Katarína Gillerová je označovaná za slovenskú Danielle Steelovú. Má za sebou 16 spoločenských románov o všedných ženách a ich nevšedných osudoch. Nejde výhradne o romantiku, hoci láska je ústrednou témou jej kníh, ide o život v jeho najčistejšej podobe. O príbehy s hĺbkou, príbehy, ktoré sa môžu stať aj vám. Príbehy, v ktorých je vždy dôkladne zamotané tajomstvo a postavy sú všetko, len nie ploché. Skrátka, slovenská Steelová. Podľa nás Steelová v lepšom vydaní.
Katka, hneď na úvod sa Ťa opýtam: ako to robíš s tými úžasne zamotanými tajomstvami, ktoré nie sú ani silené ani prehnané, pritom dôkladné, originálne a až ich čitateľ spozná, všetko zrazu pochopí? Ako Ti napadnú a ako ich komponuješ do deja?
– Skôr, než začnem písať román, mám premyslený takmer celý dej, hlavnú dejovú líniu a potom už je iba na mne, ako to zoradím do knižky, aby som to trochu na začiatku zamotala a na konci rozmotala. :-) Až s touto predprípravou v mojej hlave si sadnem k počítaču. Inšpirácie mám všade okolo seba, niekedy začujem jednu vetu, ktorá ma zaujme, a rozvinie sa z toho celý román.
Je o Tebe pomerne známe, že by si potrebovala, aby mal deň 48 hodín. Napriek tomu máš na konte úctyhodnú zbierku románov. Ako to zvládaš skĺbiť so svojou prácou a rodinou?
48 hodín by bolo skvelé! Keďže som ekonómka a zároveň píšem knihy, mám akoby dve zamestnania. Z toho vyplýva, že mi zostáva trochu menej času na iné moje záujmy a svoj voľný čas musím vedieť manažovať medzi ne a rodinu. Rodina musí byť vždy na prvom mieste, samozrejme, ale ja už mám dospelého syna, ktorý sa už osamostatnil, tak to je jednoduchšie, než v rodine s malými deťmi.
Narodila si sa v Kremnici, vyrastala si v Žiari nad Hronom a teraz žiješ v bratislavskej Petržalke. Nebol to pre Teba šok, keď si odišla z takého krásneho prostredia do betónovej Petržalky?
Vtedy som to nevnímala tak, dôležité bolo, že som sa po maturite rýchlo osamostatnila a vymanila spod rodičovského dohľadu. :-) Najprv som začala v Bratislave pracovať, potom aj študovať na vysokej škole. A domov som cestovávala každý týždeň v piatok, tešila som sa tam, a potom v nedeľu som sa tešila do Bratislavy. To bolo úžasné obdobie tešenia, obdobie mladosti, voľnosti, slobody. Neskôr som sa vydala a po čase sme sa presťahovali do Petržalky, kde žijem dodnes. Dnešná Petržalka sa s tou dávnou nedá porovnať, kedysi tu nebol ani poriadny obchod. Mali sme tu však už vtedy veľké jazero Draždiak, ja milujem plávanie a potulky po prírode, a to všetko v jednom máme v Petržalke. Nemenila by som ani dnes.
Vraciaš sa na stredné Slovensko?
Každý mesiac, niekedy aj častejšie, sa u maminy stretne celá naša široká rodina a je nám spolu dobre. A so spolužiačkami zo strednej školy sa stretávame niekoľkokrát do roka, je to skvelé, že si tak rozumieme, vždy sa ne veľmi teším.
Prvá kniha Úžasssná dovolená Ti vyšla v češtine v roku 2003. Prečo práve v Čechách?
Moja prvá kniha bola pre deti a volala sa Moja kamarátka knižka. Až po nej vyšla Úžasssná dovolená, v češtine, lebo na Slovensku som pre ňu nenašla vydavateľa. Zrejme pre jej humoristický text, dosť netypický, ktorý zaujal českého vydavateľa. Ale to bol taký môj úlet do sveta trochu zveličených humorných situácií…
A ako sa stalo, že román Láska si nevyberá už vyšiel na Slovensku vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ?
Príbeh sa zapáčil práve tomuto vydavateľstvu, na čo som nesmierne hrdá. Ozvali sa mi už do týždňa po zaslaní rukopisu. Bola som neznáma autorka a od vydavateľstva Slovenský spisovateľ som dostala obrovskú životnú príležitosť vydať svoj prvý román, čo si nesmierne vážim. Dôverovali mi a ja som za to nesmierne vďačná.
