Princezné, kráľovské dcéry, ktoré oplývajú zväčša krásou a láskavosťou, zaľúbia sa takmer výlučne do chudobných odvážnych mládencov, alebo naopak rovnako bohatých princov, no hladkým zásnubám predchádza niečo, čo vyplní príbeh rozprávok. O princeznách môžeme mať rôzne predstavy. Rozprávky ich využívajú ako symbol krásy a vznešenosti, prípadne ako prostriedok fantázie, keďže pre jej bohatstvo a postavenie sa lepšie píše a vymýšľa príbeh o úspechu dedinského Janka, ktorému sa podarilo získať ruku princeznej a polovicu kráľovstva k tomu. Lenže, aká bola naozaj skutočnosť a boli naozaj princezné z malého kráľovstva ukrytého hlboko v lesoch?
Foto: princezná Anna z rozprávky Kráľ drozdia brada z článku.
Stredovek až po novovek pre princezné
Vyslovene kráľovských rodín v Európe nebolo toľko, aby mohli byť inšpiráciami pre príbehy všetkých slávnych rozprávok. V stredoveku kráľovské dcéry neboli až na výnimky ani krásne a ani tak bohaté, aby sme mohli vždy hovoriť o kráľovskom bohatstve. Ekonomické problémy veľkých kráľovstiev boli rôzne. To španielske svojho času vyrabovalo tony zlata juhoamerickým a stredoamerickým Indiánom a jeho sláva rástla. Pre zlé hospodárenie a pretrvávajúce vojny proti Arabom z juhu a po objavení samotnej Ameriky proti Anglicku, investovalo do armády toľko, že vôbec nebolo bohaté. Či už Francúzsko, Británia a ďalšie menšie kráľovstvá, všade boli nejaké problémy. Do toho Turkovia. Boli kráľovstvá a králi, ktorí museli žiť vo vyhnanstve. Ich dcéry a synovia získali pozvanie na iných šľachtických dvoroch, vydávali ich už ako 16 ročné za pokojne starších šľachticov.
Áno, dostávali vzdelanie, niekde vyrastali v úzkom kontakte s bežným obyvateľstvom a boli to len naozaj veľmi veľké a bohaté krajiny, kde ich chránili hradby a komnaty jednoducho pre to, aby boli chránené. Princeznú však stále musíme vnímať ako dcéru vládcu. Titul korunného princa či dokonca korunnej princeznej ale nemal hocikto, len potomok kráľa zväčša prvorodený. Dokonca ani kráľov nebolo tak veľa. Skôr šľachtu rôznych kráľovstiev a cisárstiev tvorili kniežatá, baróni, grófi. Veľká Británia má dodnes pozostatky takejto šľachty, kde bolo množstvo vojvodov a grófov. Slovensko malo grófov zväčša z uhorskej šľachty, aj keď pravdou je, že starí Maďari sa usadili po poriadnej bitke pri rieke Lech a vyčerpaných Slovania prijali medzi svojich. Kniežatstvá, ktoré sa tak vytvorili po kniežatstvách po Veľkej Morave v jej najväčšej sláve tak vznikali z maďarskoslovanskej krvi. Neboli to čistí Maďari, ktorí tvorili našu šľachtu a teda medzi ňou aj princezné.
Život ako v rozprávke? Kdeže!
Nepôsobí príliš vábne fakt, že mnohé stredoveké princezné sa osobnej hygiene venovali ešte menej, než bežné obyvateľstvo. Bežný ľudský zápach potu nebol vnímaný za tak zlý a osobný kontakt nebol tak častý. Veľmi komplikované šatstvo nedovoľovalo príliš voľný pohyb, bol namáhavý, no taktiež vyzliekanie a obliekanie bolo pri niektorých strihoch a príležitostiach naozaj namáhavé.Bežný sedliak si vystačil s ľanovou košeľou s dobrým vetraním, po celodennej robote pritom ani nemohlo byť inak, ako umyť sa v rieke, či v koryte vody. Práve to je iróniou, že sedliak do postele ulíchal čistejší než šľachta. Princezné nosievali šaty z rôznych látok, kostice z veľrýb, pred nimi drôtené až železné konštrukcie pre strihy sukní. Bežné neslávnostné odevy boli menej náročné. No život to stále nebol slobodný. Či už hovoríme o vyššej či strednej šľachte.
Ich život bol spojený s veľkým odriekaním, diktátom správania, jedálnička aj programu zo strany kráľovského dvora. Bol kladený mimoriadny dôraz na to, ako sa obliekajú, čo jedia a ako sa správajú. Mali život riadený prísnymi pravidlami a neustále pod kontrolou. Slobody mali menej, minimálne obklopené poverenými pracovníčkami, ktoré sa mali starať o potreby. V počiatočnom detstve sa zväčša panovníckym dcéram venovali dojky, či opatrovateľky. Všade tam, kde mala matka iné starosti, alebo priveľa potomkov. Pri pohľade do minulosti je napríklad úctyhodné, ako zvládala rolu matky a panovníčky zároveň Mária Terézia.
