Zaužívaná predstava o pirátoch je, že bojovali v ukrutných bitkách. V nich sa sekali mečom a znetvorení zo súbojov potom križovali moria. Príbehy o silných chlapoch, ktorí prežili hrôzy a sami rozsievali strach, nás presvedčili o tom, že prichádzali o empatiu, cit, nohy aj oči. Nevzhľadné jazvy si potom zakrývali páskami cez oko. Lenže je to naozaj tak? Pásky cez oči sú naozaj realitou, len ich dôvod je oveľa zaujímavejší, než vypichnuté oko. Lenže niektoré zaujímavosti môžu byť naozaj zábavné. Niekto by povedal, že až šokujúce.
V článku sa dozviete:
- Kto to bol Robert Louis Stevenson a čím sa stal slávnym
- Prečo si mohli skutoční piráti zahaľovať oko páskou
- Čo je to dark adapting
- Kto boli vlastne tí „piráti” a ako sa z nich stali piráti
- Prečo na lodiach mohla viať naozajstná pirátska vlajka
- Prečo bola pirátska vlajka čierna
Svetoznámy Robert Louis Stevenson
Robert Louis Stevenson sa stal svetoznámym autorom najmä pre jeho pirátsku tematiku. Jeho dielo Ostrov pokladov bolo inšpirujúcim aj pre ostatných autorov a filmové stvárnenia pirátov. Najmä vytvoril prototyp správania pirátov, nekompromisných okrádačov a útočníkov na moriach, ktorí hromadia ulúpené poklady v tajných skrýšach. Stevenson tiež priniesol typickú predstavu pirátskeho kapitána. Ako jednonohý, agresívny, občas s páskou cez oko, s papagájom na pleci, aj s popisom správania sa. Lenže zaujímavosťou je, že aj najstaršie obálky kníh neobsahujú piráta so zalepeným okom, hoci v popise sa objaviť môže.
Príbeh pôvodne vychádzal ako seriál v detskom časopise Young Folks od októbra 1881 do januára 1882 a v roku 1883 sa objavil už ako kniha. Niektoré neskoršie vydania kníh obsahujú aj vyobrazenie s páskou cez oko, čo je len fantáziou novodobého ilustrátora, no autor sa striktne tejto predstavy nedržal. Oči totiž môžu mať všetci literárni piráti zdravé. Páska predsa len slúžila na niečo celkom iné.
Prečo teda páska cez oči, ak ich mali zdravé?
Piráti, ktorí používali pásku cez oko, neskrývali škaredé jazvy. Piráti súdruhovia by predsa boli tí poslední, na koho by mohlo zle pôsobiť pozerať sa na zjazvenú tvár, ak sami mohli mať nejaké šrámy po tele. Pri tvrdosti chlapov plaviacich sa pod pirátskou vlajkou je jasné, že toto dôvodom byť nemohlo. Prípady hnisavých rán a infekcií by sme si páskou vysvetliť vedeli, no dnes moderné technológie a štúdie poznajú pojem dark adapting. Ide o šetrenie oka pre prípad, keď ho bude potrebné. A presne to piráti robili. Šetrili si oko na čas, keď ho budú potrebovať.
Počas plavby na mori si aj lajk môže všimnúť Slnko, minimálne možnosti tieňa a neustále odrážanie svetla od vodnej hladiny. Svetlé odtiene, odrážanie svetla a Slnko spôsobujú únavu oka. Dosť na to, že to mohlo mať vplyv na schopnosti oka fungovať podľa potrieb v čase, keď piráti vyrážali na útok. Taktík mali mnoho. Jednou z nich aj nočné súboje, plienenie prístavov v noci, alebo napádanie lodí, obchodných, civilných, nepozorovane počas toho, ako hliadka danej lode zaspí a nedá pozor. Pirát, ktorého oko sa šetrilo a adaptovalo na tmavé podmienky, získal výhodu oproti druhej strane.
Ako fungovali piráti a prečo vôbec?
Práca pirátov, ak sa vôbec dá ich činnosť nazvať prácou, spočíva v lúpení a okrádaní. Odjakživa tomu tak bolo, už od čias staroveku, kedy sa odpadlíci spájali na lodiach a okrádali obchodné lode. Už za dôb Feničanov, pokojne ešte skôr, existoval niekto, kto sa na mori vyznal, plavidlo ovládal a v boji exceloval na toľko, že si tým dokázal zarobiť na úkor iných. Piráti existovali v Stredozemnom mori ešte za čias antickej Rímskej ríše a pomaly sa vytrácali do iných končín sveta.
