História potápačského obleku: od ťažkej prilby po Cousteaua

História potápačského obleku: od ťažkej prilby po Cousteaua

Oddávna sa považovala voda ako za živel, božstvo, niečo výnimočné. Keď sa potopila loď na dno, bolo celkom jedno, či je hladina vysoká pár desiatok metrov, alebo pár stoviek metrov. Loď a jej poklady, či len vybavenie, boli nenávratne preč. Aj preto Kelti odovzdávali vode obety. Pokladali ich za nenávratne preč, pohltené živlom. Častokrát si ľudia netrúfali potápať sa hlboko, najmä ak človek nevydržal tlak vody a vôbec nebol schopný pod vodou vykonávať nič dlhšie, než jeden nádych. Potreba potápačského obleku existovala celé tisícročia, no až po získaní technologických znalostiach práce s kovom, sklom a rôznymi materiálmi si na vývoj niečo takého trúfali len postupne.

potápačský oblek

Existovali potápačské zvony, no viditeľnosť v nich bola problém. Aj malý oheň spálil kyslík a zvony boli skôr rizikom, než istotou. Jeden taký zvon údajne pomohol Sirovi Williamovi Phippsovi v roku 1686 na záchranu veľkého pokladu z potopenej španielskej lode Nuestra Señora de la Concepción, ktorej polohu v Karibskom mori pri Dominikánskej republike popisovali len legendy. Trúfalý čin sa však vydaril. Vyťahovanie pokladov trvalo niekoľko mesiacov, no pre množstvo drahokamov, zlato a 30 ton striebra to stálo.

Tie najstaršie pokusy viedli k bratom Deanovcom

Celkom najstarší pokus o vytvorenie potápačského obleku je z roku 1405 od Konráda Keysera. V roku 1797 sa objavili prvé návrhy a modely potápačského skafandra, ktorý určil cestu, akou sa uberali na viac ako jedno storočie. Úspešne fungujúce prilby sa však podarili až vynálezcom Charlesovi a Johnovi Deanovcom v 20. rokoch predminulého storočia. Výrazná bola veľká a ťažká prilba spojená s koženým oblekom zapínaným na uťahovacie pásy. Patentovali si svoj vynález ako oblek pre hasičov, aby sa mohli pohybovať v požiaroch. Vzhľadom na váhu, mobilitu a teplo, je to ťažká predstava.

potápačský oblek

Bratia však mali finančné problémy a nedostatok peňazí ich donútil predať patent Edwardovi Barnardovi. Prvá prilba bola skonštruovaná v roku 1827, no už zakrátko pochopili, že by mohla mať oveľa lepšie využitie na úplne odlišný účel. Zachovali prívod vzduchu pomocou hadice na zadnej strany prilby a zaistili väčšiu vodotesnosť.

Ukážka schopností na vraku HMS Royal George

Zaujímavosťou je, ako bratia Deaneovci preslávili svoj vynález. Stalo sa tak v roku 1834, keď sa podujali potopiť sa k jednému zo „smutne“ najslávnejších vrakov britského námorníctva. Významná loď HMS Royal George vyzbrojená údajne až stovkou kanónov, ale aj rôznym tovarom, sudmi s rumom a početnou posádkou mala 28. augusta 1782 vyplávať na obranu Gibraltaru, no blízko brehu sa začala nakláňať. Pravdepodobne pre nesprávne uložený a nevyvážený náklad a pre pochybenia posádky. Bez boja tak britské námorníctvo prišlo o vojnovú loď, ktorá sa zúčastnila dvoch dôležitých bitiek a úspešne sa z nich vrátila. Jednej kľúčovej proti francúzskemu námorníctvu a v roku 1780 bitke pri Portugalsku proti španielskemu námorníctvu.

Svoj vynález spropagovali naozaj elegantne. V rokoch 1834 až 1836 sa opakovane ponorili k vraku lode a postupne vytiahli 7 železných diel kalibru 42, 18 mosadzných diel s kalibrom 24 a 3 mosadzné 12 librové delá. K ďalším zbraniam sa pre nánosy bahna a pohyb prúdov už nedostali. Odštartovali tak niečo, čo dovtedy neexistovalo. Odvetvie potápačstvo a to priamo pri britskom pobreží a aj priamo v Temži, ktorá mala problémy pre viacero vrakov, no taktiež majetok v nich.

Potápač ako profesia

Práca potápača bola mimoriadne cenená, aj keď veľmi nebezpečná. Oblek umožňoval pohyb pod vodou, pri jeho obrovskej váhe bol aspoň nadľahčovaný. Bol však mimoriadne nebezpečný v tom, že bolo nevyhnutné držať sa stále vo zvislej polohe. Akonáhle by potápať klesol alebo prilbu otočil, natiekla by do nej voda. Neexistovali spätné ventily a tak ak sa podarilo poškodiť hadicu, hlava človeka zažila tlakový šok a pri väčších hĺbkach hrozila okamžitá smrť pre udusenie. Hyperbarická komora, ktorá by bola schopná zachrániť tých, ktorý sa podarilo vyplávať a pod vodou zanechať potápačský oblek, neexistovala. Potápači potápajúci sa pre účely armády, sabotáže, alebo naopak záchrany predmetov z vrakov, boli potrební, hoci vystavovaní veľkým tlakom vody.

potápačský oblek

Do vody ich spúšťali po lanách, ale taktiež výťahmi na reťaziach. V určitom období dokonca zaviedli prácu v páre a tak si dvaja potápači pomáhali navzájom. O ich prácu bol mimoriadny záujem najmä v Anglicku vo vodách Temže, ktorá sa trápila s množstvom vrakov, ktoré ohrozovali plynulú premávku lodí s väčším ponorom. Do väčších hĺbok sa postupne začali používať zmesi plynov kyslíka a hélia, ktoré dovolili potápanie do takmer 200 metrovej hĺbky. Vzduch bol do prilby vháňaný pomocou pumpy. Potápač tak bol odkázaný na prácu ľudí na palube lode. Stále však oblek vážil okolo 80 kilogramov, čiže pri pohybe na palube lode bol potápač často odkázaný na pomoc iných. Pri vychádzaní z vody a vyčerpaný prácou si pomoc jednoducho už žiadal.

