Z každej strany často počuť, že turizmus na Slovensku je slabo rozvinutý, nedokonalý a stále má čo doháňať. Aj preto vyrážate za hranice a o niečo viac sledujete fungovanie tam. Očakávania z fungovania napríklad významného miesta, kráľovského hradu Wawel, v slávnom meste Krakow tak vopred vnímate ako inšpiráciu.
Ako miesto zvláda nápor turistov a ich záujem o vnútorné priestory hradu Wawel? Výnimočná stavba s bohatými zbierkami, tapisériami, obrazmi a stropným zdobením sa v rámci kráľovských komnát naozaj dá považovať za mimoriadne strážené miesto, ktoré má čo ponúknuť. Je tomu tak však len v prípade bežného turistu. Ak však sledujete organizáciu, viacero vecí vám príde zvláštnych.
Bez fotografovania. Čo už. Tak teda zapisujme do hlavy
Wawel je výstavnými sieňami mnohých cenných artefaktov. Všade je zakázané fotografovať, pričom je myslené aj mobil a prísne je kontrolovaný. Zakázaná je aj akákoľvek snímka, čo i len ľudí, alebo snímka študentov, ak si ich chce učiteľ odfotiť ako ilustračnú snímku do školskej ročenky. Nie je tolerovaný žiaden ústupok. Strážnici a zamestnanci múzea sú veľmi prísni a dávajú to najavo aj svojim výrazom tváre a orlím zrakom. Zostáva všetko zapisovať do hlavy a uchovávať ako spomienky. Tu ale nie je veľmi dôvod rozčuľovať sa. Je to bežné aj v iných múzeách.
Čas môže byť striktne dodržiavaný (niekde)
Objednávka a rezervácia na konkrétny čas je pri jednom vchode do jednej pamiatky podľa toho, ako je voľno. Kým v inej pozrú na papier, uvidia, že ste prišli o 30 či 40 minút skôr a odsunú vás na bok. Inému zamestnancovi sa môže pozdávať, že bude vhodnejšie, ak budete na opačnej strane. Tretiemu sa môže o pár minút opäť pozdávať, že skupinka z vášho zájazdu by mala radšej stáť na inom mieste, vlastne na tom prvom. Neexistuje šanca, aby ste komnaty navštívili skôr len preto, že máte čas na vstupenke o 40 minút. Nikto za vami a nikto pred vami. Chýba tu priateľská tvár, výraz v tvári. Prísnosť a odmeranosť ničí dojem, nech už ukrývajú miestni zamestnanci akékoľvek poklady.
Pochopiteľne, stojíte na mieste, kde nie je nič. Lešenie, špina, žiadna lavička. Tehotná, netehotná, stará, mladá, s barlou, bez barly. Absolútny nezáujem zo strany personálu o jednotlivca, či rozumný ústupok pustiť skupinu, keď je priestor vo vnútri prázdny, bol skôr smutný. A po 40 minútach? Návštevníci prechádzajú cez kontrolu ako na letisku, samozrejme prechádzať môžete len bez jediného kovu a zapnutý mobil nie je žiadaný. Telefonovanie už pri vstupe z vonku dnu nie je rovnako tak žiadaný. V miestnostiach je to pochopiteľné, no ak aj pre hovor vybehnete na schody, kde nie je jediný zbierkový predmet, koberec, či tapeta, pohoršený pohľad čaká na vás aj tam. Vo vnútri prázdno, žalostne málo návštevníkov, ktorí by zavadzali v zábere na fotografii… a pardón. Zakázané fotografovať. Ba čo i len vytiahnuť telefón.
Preč s batohmi
Preč batohy. Je potrebné si skryť batohy do skriniek niekde na druhej strane. Dá sa to pochopiť, ak sa boja o pamiatky, aby nedošlo k ich poškodeniu. V skutočnosti však vo vnútri neexistuje priestor, na ktorom by mohlo otočením sa s ruksakom dôjsť k úrazu, poškodeniu, pádu, či čomukoľvek. Dobre, chápeme však, že bez batohov je na mieste viac priestoru a človek je voľnejší. Existuje názor, že je to preto, aby ste niečo neodniesli. Napríklad ten 7 metrový obraz, alebo tonovú tapisériu.
Ani poňatia o čom to je
Vo vnútri sa pokojne ocitnete ako v španielskej dedine. Krásne zbierkové predmety, interiérové vybavenie, staré tapety a zaujímavé stropy sú to, čo vás zaujme. Netušíte však o čo ide, na čo miestnosť slúžila. Prečo sú tváre a hlavy na strope, prečo je čo, odkiaľ a ako. Skrátka nič. Musíte sa dovtípiť. Múzeum zlyháva v základe na tom, že sa tu nachádza len jedna ceduľka so zoznamom objektov, kde sa spomína ich názov, maximálne krajina pôvodu. Nič viac. Za ničím tu nie je príbeh, emócia, žiadna zaujímavosť. Ceduľku niekedy nevidieť, pretože stačí jeden človek v kabáte a je neviditeľná. Niekto má na ušiach načúvadlo s jazykovým výkladom, niekto nie. Nedozviete sa, kde to dávajú a prečo ste to nedostali.