Boli dvory, kde vládli intrigy, alebo mimoriadny dôraz kládli na mienku verejnosti. Dbalo sa na vzhľad. Nie len v oblasti módy, ale aj vizáže. Vlastné vlasy mali neraz poškodené od nosenia parochní, hoci tento jav sa týkal najmä starších žien. Už v mladosti však na francúzskom kráľovskom dvore mali parochne svoje miesto. Korzety boli populárnym nástrojom ženskej módy, no mal na svedomí mnoho zdravotných komplikácii, aj smrť, či potraty. Vďaka princeznám a ženám na kráľovských dvoroch vzniklo pomenovanie „modrá krv“. Príliš biela tvár, dôkaz krásy a šľachty, bola opakom pracujúceho ľudu, opáleného od slnka. Opálenie nebolo žiaduce, takže keď tvár vybielili púdrom, na pokožke presvitali len modré žily. Osobné služobníctvo, ktoré sa staralo aj o osobnú hygienu niektorých členov šľachtických dvorov tak práve pre túto svetlú pokožku a modré žily nazývali šľachtu ako „tých, ktorí majú modrú krv“.
Dbalo sa na to, aby princezné, ako dcéry panovníkov, zvládali čítať, písať, prípadne cudzie jazyky, získavali vzdelanie o geografii, v prvom rade v rámci znalostí svojho vlastného územia. Každá princezná musela v každom jednom kráľovstve, cisárstve, panstve, či vojvodstve rozoznávať svoj rod, predkov, osobnosti rodu, ale aj politické osobnosti. Rozoznávať podľa mena, titulu, hodnosti a to dokonca podľa opisu, alebo nepresných dobových malieb. Nie fotografií a sociálnych sietí, s čím by sme počítali dnes. Povinnosťou bolo vedieť mnoho pravidiel etikety a základné pravidlá diplomacie. Po celý život sa s členmi šľachty ťahala povinnosť „byť reprezentatívny“. Správanie členov konkrétnej rodiny vytváralo mienku o celom rode.
Aké princezné žili a mali spojitosť s našou históriou?
Princeznou nazývame dcéry panovníkov s vlastným územím, alebo významného šľachtického rodu. Existuje mylná predstava, že princezná je len kráľovská dcéra a len slobodná. Titulovanie princeznou však prináleží panovníckej dcére aj po svadbe. Najznámejšou princeznou modernej doby je Diana Spencerová z Wallesu, ktorú neskôr svet spoznal vďaka sobášu s korunným princom Charlesom už ako princeznú Dianu. Titulovať niekoho za princeznú je teda možné aj svadbou s princom.
Princezien, teda dcér niekoho, kto mal kráľovský, cisársky, alebo v niektorých krajinách hoci len kniežací titul, bolo niekoľko. Nebudeme menovať všetky, no aspoň zopár, pre predstavu ich mien a otcov, prípadne období, v ktorom žili. Sklamaním je, že žiadna si nenašla svojho vysneného princa na bielom koni, ani hlúpeho pecivála, ktorému sa odovzdala len pre jeho chrabrosť a vynaliezavosť. Romániky mal kadekto, aj so služobníctvom, aj s vojakmi, či inými členmi kráľovského dvora. Dôležité bolo však to, čo je prezentované na verejnosti a to, čo spoločnosť očakáva.
- Ondrej III, kráľ od roku 1290 – 1301 kráľom Uhorska mal dcéru Alžbetu. Že ide po stáročia o kráľovské meno vás presvedčí časté používanie aj v iných krajinách.
- Karol I. Róbert z Anjou bol uhorským kráľom od mája 1301 do smrti 1342. Mal 5 synov a dve dcéry Katarínu a Alžbetu. Kým Katarína sa vydala za vojvodu Henricha II., Alžbeta mala opavské knieža Boleslava.
- Žigmund Luxemburský bol uhorským kráľom od marca 1387 do smrti 9. decembra 1437. Jeho jediná dcéra Alžbeta Luxemburská (1409 – 1442) mala za manžela rímskonemeckého cisára Albrechta II. Habsburského a sama bola uhorskou kráľovnou 1439-1442
- Maximilián II. Habsburský mal množstvo titulov a okrem toho, že bol uhorským kráľom (od roku 1563 mimochodom prvým korunovaným panovníkom v Bratislave) bol kráľom poľským, rímskym, rímskonemeckým aj českým. Jeho šťastné manželstvo s Máriou Španielskou mu prinieslo 15 detí, z čoho bolo 6 princezien. Anna sa vydala za španielského kráľa Filipa II., Alžbeta za francúzskeho kráľa Karola IX., Margaréta sa stala mníškou, Eleonóra sa dožila kvôli chorobe len 12 rokov, no smutnejší bol príbeh Márie narodenej v roku 1555, ktorá sa dožila len jeden rok. V roku 1564 sa narodila ešte jedna dcéra, ktorej dali opäť meno Mária, no zomrela krátko po pôrode.
