Pri pohľade na fotografiu dieťaťa, alebo na dieťa samotné sa objavuje hádka. Je viac na mamu, či na otca? Svokru, alebo svokra? Mnohí z nás sa s tým stretli. Stret názorov, po kom sú oči, ústa, oči, tvar hlavy viac je nekončiacim zápolením jednej a druhej rodiny, do koho rodiny to dieťa patrí viac. Akoby len dedičné rysy tváre stačili k tomu, aby bolo to „ich“. Niekedy sú to nerodinní priatelia, alebo len hľadači podobnosti so susedom, či poštárom. Nech je ako chce, dôvody, pre ktoré sa jednému členovi rodiny dieťa podobá viac na otca a druhému na mamu sú pomerne jednoduché. Môže za to odlišnosť vlastného života a celoživotné porovnávanie známeho a neznámeho.
Porovnávame a fixujeme neustále
Počas života neustále porovnávame. Každý jeden stretávame počas školy, práce, aj bežného života prechádzaním ulíc, miest, či sledovaním filmov, množstvo tvárí. Nikto na svete nestretáva tie isté tváre v reálnom živote a na obrazovke do takej mieri, aby mal rovnaký zástup ľudí a tvárí fixovaný v pamäti krátkodobej či dlhodobej s niekým iným. Naše vedomie aj podvedomie neustále pracuje s pamäťou a rozlišovaním tváre. Vieme zareagovať ak poznáme známeho opakujúceho sa herca v rôznych filmoch, tvár susedy, rodiny, niekoho, koho vidíme menej. Náš mozog neustále pracuje s rozlišovaním úst, vzdialenosti očí, nosa a vníma tieto detaily u každého v takej miere, aby sa dokázal medzi ľuďmi zorientovať.
Podobnosť vnímame, ale v bežnom živote ju nepopisujeme. Nehovoríme o nej, nechávame pracovať mozog. Pri posudzovaní podobnosti ľudí môžeme reagovať práve podľa toho, aké gestikulácie, výrazy tváre svokra, či tety sme si zapamätali. Ktoré sú pre mozog najcharakteristickejšie pre zachytené spomienky v pamäti. Podľa nich potom súdime podobnosť. Rovnako posudzované dieťa, ak ho sledujeme v určitom momente a prejaví pohyb pier, očí, nosa v rovnakom čase s podobnosťou toho, čo si pamätá naše podvedomie ako charakteristické, môžeme hovoriť o podobnosti s niekým, kto napríklad podľa priameho rodiča nemusí byť číslo 1. Rodič vníma svoje deti viac komplexne. Pozná viac gestikulácií, grimás, ale aj postupný vývoj dieťaťa od bábätka. Vníma a dieťa fixuje ako podobné primárne na X, sekundárne na Y, prípadne v ďalšom rade podobné na iného člena pokrvnej rodiny.
Kľúčové je, čo máme zafixované a aký moment posudzujeme
Spory o tom, na koho je dieťa v rodine podobné viac sú však zbytočné. Kým je to naozaj z oboch rodín, je všetko v poriadku. Každý má podobnosť so svojimi predkami ukrytú v rôznych gestách a grimasách. Dedíme totiž dĺžku mnohých svalov, kostí, tvar lebiek, DNA vykresľujúce farbu vlasov, očí a podobne. Práve zdedené dĺžky svalových vlákien na tvári môžu od matky aj otca prevziať rôzne vlastnosti, no podobnosť sa môže prejaviť napríklad pri spôsobe tváre, úsmevu, alebo hnevu a výrazoch tváre, v ktorých je nutné zapájať jednotlivé svaly.
Je pokojne možné, že v jednom okamihu sa nám dieťa podobá na otca, v druhom na mamu. Rozdiely budú v tom, čo máme v hlave zafixované pri identifikácii osoby X, čo pri osobách Y a ďalších. A v druhom rade je dôležité, aký moment posudzujeme. Či je to hnev, radosť, spiace dieťa, alebo konkrétnu grimasu, ktorú dieťa dokáže vystrúhať dokonale ako otec v jeho veku. Aj v jedinej grimase sa však môže odzrkadliť jedinečnosť genetiky, keď medzi dvoma prvkami možno nájsť kompromis v ktorom je viditeľná časť matky aj časť otca. Hádať sa teda nemá zmysel.
