Voda je nevyhnutná pre život. Obsahuje ju všetko živé a nedokáže sa bez nej zaobísť žiadna živá bunka. Dokonca aj tam, kde vodu nevidíme, nachádza sa. Je jediným prvkom, ktorý je na Zemi zastúpený vo vysokom objeme a za bežných prírodných podmienok vo všetkých troch možných skupenstvách – v plynnom, tekutom aj pevnom v podobe ľadu. Kým niekde je cenená a znamená prežitie, inde sa ňou plytvá. V jednej krajine je riečny tok odpadovým kanálom, ktorým vyčistia ulice, na iných miestach je predmetom štúdií a životným priestorom chránených druhov. Pijeme ju, pripravujeme z nej jedlá a nápoje. Vyžadujeme si jej príjem každý jeden deň. Ak jej nemáme dostatok, alebo nám celkom chýba, v takom prípade organizmus zlyháva. Lenže, ako voda chutí?
Voda je bez chuti a predsa…
Voda samotná je čistá kvapalná látka bez chuti a zápachu. Samotnú chuť ovplyvňujú len minerály rozpustené vo vode, alebo prípadné nečistoty a cudzie chute. Cudzou chuťou môže byť pachuť kovu, alebo plastu z nevhodných nádob. Prípadne vodovodných rúrok, ktoré mohli byť po istý čas vystavené korózii (pri oprave potrubia a výskyte vzduchu v potrubí po strate tlaku), alebo reakcii vody s povrchom. Pachuť môžu spôsobiť mikróby, riasy, znečistenie, avšak pri bežnom slovenskom pití vody z vodovou a pití minerálnych vôd sú to najmä minerály. Aj voda z vodovodu mimo pozostatky chlórovanej úpravy obsahuje minerály. Aj preto voda v rôznych mestách chutí inak.
Voda pochádzajúca z lesných potokov a hôr, ktorú majú na mnohých dedinách miestni obyvatelia, bude pre nich samotných vždy cennejšia. Rozoznávajú chuť svojej vody a vody v iných lokalitách pre jedinečné „sfarbenie“ práve obsahom minerálov. Vo vode môže byť rozspustený rôzny pomer sodíka, vápnika, horčíka, ale aj mnohých iných látok. Napríklad aj železa. Pri vyššom obsahu minerálnych látok, síry, ale taktiež spomínaného železa, môže dôjsť k výraznému zásahu do chuti vody. Ako silne mineralizovaná tak nemusí byť vhodná na pravidelné pitie a žiada si rozumnú mieru, prípadne odporúčanie odborníkov.
Iné typy vôd
Morská voda je potom v rámci obsahu minerálov a výraznej chuti jasným príkladom, že hoci ide o vodu, práve minerály menia jej chuť. Pre vysoký obsah solí a ďalších látok je prakticky nepitná. Nadmerný obsah NaCl škodí orgánom a až odsoľovacím zariadením je možné z morskej vody získať pitnú, aj keď často citeľnú vodu. Trochu iným príkladom je destilovaná voda, zbavená minerálov. Jej chuť je výrazne slabá, pre slabý alebo nulový obsah minerálov netvorí usadeniny a povlaky.
Voda je bez zápachu, ale predsa…
Ako voda zapácha, nie je to dobrý signál a zmyslové orgány nás na to upozornia. Minerálne vody s obsahom síry, ale aj iných látok, môžu byť pitné aj zapáchajúce. Naše vedomie si s touto informáciou ľahko poradí a minerálnu vodu vie akceptovať. Inak však vedomie pracuje s vodou, ktorá zapácha bez príčiny alebo bez vysvetlenia. Ak ide o neznáme vody, ktoré nie sú minerálnymi a naše vedomie si zápach nespája s vysvetlením pôvodu zápachu, pokiaľ nejde o život, vodu nepijeme.
Prirodzené zábrany a evolúcia nás vyzbrojila čuchom aj preto, aby sme dokázali odlíšiť dobrú vodu od zlej. Jazerná voda plná mikróbov, siníc, baktérií rôzneho pôvodu, ale aj voda studňová, ktorá náhle zapácha po fekáliách, žiaľ nie je ničím výnimočná. Aj malé množstvo takejto vody dokáže výrazne poškodiť črevnú mikroflóru človeka, orgány a rozhodiť trávenie. Veľkým rizikom sú v tomto smere cestovateľské dobrodružstvá a pitie vody na neznámych miestach vo svete.
Medzi cestovateľmi a dovolenkármi je známou témou Egypt a faraónová pomsta, ochorenie trávenia spôsobené baktériami v egyptskej vode. Závažný problém môže byť ľad v nápojoch, alebo voda používaná na umývanie ovocia. Niektoré hotely, prípadne dokonca výletné plavby, využívajú nekvalitnú vodu. Organizmus miestnych nemusí na prítomnosť týchto baktérii reagovať. Organizmus európskeho návštevníka však môže byť výrazne citlivý. Slovenskí a českí dovolenkári tento problém už celé desaťročia riešia „domácou medicínou“, ktorá je tradičnou súčasťou ich batožiny.