Prezraď nám, ako prebiehala Tvoju komunikácia s vydavateľstvom a aké si mala pocity, keď si konečne v rukách držala svoj román Láska si nevyberá o mladej maturantke s temným tajomstvom v pavučine vzťahov?
Volal mi vtedajší pán riaditeľ Chovanec a povedal, že je to pekný príbeh o láske a že by ho chceli vydať. Myslela som si, že sa mi sníva! Bola som nesmierne šťastná, dodnes si ten neuveriteľný okamih pamätám. Román mal iný názov, dohodli sme sa, že ho zmením a v názve bude slovo láska, aby mojim budúcim čitateľkám naznačil, o čom príbeh je.
Za tento román si bola ocenená titulom Kniha roka 2004 v čitateľskej ankete Knižnej revue. Musel to byť ohromný pocit. Ovplyvnilo ťa to v Tvojom spisovateľskom smerovaní?
Dodnes je to pre mňa obrovský úspech! A ešte aj o to viac, že som v tom čase bola začínajúca, úplne neznáma autorka. Nasmerovalo ma to ďalej, do ďalšej tvorby, a úspechy mojich kníh spolu s ohlasmi mojich čitateliek a čitateľov mi dokazovali, že idem správnym smerom.
foto: archív Kataríny Gillerovej, predstavenie knihy Ilúzia šťastia
Povedz nám, prosím, akým spôsobom píšeš, aké máš spisovateľské rituály, naznač svoje know-how :)
Som vďačná za každú voľnú chvíľu, keď si môžem sadnúť k počítaču a začať písať, alebo v ňom pokračovať. Niekedy to kvôli mojej práci nie je možné aj niekoľko mesiacov, a je to z roka na rok zložitejšie. Takže nejaké zvláštne rituály nemám, iba musím mať dosť presnú predstavu o deji a hlavných postavách. Postupom písania tam pribúdajú rôzne vedľajšie postavy so svojimi príbehmi, a niekedy mi aj v polovici románu napadne ešte nejaká nová zápletka alebo situácia. Rada si večer pri písaní zapálim sviečku do pekného svietnika – dostala som zopár do daru. Dokážem písať kdekoľvek – už som písala v aute, v autobuse, na letisku, na pláži, na terase dovolenkového apartmánu, v noci v hoteli – len aby som stíhala termíny.
Ktorá z Tvojich kníh je Tvojou najobľúbenejšou? A ktorá sa Ti, naopak, písala najťažšie?
Mojou najobľúbenejšou je vždy tá, ktorú práve dokončím. Je to beh na dlhé trate, píšem po víkendoch, večeroch, takmer trištvrte roka. Tú prvú, Láska si nevyberá, som napísala úplne spamäti, bez jedinej poznámky, mala som ju celú v hlave, premyslenú do detailov. Cudzie spálne som posúvala v hlave asi päť rokov, kým som ju začala písať. S každou ma spája nejaký zaujímavý príbeh, ktorý som zažila, počula alebo náhodou dozvedela. Ak by som mala vybrať jednu jedinú, tak je to Hra na milovanie, román úplne odlišný od tých ostatných.
Nie je zo slovenského prostredia, je trochu mystery, a je to príbeh o láske, zrade a pomste. Na konci nič nie je také, ako sa zdalo na začiatku. Písala sa mi najľahšie zo všetkých. A najťažšie? Pri žiadnej z mojich kníh som nemala tvorivé problémy, žiadna sa mi nepísala ťažšie. Možno, čo sa týka deja, to bola Záhada zadnej izby, kde sa čitateľ obrazne dozvie na predposlednej strane, čo sa stalo, ale až na poslednej strane, prečo sa to stalo.
Ako prekonávaš spisovateľské krízy?
Nemávam spisovateľské krízy – keď si potrebujem v hlave usporiadať dej, najlepšie je to na prechádzke v prírode alebo na dlhej ceste autom, kedy nešoférujem ja, a môžem so zavretými očami počúvať dobrú hudbu. Vtedy mám najlepšie nápady, prežívam v sebe príbeh, ktorý potom položím na papier.
Vládneš slovu aj číslu, si už mnohé roky účtovníčkou a predtým si účtovníctvo dokonca vyučovala. Písanie miluješ – a čísla? Prečo práve účtovníctvo a nekonečné daňové zákony?
