Zaujímavosti Poľska: Kto sú Dolinania a prečo o nich vieme tak málo?

Zaujímavosti Poľska: Kto sú Dolinania a prečo o nich vieme tak málo?

Kedysi dávno sa v údolí rieky San usadila neznáma komunita, ktorej ľudová kultúra dodnes nie je úplne objavená a opísaná. Dolinania sú najzáhadnejšou etnografickou skupinou z karpatského rajónu. Výskumníci vysvetľujú, že je to kvôli ich geografickej polohe. Ešte pred 2. svetovou vojnou boli toto obyvateľstvo zaradené do miest, ktoré sa tvorili okolo dedín. Okrem toho vojnové udalosti spôsobili zničenie mnohých záznamov a historických pamiatok. V priebehu rokov sa však podarilo obnoviť všeobecný obraz tejto komunity, vďaka čomu sa na ich minulosť a legendy nezabudlo. Berieme Vás na cestu do čias, keď neexistoval internet, smartfóny ani sociálne siete a prvé husle v každodennosti hrala príroda a jej vrtochy. Pripravení?

Dolinania

Dolinania sa sformovali z potomkov poľských, nemeckých a rusínskych osadníkov zo 14. a 15. storočia. Vzájomné prenikanie týchto troch spoločenstiev, a teda troch kultúr, viedlo k miešaniu tradícií, a to tak tých, ktoré sa týkajú každodennosti, ako aj obradov a viery. Zaberali Doły Jasielsko-Sanocké, Pogórze Przemyské, Pogórze Bukowské, Pogórze Leské a Góry Sanocko-Turczańské. Východná hranica bola dosť nejednoznačná a tá západná prebiehala po vrcholoch jednotlivých horských pásiem pozdĺž ľavého brehu Sanu.

Rozdielna bola aj otázka viery. Oblasti, ktoré obývali, zhromažďovali veriacich tak rímskokatolíckej, ako aj gréckokatolíckej cirkvi. Ľudia mali vo všeobecnosti pohostinné a otvorené správanie sa, a preto boli povolené sobáše medzi veriacimi rôznych náboženstiev, čo malo za následok aj mnohé nepresnosti súvisiace s prijímaním ich obradov. Bolo to spôsobené tým, že každá z rodín chcela zaviesť do života svoje vlastné zvyky. Zaujímavosťou bola navyše otázka kalendár dvoch vierovyznaní – kalendár gréckokatolíkov je oproti rímskokatolíkom posunutý o 13 dní, čo malo za následok, že niektoré sviatky sa slávili dvakrát.

Zaujíma Vás, ako veľmi sa ich život líšil od toho, ktorý poznáme z vlastnej skúsenosti? Dolinania žili v časoch, keď geografická poloha určovala štandard a ľahkosť každodenného života ľudí. Ich dediny sa nachádzali ďaleko od pasienkov a lesov, čo vylučovalo venovať sa chovu dobytka a práci pri výrube stromov, čím sa často zaoberali obyvatelia iných dedín. Poloha im však dávala iné výhody. Pôda, na ktorej bývali, bola veľmi úrodná, preto prirodzeným zamestnaním Dolinanov sa stala práca na roli. Sadili sa najmä obilniny, ako sú: raž, ovos, pšenica a jačmeň, ale aj zemiaky a repa. Ich kuchyňa bola vždy bohatá na kapustu, hrášok, cviklu, bôb, mrkvu či uhorky. Niektoré z produktov – napríklad cibuľa a cesnak – sa predávali na miestnych jarmokoch. Úrodná pôda im dávala komerčnú výhodu oproti iným obciam. Pre vlastnú potrebu chovali aj kravy, ošípané, kone, ako aj sliepky, kačice a husi. Obdobie žatvy bolo pre nich časom „byť či nebyť“, pretože od týchto plodín závisela kvalita života celý ďalší rok obyvateľov danej dediny.

Krajobraz BIESZCZADY beskydy

Okrem práce na roli tu bola aj výroba drevených výrobkov, ktoré sa neskôr predávali na jarmokoch. Spod rúk remeselníkov vychádzali tak lyžice, dosky na cesto, korytá pre prasatá, ako aj hračky pre deti. Dnes je ťažké si predstaviť fungovanie v tomto režime. Bez ohľadu na ročné obdobie môžeme navštíviť predajňu v okolí a kúpiť si v nej tam bezmála akýkoľvek výrobok. História však ukazuje, že človek si dokonale užíval realitu aj bez tých „vzácností“, ktoré sú pre súčasníka na dennom poriadku.

Narodenie, život a smrť očami Dolinanov

Vzhľadom skôr spomínaný rozpor medzi liturgickými kalendármi boli obrady Dolinanov mimoriadne pestré a každý rajón slávil sviatky úplne iným spôsobom. V ich kultúre je tiež veľa povier a predsudkov. Jedny zo zaujímavejších sa týkajú narodenia a úmrtia človeka, ale aj sobáša a svadby.

