Poznáme to mnohí z rôznych situácií, kedy sa z obáv pred tým, že niečo zakríkneme uchýlime k zvyku zaklopať na drevo. Alebo sa len slovne vyjadríme, že tak musíme spraviť, aby sme niečo nezaklopaním nepokazili. V súčasnosti bežne nastane situácia, že žiadne drevo po ruke nie je a tak sme si zvykli v rámci zábavy a drobného uťahovania z tohto zvyku zaklopať na čelo. Modernejšia verzia klopania na drevo je tak klopanie na čelo. Prečo to vlastne robíme a na čo sa tento zvyk podobá?
foto: jeden z najslávnejších dubov (Brautigamseiche) v Nemecku, ktorý plní želania
Klopanie na drevo, aby sme nezakríkli…
Na drevený stôl, či drevom obloženú stenu môžeme v rámci bežnom hovorovom styku klopať reálne, alebo len slovne. Moderná doba nás teda naučila, že už len zmienka „a musím zaklopať, že to ešte funguje“ alebo „klopem na drevo, lebo to zatiaľ dcéru baví“, môže postačiť. Akási zdravá, či len zaužívaná poverčivosť je v rôznej miere v každom z nás. Na Slovensku, v Čechách, ale aj na Ukrajine je pomerne dobre známy zvyk, pri ktorom chceme potvrdiť naše slová, alebo zaistiť, že zostanú pravdivé. Známy je však v rôznych úpravách aj ďalej na západ, pričom dubom sú prisudzované aj mnohé iné úlohy, ktoré súvisia s komunikáciou, obradmi, prosbami, želaniami a pod.
Tento neškodný zvyk pravdepodobne prežil dodnes z dávnych dôb Slovanov a Keltov, napriek tomu, že je známy aj z iných končín sveta. Napríklad v Perzii sa klopalo na drevo pri vyrieknutí niečoho, čo mohlo byť spojené s nešťastím, alebo kliatbou a túto podobu to má čiastočne aj u nás. Lenže práve v našich končinách malo klopanie na drevo v dávnej minulosti aj iný význam. U nás totiž môže mať dávny základ v keltskej tradícii klopania na drevo a uctievania dubov. Kelti, ktorí obývali aj rozsiahle oblasti Slovenska a postupne sa miesili so Slovanmi, toho zanechali oveľa viac. No klopanie na drevo je zvyk, ktorý si ani mnohí neuvedomujú. Je pre nás imaginárnou poistkou tomu, čo sme práve povedali a nechceme to zakríknuť.
Uctievanie dubu, stromov a prehováranie k mŕtvym
Kelti mali viacero zvykov, ktoré odkazovali na stromy, najmä ich duby. Ako posvätný strom vyznačujúci sa extrémnou odolnosťou a silou, mal svoj osobitý význam v keltskej kultúre. Jeho korene boli úzko späté so zemou a práve v zemi mali pochovaných svojich mŕtvych predkov. Prostredníctvom dubov k nim prehovárali, žiadali o pomoc, alebo zdeľovali svoje trápenia. A toto prehováranie k mŕtvym pozostávalo z jednoduchého kroku na úvod. Priblížením sa ku kmeňu a zaklopaním naň.
Práve v tomto zvyku možno nájsť postupný prerod klopania na drevo, ak neboli stromy tak bežným spoločníkom človeka ako kedysi. Spojeniu s mŕtvymi dalo potom klopanie na kmeň dubu celkom iný rozmer fantasy dobrodružstvo v slovenskej knihe Linda a kľúč od Andary. V ňom sa práve tento zvyk stáva dôležitým prvkom, akým hlavný hrdinka knihy odomyká o trochu viac, ako len vedomosti predkov.
Práve dub je aj súčasťou samotnej obálky knihy, v ktorej sa ukrýva ešte niekoľko ďalších symbolov z knihy.