Čísla nemilujem, ale si ich zapamätám ľahšie ako mená. ☺ Mám strednú ekonomickú školu a študovala som na Ekonomickej univerzite, čím som si určila svoju budúcu profesiu. Nie som iba účtovníčka, robím komplexne celú ekonómiu firmy od miezd, personalistiky, účtovníctva až po reportingy a rôzne analýzy k auditu. Pokiaľ sa nenakopí množstvo problémov, tak ma táto práca baví, je perspektívna pre mladých ľudí, dá sa ňou slušne uživiť a uplatniť v každom odvetví. Veľkou nevýhodou v tejto profesii sú neustále zmeny daňových zákonov, veľakrát dnes neplatí to, čo som si musela pamätať včera, a každý rok je všetko komplikovanejšie a komplikovanejšie, až sa niekedy zúfalo pýtam, akí ľudia a prečo to takto vymýšľajú.
Bavilo ťa byť učiteľkou?
Bola to zaujímavá skúsenosť, zároveň aj dosť náročná. Po rokoch sa k nej opäť vraciam, cítim, že potrebujem zmenu. Teším sa na to, využijem aj moje pedagogické vzdelanie.
Späť ku knihám – Tvoj posledný román Kroky v daždi je milou spomienkou na časy socializmu, hovorí o tom, ako naše rozhodnutia môžu ovplyvniť budúcnosť ďalších generácií – a teraz nemyslím v politickej rovine, ale osobnej a pracovnej. Čo Ťa inšpirovalo k napísaniu tohto silného príbehu? Mňa totiž osud Júliusa dostal až tak, že som mala zimomriavky.
Je to príbeh z dvoch rozdielnych období, socializmu a súčasnosti, čiže písala som o tom, čo dôverne poznám. V tomto románe sa stretlo niekoľko príbehov. Poznám viacerých ľudí, ktorí kedysi emigrovali, aj ich osudy. Najprv ma inšpiroval príbeh môjho spolužiaka zo základnej školy – rodina emigrovala kedysi do USA a pred dvoma rokmi sme sa náhodou stretli, keď prišli sem na návštevu. A on ma spoznal, po toľkých rokoch! Jeho osud nebol taký ťažký, ako Júliusov, mali v USA strýka, ktorý im pomohol, ale začiatky boli veľmi náročné. A potom som niekde čítala príbehy o emigrantoch a tam bola zmienka o rôznych osudoch tých ľudí, pri tom vznikol Júliusov príbeh.
Svojím románom Kroky v daždi chcem odovzdať posolstvo aj tým, ktorí šomrú na Európsku úniu a neuvedomujú si, že nič lepšie pre nás neexistuje. Čudujem sa ľuďom, smútiacim za minulým režimom, keď sme žili ako v klietke, nedalo sa nikam cestovať, za názor alebo vyslovený vtip si mnohí odsedeli aj desať rokov. Ak sa dnes deje niečo, čo sa nám nepáči, nie je to chyba Európskej únie, ale politikov, ktorých sme si zvolili. Ak chceme niečo zmeniť v EU, tak to nevyriešime mimo nej, ale iba ako jej súčasť. Keby neprišla zamatová revolúcia, nikdy by som nepoznala Viedeň, Paríž, Londýn…
foto: archív Kataríny Gillerovej, Anglicko, Windsor
Vždy som túžila cestovať a spoznávať historické miesta z prečítaných románov, a mohlo sa mi to splniť iba v demokracii, kde nikto si už nemôže privlastniť právo rozhodnúť, že mi nepovolí cestovať. V minulosti by mi nebolo umožnené vydávať knihy, iba zmena nedemokratického režimu mi priniesla takúto možnosť. Táto doba nie je ľahká pre všetkých, ale nám dáva možnosti a príležitosti, je iba na nás, ako ich dokážeme využiť. Nenávisťou a radikálnymi riešeniami neurobíme krajinu pre nás lepšou, nepohneme sa dopredu. Vážme si všetko, čo sme spoločne dosiahli, verím v lepšiu budúcnosť Slovenska.
foto: archív Kataríny Gillerovej, Francúzsko, Remeš
Tvoje knihy sú úspešné, postupne vychádzajú nové reedície s romantickou kvetinovou obálkou a nepochybne už pomaly píšeš ďalšiu. Naznačíš nám, na čo sa môžeme tešiť?
Píšem nový román s názvom „Dievča v zrkadle“, dúfam, že stihnem termín odovzdania a vyjde na jeseň. Je to príbeh dievčaťa z hudobníckej rodiny. Počas svojho života nezažila veľa stability, jej život nemal pevné pravidlá, často cestovávala s rodičmi po koncertoch a vyrastala väčšinou medzi dospelými, žila ich problémami. Po rokoch, keď sa jej život konečne ustáli, zaľúbi sa a nájde si dobrú prácu, sa vo firme stane riaditeľom spolužiak z detstva, ktorého na strednej škole odmietla. Nezachovala sa k nemu pekne – a teraz má on príležitosť jej to všetko vrátiť.