Kláštor ZAGÓRZ

Po príchode novorodenca na svet bola včasná návšteva rodiny a susedov považovaná za nevyhnutnú. Príbuzní na znak pripravenosti postarať sa o dieťa priniesli oblečenie, prikrývky a rôzne iné látky, ktorými ho mohli prikryť pred chladom. Pri krste boli namiesto rodičov prítomní kumovia, dnes ich nazývame jednoducho „krstní rodičia“. Dieťa bolo oblečené v zavinovačke z perovej prikrývky zo svadobnej noci matky. Obyčajne sa ako darčeky nosili užitočné veci, ako jedlo, oblečenie alebo potreby na každodenné používanie.

Za zmienku stojí aj obrad súvisiaci so sobášom. Kým sa vôbec došlo na organizovanie svadby, muselo prísť k dohadzovaniu, sfaszczyny, potom zásnubám a „chodeniu na vlka“. To posledné znamenalo putovanie budúcej nevesty od dverí k dverám susedných domov, aby získala požehnanie od tých, ktorí na svadbu neboli pozvaní. Počas posedení zneli regionálne pesničky, ktorých melódiu hrala miestna kapela. Čo sa týka jedla, tak na stole kraľovali chlebíčky a ak bola rodina majetná, podával sa guláš. Dolinania si najčastejšie pochutnávali na samohonke, teda vysoko percentnom alkoholickom nápoji vyrábanom doma. Podávanie trúnkov mal na starosti „dymotarz“, dnes sa mu hovorí „družba“. Prvkom, ktorý na svadbách funguje dodnes, je príprava „dedinského stola“, teda samostatnej lavice, na ktorej sa nachádzajú tradičné pochutiny, ako sú údeniny, bravčová masť, syry a iné domáce zaváraniny.

Svoje obrady mali Dolinania aj pri príležitosti pohrebu. Po smrti hospodára držala rodina telo zosnulého tri dni doma. Bol to pre nich čas, aby bdeli a modlili sa. Nebolo zvykom dávať k rakvy kvety, iba zapálené sviečky. Na pohrebných obradoch sa zúčastnili všetci obyvatelia obce – na blízkosti vzťahu so zosnulým v tomto prípade nezáležalo.

Akú legendu schováva cerkov v Uluczi?

Jedno z obľúbenejších podobenstiev sa týka stavby cerkvi v Uluczi. Pred jeho postavením sa potrebný materiál ukladal pod úplne inou horou, ako sa dá ju dnes navštíviť. Legendy hlásajú, že nejaká „magická sila“ trikrát v noci presunula tento materiál na úplne iné miesto, presnejšie na vrchol hory Dubnyk. Nakoniec sa došlo k záveru, že to sám Boh dáva ľuďom znamenia a že práve tam treba postaviť chrám. V súčasnosti stojí na pôvodnom mieste cerkvi len symbolická kaplnka. Iná legenda pritom hlása, že zo svahov hory kedysi tiekla zázračná voda, ktorá mala liečivú silu. Boli dokonca časy, že k miestu jej prameňa sa vyberali pútnici, chceli využiť tieto skvelé vlastnosti. Žiaľ, dnes nie je známa poloha zdroja vody a výskumníci pochybujú, či vôbec niekedy existoval.

ULUCZU kostol

Oplatí sa navštíviť cerkov v Uluczi? Odpoveď je: áno! Táto stavba je považovaná za jednu z najkrajších a najcennejších architektonických pamiatok sanockej zeme. Maľby na stenách v interiéri pochádzajú ešte zo 17. storočia a zobrazujú výjavy umučenia Pána. Tento objekt je pravdepodobne jednou z najstarších drevených cerkvi v Poľsku. V chráme zasvätenom Nanebovstúpeniu Pána sa dodnes v deň tohto sviatku konajú bohoslužby.

Článok vznikol v rámci projektu EtnoCarpathia, spolufinancovaného z prostriedkov Programu cezhraničnej spolupráce Interreg V-A Poľsko – Slovensko 2014 – 2020 a Národným inštitútom slobody – Centrum rozvoja občianskej spoločnosti z prostriedkov Programu rozvoja občianskych organizácií na roky 2018 – 2030.

logo poľsko slovensko spolupráca

Ideou projektu je rozvíjať a propagovať kultúrne dedičstvo poľsko-slovenského pohraničia.

Viac informácií o Dolinanoch a projekte: https://etno.visitcarpathia.com/


Pod autorom ZN.SK vychádzajú články externých redaktorov a články viacerých autorov súčasne. Neraz vám tak prinášame rozsiahlu tému, alebo článok neobvyklý voči ostatnej našej tvorbe.