- Mária Terézia bola síce rakúskou arcivojvodkyňou, no taktiež českou kráľovnou (1740 – 1780) a uhorskou kráľovnou (1740 – 1780). Bola matkou viacerých významných osobností a samozrejme z nášho pohľadu aj princezien. Mala jedenásť dcér, niektoré sa nedožili dospelosti, no mali jedno spoločné. Mimo slávnu a významnú matku, každej meno začínalo po jej vlastnom vzore menom Mária. Azda najznámejšie sú preto Mária Kristína či Mária Antoinetta. Mária Kristína mala dovolená vziať si svojho manželka z lásky, veď si ho sama vybrala. Svadbu mali na zámku Schlosshof v kaplnke, neďaleko Bratislavy. Mária Antoinetta sa vydala za francúzskeho kráľa v čase, keď bol ešte len následníkom trónu a v roku 1774 sa tak stala francúzskou kráľovnou. Popravili ju počas Veľkej francúzskej revolúcie.
- Jozef II., cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa bol od roku 1780 nástupcom svojej Matky Márie Terézie a teda aj uhorským kráľom a českým kráľom. Bol otcom dvoch dcér s Izabelou Parmskou. Ich dcéra Mária Terézia zomrela v ôsmych rokoch a druhá dcéra Mária Kristína krátko po pôrode. Po smrti mladej manželky sa oženil s nemeckou princeznou Máriou Jozefínou Bavorskou, sesternicou „z druhého kolena“, avšak deti už sám nemal.
- František II., rakúsky arcivojvoda, český a uhorský kráľ od roku 1792 mal 12 detí, z toho 8 dcér. Niektoré naozaj vynikali svojou krásou a stali sa osobnosťami na šľachtických dvoroch. Najznámejšia bola Mária Lujza, ktorá sa vydala za Napoleona I., alebo Mária Klementína, ktorá sa vydala za Leopolda Salernského.
- František Jozef I., významný rakúsky cisár od roku 1848, český a od roku 1867 uhorský kráľ. Z jeho manželstva s Alžbetou Bavorskou pochádzali 4 deti, z toho tri dcéry. Žofia Habsburgská, Gizela Lujza a Mária Valéria. Žofia Habsurgská sa vydala za svojho bratranca „z 2. kolena“ Leopolda, princa Bavorského, pričom sama používala oslovenie princezná Bavorská.
- Karol I. bol posledným cisárom. Panoval veľmi krátko. Len od 1916 do roku 1918 kvôli I. svetovej vojne. Český kráľ pod menom Karol III. (keďže poradové číslo Karol I. aj II. už mali iní králi) a ako uhorský kráľ pod menom Karol IV. panoval od 1916 do 1921. Z jeho ôsmych detí boli dve dcéry. Charlotte a Alžbeta. Najznámejším synom bol Otto, ktorý zomrel vo veku 98 rokov v roku 2011. Sám mal 7 detí, z toho 5 dcér.
Princezné ako nástroj diplomacie a upevnenia moci
Už samotné svadby boli odjakživa vecou dlhodobo plánovanej diplomacie. Neboli nezvyčajné svadby v rodine. Nakoniec všetky kráľovské rody mali niečo spoločné, buď predkov, alebo územný pôvod. Šľachta v celej Európe upevňovala mierové dohody svadbami. Deťom a teda princom a princeznám boli naozaj len výnimočne dopriate svadby z lásky. Všetky ostatné zväzky totiž boli dôsledne naplánované tak, aby sa nestrácal ani majetok, ani moc a ani význam konkrétneho rodu. Mali na tom záujem jedna aj druhá strana. Šlo často aj o upevnenie priateľstva, alebo dokonca záujem zo strany iných kráľov a partnerov či spojencov. Svadba s chudobným dedinčanom bola vysnená rozprávka pre deti, ktorá sa naozaj v niektorých prípadoch stala, no ani v takom prípade nešlo o rozprávkový priebeh. Chudobný dedinčan, zväčša vojak s mimoriadnymi zásluhami mohol získať titul, alebo prestíž, ktorou si tak získal ruku princeznej. Hoci bez nároku na trón a na rozsiahle pozemky na spôsob polovice kráľovstva a podobne.
