So slovným spojením „za starú belu“ sa stretávame viac ako jedno storočie s tým, že už samotné pomenovanie „bela“ u nás vymrelo. Slovo pritom pomenúva veveričku. Ide o veľmi starý názov malého po stromoch pohybujúceho sa hlodavca, ktorý sa dodnes používajú v rusky hovoriacich krajinách. Veveričkám hovoria dodnes belka, alebo bela. Ak narážame na „starú belu“, nenarážame na vek nejakej veveričky, ale skôr na kožuch z veveričky. Prečo?
Veverička ako lovená zver pre kožušinu
Kto choval veveričku, alebo mal možnosť si ju pomaznať, veľmi dobre vie, prečo bola ich kožušina tak cenná a lákavá. V minulosti ich ľudia lovili práve pre kožušinu. Na vytvorenie kožuchu bolo nutné uloviť aj niekoľko desiatok dospelých veveričiek. Veľmi jemná kožušina mohla byť cenená a lákavá pre svoju jemnosť. Z praktického hľadiska bola oveľa teplejšia ovčia kožušina a vlna, no mať veveričkový kožuch bola aj ukážka loveckých schopností a majetku, ak si dovolil toľko úlovkov spojiť do jedného kabáta. Nuž a kabát dedený, alebo zanedbaný, zle zošitý a starý, už veľmi neslúžil. Skôr jeho majiteľa potrápil. Starý vyplznutý kabát z belky, alebo inak „stará bela“ je tak vyjadrením bezcennosti, alebo slabej hodnoty. Naničhodníka, či mizérie.
Ak niečo „stojí za starú belu“, je to bezcenné.
Ak je niečo „na starú belu“, zvyčajne máme na mysli, že je to „na nič“.
Odpoveď „starú belu“ používame napríklad ak chceme reagovať na otázky typu „Požičiaš mi peniaze?“, „Podáš mi pero?“ alebo „Pomohla ti moja rada nejako?“. Vtedy je „starú belu“ synonymom pre „Ale kdeže / No to určite / V žiadnom prípade…“ a podobne.
Tak trochu to pripomína myší kožuštek, ten, ktorý sa spomínal v rozprávke Princezná so zlatou hviezdou na čele. Hoci naozaj v minulosti niečo také existovalo a z myších, alebo potkaních kožuchov sa naozaj mohol šiť jeden celistvý, nešlo o nič mimoriadne, ani veľmi rozšírené. Ten filmový kožuštek však nebol vôbec myší. Šlo o kostým umelej kožušiny, ktorý mal rozdelenie malých dielikov tak, aby tvoril dojem skladby z malých obdĺžnikov.