Teraz trochu z iného súdka :) Čo Ťa dokáže nahnevať?
Ľudská hlúposť, arogantnosť, bezohľadnosť, nenažranosť – najmä na tých najvyšších miestach, na ktorých by mali sedieť ľudia, ktorí by nám mali ísť príkladom. Často je to, bohužiaľ, práve naopak. Nesmie nám byť ľahostajné, v akom štáte žijeme, že tu zastrelia nevinných mladých ľudí, že extrémizmus volí vyše desať percent, že sa tu kradne, podvádza a vraždí beztrestne. Snažme sa o zmenu našej krajiny zo všetkých síl, lebo naše vnúčatá budú utekať do zahraničia alebo sa pýtať, prečo sme nič neurobili, aby sme nežili v takom svinstve. Nebuďme ľahostajní, spojme sa za dobrú vec a budúcnosť, za ktorú sa nebudeme musieť hanbiť.
Čo robíš, ak nepíšeš a nepracuješ?
Čítam!! A spím, a chodím do prírody, a na angličtinu, do kina, do divadla, na kávu s kamoškami. A samozrejme, musím aj uvariť, aj poupratovať… Nevadí mi nič, keď som zdravá, mám veľa energie na všetko. Pred dvoma rokmi som pred Vianocami dostala ťažkú chrípku, nevládala som sa ani pohnúť, iba nemohúcne ležať celé dni v posteli. Odvtedy si vychutnávam každý deň, keď som zdravá.
Čo Ti napadne ako prvé pri slove ODDYCH?
Knihy, more, posteľ, tráva, les.A príjemná hudba. Najkrajším oddychom pre mňa sú knihy, bez nich si svoj život nedokážem predstaviť. Prechádzka alebo túra v prírode ma vždy nabije energiou – vyhodím z hlavy všetky myšlienky na povinnosti a problémy a vnímam iba stromy, spev vtákov, bzučanie múch. Oddýchnem si aj priseriáli Dobrá manželka alebo americkom Hľadá sa dom pre milionárov – kochám sa priestormi nádherných domov a bytov, kam by som sa osobne nikdy nedostala. Výborný bol aj pri poľský seriál Správna Agáta.
Aké sú Tvoje závislosti?
Knihy, občas oriešky, dobrá zmrzlina, mamine polievky.
Aké miesto na Slovensku je pre Teba najkrajšie?
Slovensko je celé krásne! Keď cestujeme na stredné Slovensko, mám chuť zakaždým vybehnúť z auta na tie nádherné trávnaté úbočia pod lesom. Pred rokmi sme putovali po slovenských hradoch, Vršatec mi utkvel v pamäti, liezli sme naň do výšky po dlhých rebríkoch na vysokej skale. Kdekoľvek na Slovensku si môžeme povedať, že práve to miesto je najkrajšie.
foto: archív Kataríny Gillerovej, hrad Gýmeš
Akých zahraničných spisovateľov najradšej čítaš?
Mám rada Ed McBaina, Patriciu Cornwellovú, Barbaru Bickmorovú, Cynthiu Harrod-Eagles a jej 36-dielnu ságu Dynastie Morlandů, Roalda Dahla, Joy Fieldingovú a mnoho, mnoho ďalších.
Na Slovensku vládne veľký boom domácich spisovateľov, Ty však patríš medzi tých prvých, keď boom ešte nebol ani v plienkach. Našla si si medzi nimi nejakých dobrých priateľov alebo sa vnímate ako konkurencia?
Poznám sa osobne s veľkým množstvom slovenských autoriek a autorov, občas sa stretávame a vždy sa na to teším.Podporujeme sa navzájom, povzbudzujeme aj na facebooku.
Keby si mala byť v budúcom živote zvieraťom, ktoré by malo charakterizovať Tvoju súčasnú povahu, aké zviera by to bolo?
Chcela by som byť psom v našej rodine. :-) Mali sme kedysi malého ratlíčka a neskonale sme ho ľúbili. Chcela by som byť ním, bez ohľadu na povahu. :-) Ale inak mám asi povahu barana kombinovanú s levom, snažím sa, nevzdávam sa.
Ako a kde Ťa môžu čitatelia skontaktovať?
Najlepšie na facebooku, budem sa tešiť. :-)
Ďakujeme za príjemný rozhovor!
Pripravila Zuzka.