V roku 1912 sa v Nemecku vyvinul systém, ktorý nepotreboval prívodnú hadicu a potápač si bral vzduchové zariadenie pod vodou so sebou. Bolo však náročné, vzduch v podstate recyklovalo a malo obmedzený čas použiteľnosti.

potápačský oblek

Od 1943 boli potápači samostatným oddielom a osobitným odborom štúdia a kurzov amerického námorníctva. Kurzy absolvovali ľudia, ktorí nepoznali len morské dno, ale aj fyziológiu vrakov, proces potápania lodí, materiálo-znalectvo. Boli odborníkmi na údržbu a opravu celého zariadenia potápača, ale museli sa vedieť orientovať aj v zdravotných rizikách. Caissonova choroba sa tak stala strašiakom. Potápači mali od počiatku využitie na sabotovanie nepriateľských plavidiel, spriechodnenie vodných kanálov, záchranu pokladov a zbraní z vrakov, pri pokládke káblov, prieskume, ale aj pri rôznych záchranných prácach.

Postupné inovácie

Značné vylepšenie priniesol vynález Charlesa Macintosha, silný golier vytvorený z gumy. Na rovnakom princípe sa začal vyvíjať celý oblek. Jeho vyššia hrúbka mala byť odolná voči skalám, ale aj poškodeniam od trosiek lodí, v ktorých sa stále potápači pohybovali ako v najčastejšom prostredí ich využitia. Aj prilba sa dočkala vylepšenia v čase, keď sa stali telefonické spojenia prístupnejšie. Do prívodnej hadice sa inštalovali káble na vedenie telefonického spojenia s potápačom. V prilbe tak mohol komunikovať s posádkou lode. Inštruovať ich pri vyťahovaní a spúšťaní, alebo informovať o stave uchytenia predmetov na spustené háky.

Kľúčový bol vynález korzetu, ktorý umožňoval napojenie prilby naň a znižoval rizika pri prevrátení potápača. V silnom korzete bolo možné prilbu upevniť skrutkami. Je potrebné upozorniť na fakt, že potápači boli nútení ponárať sa s upevnenými závažiami okolo hrude, alebo na nohách. Nemohli plávať, takže po morskom dne chodili pomalými krokmi.

Francúzi, Francúzi a znova tí Francúzi

Prvá kyslíková bomba, respektíve zásoba stlačeného vzduchu, sa začala rysovať v roku 1925. Navrhol ju Yves Le Prieur aj s pomocou nárhov Mauricea Ferneza. Vynález obsahoval regulátor, no nemal dostatočnú kapacitu. Bol však míľnikom. Tento systém totiž začali používať prví nadšenci pre potápanie pre iný, ako vojnový, či strategický účel.

Mená Jacques-Yves Cousteau a Émile Gagnan nadšencom pre potápanie ani netreba veľmi predstavovať. Najmä Jacques-Yves Cousteau sa stal ťažko prekonateľným propagátorom potápania. Bol súčasťou veľkého množstva dokumentárnych filmov a poznajú ho na celom svete. “Žak kustó” spopularizoval potápanie tak, ako nikto. Spolu s Gagnanom v roku 1942 navrhli a zostrojili systém bezpečného potápania známy ako Aqua-Lung, ktorý obsahoval kyslíkovú nádobu a systém prívodu do úst. Na očiach postačilo mať potápačské okuliare. Šlo o náročné obdobie, kedy nacistické Nemecko okupovalo Francúzsko. Technicky systém regulátoru vzduchu podľa potreby potápača zostrojil Gagnan, ktorý pracoval v spoločnosti Air Liquide. Tá sa od roku 1902 zaoberá priemyselným využitím plynov, dodávajú ale tiež vyvíjajú systémy, ako skladovať a ako narábať s nádobami s plynmi a chémiou využívanou v medicíne, v potravinárstve alebo aj v rámci elektroniky.

Aj vďaka nim je potápanie dnes nie len súčasťou armády, výcviku, renovácie a údržby lodí v prístavoch, ale ide aj o záľubu a koníček. Mimoriadne obľúbená, hoci nákladný, vyžadujúci si certifikáciu aj v rámci pracovných využití, ako aj rekreačných.

Jacques-Yves Cousteau (1910-1997) – najslávnejší francúzsky potápač, oceánograf, výskumník a ekológ. Známy svoju červenou čiapkou, chudobou postavou, znalosťami o mori, veľkými objavmi, dokumentárnou činnosťou, mnohými prvenstvami a loďou Calypso.

Avatar
Tomáš Šéfredaktor magazínu ZN.SK, nadšenec pre Slovensko, jeho kultúru, zaujímavosti historické aj nehistorické, svet ako taký, aj vedu a techniku. Zaujíma ho viacero oblastí, svetové kuriozity, rekordy, aj cestovanie. Aj preto sa snaží o tvorbu nevyhradenú len na jednu oblasť.
Viac:
Case 60HP
Parný traktor Case 60hp z roku 1899 je aj na Slovensku

Rytieri a historický festival
Trenčianske Hradovánky a história na vlastnej koži už 17. – 18. 6. 2017

nakrúcanie
Súťaž o knihy: Poznáte a vnímate vzťah filmu a Slovenska? Ukážte sa

Zavrieť