Plameň sviečky má nezameniteľný tvar pripomínajúci kvapku vody, či slzu. Pritom práve voda je protikladom plameňa. Jedno však stúpa a druhé klesá, takže čo môžu mať spoločné? Oba tvary prekvapivo vytvára zemská gravitácia. Za tvar plameňa môže takzvané vztlakové prúdenie vzduchu. V plameni sa totiž vzduch rozpína a tým je ľahší. A ako ľahší ihneď stúpa nahor a vyťahuje plameň do tvaru ztenšujúceho sa chvostíka. Ten po určitú vzdialenosť od knôtika stráca sfarbenie plameňa a stúpa už len ako horúci vzduch.
Po pár desiatkach centimetrov sa teplota horúceho vzduchu vyrovná teplote v miestnosti a celý tento proces prebieha neustále dookola ako jedna dlhá reakcia. Keď do sviečky zafúkate a nesfúknete z knôtiku samotné horenie, je vidieť, ako zrýchlite cestu rozpínavého vzduchu.
Ako by sviečka horela vo vesmíre?
Ak by ste vo vesmírnej stanici vyliali vodu, okamžite by sa pustila do formovania gule, pretože jediná sila by na ňu pôsobila tá vzájomná. Atómy a molekuly sa k sebe priťahujú. Nepatrne, no je to tak. Vo vesmíre je to viditeľnejšie ešte viac, keďže na látku nepôsobí iná sila. Lenže rozliata voda na vesmírnej stanici je problém. Ak by vám unikla čo i len jedna kvapka a tá by poputovala do prístrojovej dosky, mohlo by to znamenať problémy. Obyvatelia vesmírnej stanice síce majú technológie, ktoré sú schopné odolávať a odsávať vzdušnú vlhkosť pochádzajúci z vydychovaného vzduchu. No priamy útok vodou by bol problém.
Oheň by vo vesmíre horel taktiež ako guľa. Žiaden tvar sviečky. Ak by vôbec vosk neuhasil po krátkom horení plameň, mal by tvar rovnej gule. Nebola by totiž gravitácia, ktorý by vplývala na vzduch a až ten by vplýval na plameň.