Tí z príbehov sú nám známi najmä po objavovaní Ameriky, keď do Novej zeme prúdilo množstvo ľudí a cez Atlantik začal prúdiť tovar. Množstvo zlata, striebra, daní, a peňazí potrebných na nákup zbraní, či potravín. Karibskí piráti sú pojmom samým o sebe, nehovoriac o tých, ktorí donedávna brázdili moria a oceány medzi Austráliou, Indiou a Afrikou. Piráti fungujú dodnes najmä pri pobrežiach Somálska. Špecializujú sa na unášanie lodí, žiadanie výkupného a to spôsobilo, že si lodné spoločnosti najímajú ozbrojené komandá, bývalých vojakov a vybavujú lode arzenálom na obranu tovaru a techniky v lodiach samotných. Aj títo piráti sa odhodlávajú obsadzovať, okrádať a neváhajú zabíjať.
Pirátska vlajka nie je len tak obyčajný symbol
Pirátska vlajka, ktorá obsahuje kostru, lebku, kosti, alebo len kríž, nie je výmysel rozprávkarov. Označenie lodí vlajkou je povinnosť. Odjakživa existovali systémy označovania lodí, buď dizajnom a farebnými motívmi, alebo príslušnosťou ku krajine v modernej dobe vrátane názvov lodí. Každá loď má svoje meno, rovnako ako vlajku, pod ktorou sa plaví. Vlajka je nesmierne dôležitá. Určovala totiž, zákony akej krajiny sa uplatňujú na danom plavidle, ak je plavidlo v medzinárodných vodách. Tento fakt sa následne preniesol na pravidlo zákonov danej krajiny aj ak je plavidlo v prístave inej krajiny. Presne na rovnakom princípe fungujú vlajky na lodiach aj dnes, ba dokonca sa preniesli do vesmíru. Všetky vesmírne lode a vesmírne stanice majú moduly označené vlajkami.
Ak však loď zmenila vlajku na pirátsku, vlastne zmenilo vlajku na čiernu, prípadne akokoľvek príbuznú tej, ktorú by sme považovali za pirátsku. Žiadna krajina nemá čiernu plachtu ako svoju vlajku. Farba smrti, hoci nie odjakživa tou „zlou“, sa nedá priradiť žiadnej krajine a ak aj niekto použil symbol kostí, dával tým najavo pohŕdanie pravidlami, životom a majte sa pred ňou na pozore. Pirátska vlajka neniesla žiadne farby, ktoré mali iné námorné mocnosti teda zámerne. Vyjadrovala, že plavidlo nemá pána – v tej dobe najčastejšie kráľa, čiže nevyjadrovala poslušnosť žiadnej korune. Riadila sa svojimi zákonmi a to platilo aj vtedy, keď ste sa ocitli na palube pirátskej lode. Platili na nej ich zákony. To samozrejme z pohľadu pirátov.
Kto boli piráti?
Azda netreba veľmi hovoriť a dodávať nič o tom, že piráti neboli len agresívni nájazdníci. Mohlo ísť o vojakov, vzbúrencov, alebo odpadlíkov spoločnosti, ktorí utekali pred zákonom. Nemali domov a bojovali o prežitie. Sami nepotrebovali vraždiť. Piráti, čiže ľudia nepatriaci k žiadnej korune, žiadnemu pánovi, žiadnej flotile a stálej armáde, boli výborným nástrojom pre mnohých pánov. Napríklad španielsky kráľ, alebo iné hlavy námorných mocností si ich najímali a platili im za to, že poškodzovali lode iných mocností. Alebo len vytvárali dusno a znemožňovali hladké obchodovanie na určitom území. Mohlo tak ísť o pokojne španielskych vzbúrencov a zbehov, ktorí však naďalej našli, hoci slobodní, uplatnenie na palube pirátskej lode a ešte k tomu mali zaplatené, ak ohrozovali obchodníkov z iných krajín… alebo len presne vybrané lode, ktoré poškodzovali záujmy „chlebodarcu“.