Chýba poznávacia funkcia. Vidíte niečo o čom neviete absolútne nič. Ak už je striktne prísne zakázané fotografovať, zostáva vám sledovať. neviete ale čo. Čím je to významné, prečo je to tu, odkiaľ to je, aký je príbeh za tým…? Nič. Sprievodcu má len niekto, no čo ak nechcem sprievodcu a chcem si prečítať? Čo ak mi stačí hlúpa ceduľka pri obraze, alebo ceduľka s textom hoci v angličtine? Nemusím stíhať vedieť prekladať si cudzí jazyk, o to viac, ak mu nerozumiem v hovorenom znení? V múzeách je to zvykom, ale tu nie.
Pozor, nepripomínajte sprievodcu
Pozrieť si miestne maľby je určite zážitkom. Nie je ich veľa, skôr málo, no ich veľkosť prekvapí. Následne si všimnete, že ide o široké plátno s určitým motívom a oproti je iný obraz. Keď do toho príde kolegyňa a čuduje sa vám, prečo sa toľko čudujete. Nuž teda pustíte sa do vysvetlenia, čo sa vám páči na prvom obraze a čím je zaujímavý, respektíve akú má spojitosť ten druhý oproti. Vaše vysvetlenie si možno vypočuje aj niekto ďalší. To však môže znamenať problém. Ostrý zrak miestneho personálu spozornie a začne veľmi nepríjemné otázky. Pochopíte, že vyzeráte ako sprievodca a bez potrebných licencií nemôžete sprevádzať. Áno, musíte držať hubu.
Nevracajte sa
Ak sa náhodou chcete vrátiť, pretože viete o kolegovi, ktorý sa pozabudol v miestnosti za vami, je potrebné to robiť naozaj okázalo. Tak, aby bolo jasné, že niekoho hľadáte a rozhliadate sa okolo. Ak prechádzate pomaly a obdivujete maľby či tapisérie, s najväčšou pravdepodobnosťou budete upozornení, že idete opačne. Keďže je to opäť veľmi chladné až nepriateľské, opäť máte pocit, že ste zločinec a zároveň máte pocit, že treba ísť čo najrýchlejšie von. Nezbavíte sa pritom toho nepriateľského pocitu, čo sa s vami nesie od uvítania pri hlavnom vstupe do komnát a inštrukciou, aby ste šli nabok.
Nesprávny lístok
Možno budete mať pocit, že časť venovaná komnatám bola prikrátka. Poteší preto, že sa predsa len ešte nachádza jeden priestor, akási ďalšia miestnosť za tapisériami s Noemovou archou. Tam vás však nepustia, pretože prehliadka pre vás nebude platiť. Stačí, že máte skupinový lístok. Mať v jednom múzeu po vstupe niečo oddelené na iný lístok, hoc malú miestnosť je zvláštnosť. Podobne ako miestnosť, či výstava ázijských predmetov o poschodie nižšie, kde si opäť vyžiadajú podobný špeciálny lístok, čo pri skupinovom nehrozí.
Východ. Kde je východ?
Nádvorie, kde sa ocitnete, nemá žiadne označenie smeru pre východ. Môžete sa tak vydať ako veľká skupina určitým smerom, ktorý je celkom jasný a určený na vychádzanie. O chvíľu sa ale môžete vracať, pretože je zatvorený. Aj napriek tomu, že je priechodný, dostupný a dokázal by skrátiť čas pri opúšťaní miesta. Asi strategické úmysly. že idete nesprávne, sa nedozviete zo žiadnej ceduľky. Musíte sa dovtípiť, že v celom voľnom priestranstve tento smer jednoducho nie je vhodný.
Dovidzenia
Nádherný hrad Wavel, ktorý je pýchou Krakowa a mal by byť ukážkou toho, ako funguje turizmus, nakoniec môže sklamať. Nie je ukážkou prepracovaného manažmentu cestovného ruchu, ale skôr prísnym držaním návštevníkov v reťaziach. Dostávate pocit, že najradšej by vôbec nič neukazovali a návštevníkov držali čo naďalej. Nezáujem o zachovanie emócie, nejakého poznania, alebo len nezáujem o spokojnosť návštevníka je smutný. Nepotrebujú urobiť dojem, pretože prichádzajúci už prišiel a mal by vypadnúť, pretože príde ďalší a po ňom znova ďalší. Nie, žiaľ pocit z návštevy kráľovských komnát nemusíte nazvať ako príjemný.
Pokazené dojmy potom dokážu zatieniť aj čisté toalety, dostatok oddychových miest, krásny park, čisto, nádherný kostol s hrobkami kráľov a ďalšie miesta. Nakoniec si však všade všimnete pozorné hliadky vyzbrojené na buzeráciu absolútne každého, čo vysvetľuje čokoľvek niečo niekomu druhému a nemá pritom licenciu na sprevádzanie. Hoci nazývame náš cestovný ruch ako zaostalý, občas aj takáto skúsenosť zo zahraničia môže pomôcť aj nám. Prináša pohľad, „ako to nerobiť“.
