neradno sa priznávať k slovenčine. Iné sú, ktoré to vítajú. Rádio Impulz má dokonca vo vysielaní Slováka, ktorý to až šialene preháňa, afektuje a slovenčinu vyslovuje príliš prehnane. No v Čechách slovenčinu v konečnom dôsledku počujú radi. Napriek tomu väčšina Slovákov po pár mesiacoch mluví. Česi, ktorí sa presťahovali na Slovensko za ženou, či za prácou, mluví česky aj 40 rokov po prisťahovaní. Slovák však rýchlo splynie aj v iných krajinách. Aj preto, že ide o malú diaspóru, a preto, že mu je skrátka slovenčina v Uzbekistane na nič.
4. Je to ťažký jazyk
Ak sa cudzinca budete snažiť naučiť slovenčinu a on to zvládne, raz si povzdychne, utrie pot z čela a zahlási „Slovenčina, ťažký…“. Skloňovanie, rody, spodobňovanie, prípady, kedy dve slová „noví a nový“ znamenajú takmer to isté a predsa iné, alebo slová pri ktorých Slovák jednoducho vie, že sa hovorí o živom, neživom, jednotnom, či množnom čísle. Sú jazyky, kde na niektoré naše slovo nenájdete preklad a nepreložíte ani celé vety. Nezachováte význam. My slovenčinu, neuveriteľný nástroj na precízny popis a vyjadrovanie, berieme ako samozrejmosť a naše deti ju od určitého veku taktiež dokážu precízne ovládať. To si zaslúži potlesk.
5. Slovenčina aj v područí iného jazyka
Slovenčina toho veľa zažila. Samozrejme, menila sa a vývíjala. Necelých tisíc rokov a niekde len niekoľko storočí, bolo úsilie Starých Maďarov pomaďarčiť ju a v čase silnej maďarizácie sa im to aj tak nepodarilo. Veľké kultúrne a jazykové zjednotenie sa nekonalo a slovenčinu sa vymietiť tiež nepodarilo. Maďarom sa to historicky darilo na iných podmanených územiach. Severne od ich geografického srdca to už ale išlo ťažšie.
6. Slovenčina úradný jazyk nie iba na Slovensku
Slovenčina nie je úradným jazykom len na Slovensku, ale aj v Srbsku. Žijú tam desaťtisíce Slovákov, ktorí si svoj slovenský pôvod uvedomujú dokonca oveľa viac než my. Presunuli sa tam po odsune Turkov, ktorí vyvraždili a vyprázdnili rozsiahle roviny a ako ľudoprázdne ich našinci opäť dosídlili. Vtedy a aj etapovo neskôr.
7. Oné a ondiť
Západné a stredné Slovensko sa nezaobíde bez slova „ondiť“ a „Oné“. Ak vám chlapík z Nového Mesta nad Váhom povie „Zaondej to!“ znamenať to môže: zabiť, zabaliť, zamaľovať, zatrieť, obaliť, schovať, skryť, odstrániť, zatlačiť, stlačiť, zaviazať, napáliť, obviazať, pohnojiť, pokakať, ošetriť.. alebo „neondej sa!“ môže znamenať: nezdržuj sa, nešmátraj, neprestupuj na mieste, nestrachuj, netráp sa, nemaj obavy, nečakaj, na čo čakáš?, švihni si, nehanbi sa, tak už mi to daj!, makaj, nezdržuj niekoho alebo seba… a mnoho iného. Sú to univerzálne slová. Slovo „oné“ je v podstate čokoľvek, aj podstatné meno, aj prídavné meno, aj sloveso. A to, či ide o spisovnú slovenčinu… koho to zaujíma? :-) Tieto slová sú náš kultúrny poklad.
8. Čítame, ako píšeme
Je to pre niektoré krajiny absolútne nepredstaviteľné.
9. Vieme pracovať s Q a iní nedokážu pracovať s H
Aj vďaka zahraničným vplyvom vieme pracovať s písmenkom Q, ktoré v našej abecede nie je vôbec. Ale ani u, alebo o s bodkami z nemčiny nám veľké problémy až tak nerobia. Napríklad také H, alebo CH majú problém vysloviť už vedľa na Ukrajine a niekde sa môžete šúľať po zemi, čo im z toho vznikne.
10. Znaky len u nás
Máme znaky, ktoré iné krajiny nepoznajú. Ešte v Čechách používajú Ž, ž, Č, č, Š, š a pár ďalších. Spoločné máme pár aj s Poliakmi. Avšak je raritou používať a ešte k tomu vedieť vysloviť ia, ie, iu, dz, dž, ô, ľ, ď. Len v Čechách si poradia s písmenkami ň a ť. Potrebovali sme ich skrátka na vyjadrenie a vystihnutie zvučnosti našich slov. Aj tak sa regionálne niekde v nárečiach upravujú na jednoduchšie (napríklad vôl a vol, kôň a kon, či koň).
11. Dehonestácia
Bod jedenásť je skôr bonus. Ako pre koho. Sú takí, ktorí si ho uvedomujú a holdujú novému trendu a sú iní, ktorí môžu len hlavou krútiť. Dehonestácia slovenčiny nabrala príchodom Pokecu a neskôr Facebooku nebývalé rozmery. Človek už nepotrebuje vedieť pravopis, navzájom si rozumie dokonale. Aj preto namiesto „nejaký oddych“ píšu mnohí mladí „nijaký odych“ čo absolútne mení význam vety a vám sa chce kričať… alebo ak niekto „stojí v prvej rade“, máte sa sto chutí opýtať či v Národnej. Slovenčina dnes používa absurdnosti, ktoré badať najmä na Bazoši v inzercii zvierat, kde predávajú až priveľmi často inzeráty „Šteniadko bultočeka po víborních rodičov…“ a na Facebooku, kde už ako keby sa mladí ani nedokázali vyjadrovať inak, ako kvantom smajlíkov, emotikon a rôzneho iného balastu. Kým pred 8 rokmi bolo heslo generácie „LOL“ a pred troma „WTF“, už nejaký čas badať „LIKE“ a jemu podriadený celý svet.
Od čias socializmu chodíme do školy všetci. nemáme lokálne miesta s negramotnosťou, máme jazykovedný ústav, ustálený jazyk, gramatiku a jasné medze toho, čo je a nie je slovenské. Mení sa nám a dopĺňa mnoho pojmov, ale dehonestácia je skrátka dehonestácia.
