Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme, miesto smrti a vzkriesenia Ježiša, je jedným z najposvätnejších miest kresťanstva a pútnickým miestom od 4. storočia. Ani táto najuctievanejšia svätyňa však nemohla uniknúť rozmarom ľudskej pýchy a závisti. Toto miesto je paradoxne už viac ako 150 rokov predmetov cirkvených sporov. Známe je svojim záhadným rebríkom, ktorý nikam nevedie.
Rozdelenie chrámu medzi kresťanské cirkvi
Kresťanstvo podliehalo už od prvých dní svojej existencie štiepeniu, vytváraniu mnohých denominácií a náboženstiev, ktoré sa vyhlasovali za jedinú skutočnú školu nasledovníkov Ježiša Krista. Najvýznamnejšie z nich v priebehu storočí trpko bojovali o nadvládu nad svätými miestami vo Svätej zemi. Vzhľadom na význam chrámu, sa o jeho správu od roku 1852 stará dohromady šesť kresťanských cirkví: grécka pravoslávna, rímskokatolícka, arménska, apoštolská, etiópska pravoslávna, koptská katolícka a sýrska pravoslávna. Zatiaľ čo niektoré časti chrámu sú zdieľané, iné úseky patrí len niektorým cirkvám. Úseky majú svoje presné hranice založené na zložitých pravidlách. Tieto pravidlá a celkové rozdelenie chrámu je od nepamäti predmetom hádok a sporov.
Drevený „nehybný“ rebrík
Jedným z týchto úsekov je horná časť chrámu, ktorá patrí koptskej a etiópskej cirkvi. Na mieste takmer nepretržite stráži aspoň jeden koptský mních, aby uhájil právo svojej cirkvi na túto časť chrámu. V roku 2002 si tento mních presunul stoličku o 10 cm do tieňa. Druhá cirkev si tento krok vyložila ako nepriateľský krok a došlo k verejnej potýčke. Ďalším symbolom nekonečných sporov o územie je tzv. nehybný rebrík.
Foto: Joe Goldberg, flickr.com
Jedná sa o drevený rebrík, ktorý v polovici 18. storočia umiestnil muž neznámej cirkvi na rímsu druhého poschodia chrámu Božieho hrobu. Hovorí sa, že bol použitý pri opravách, ale toto tvrdenie nebolo nikdy úplne potvrdené. Kvôli strachu z možných následkov si ho dodnes nikto nedovolil odniesť.
Na rovnakom mieste zostal od roku 1854 a žiaden duchovný zo šiestich kresťanských rádov ním nesmie bez súhlasu všetkých šiestich rádov pohybovať, či si ho nebodaj privlastniť.
Spomínaný rebrík zmizol len v roku 1997 na pár týždňov, keď ho údajne zahraničný turista úmyselne schoval za jeden z oltárov chrámu. Ihneď potom, čo bol rebrík nájdený, bol vrátený na jeho pôvodné miesto. Do diskusie o rebríku sa zapojil dokonca aj pápež. V súvislosti s historickým zlomom medzi pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou vydal pápež Pavol VI., ktorý vládol v 60. a 70. rokoch, pápežskú žiadosť, aby sa rebrík neposunul, kým sa pravoslávna a katolícka cirkev nespoja. Prvé kreslené obrazy pochádzajú zo začiatku 17. storočia a prvé známe fotografie kostola zobrazujú rebrík v 50. rokoch 18. storočia.
Dohoda Status Quo
Kvôli napätiu medzi kresťanskými denomináciami bola moslimská rodina historicky poverená uchovávaním kľúčov od Božieho hrobu. Kľúče sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Na znak neutrality každé ráno člen rodiny otvára dvere kostola, do ktorého môžu vstúpiť všetky vierovyznania. Pre túto historickú budovu zostáva v platnosti tzv. dohoda Status Quo. Tento výraz pochádzajúci z latinčiny znamená „súčasný stav“. Používa sa najmä v diplomacii, v prípade, kedy sa prímerie alebo ukončenie bojov spája s tým, že obe strany sa zaväzujú dodržiavať status quo – tj. Čo kto má, to mu zostáva.
Zdroj fotografií: https://www.atlasobscura.com/places/immovable-ladder-church-holy-sepulchre