ZN.SK
Zuzka Šulajová

Rozhovor: Zuzka Šulajová, autorka knižných Džínsových denníkov

Džínsový denník je pojmom hlavne medzi mladými dievčatami. Knižná séria, mladej autorky Zuzky Šulajovej, s postupnou premenou tichého pätnásťročného dievčaťa na dospelú ženu s vlastnou rodinou je so svojimi 2 960 stranami…

Džínsový denník je pojmom hlavne medzi mladými dievčatami. Knižná séria, mladej autorky Zuzky Šulajovej, s postupnou premenou tichého pätnásťročného dievčaťa na dospelú ženu s vlastnou rodinou je so svojimi 2 960 stranami najdlhším mládežníckym románom na slovenskej literárnej scéne. Celkovo 6 dielov a jeden, ktorý trochu vybočuje z série s podtitulom „Lukášovými očami“, patria dodnes medzi úspešné tituly vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Odkiaľ sa vzal námet a prvý podnet, ktorý odštartoval celú knižnú sériu?

Zuzka Šulajová

Čomu si sa venovala skôr, ako si napísala prvú knihu?

Bola som vtedy žiačkou na gymnáziu. :) To naše malo aj bazén, takže zapôsobilo inšpiračne pre to knižné gymnázium. Respektíve v čase, keď Džínsový denník 1 vyšiel, som študovala na Univerzite Komenského andragogiku. Už predtým som si len tak sama pre seba písala knihy, všetky s prímesou fantasy žánru, ale nikdy by mi nenapadlo, že raz mi čosi aj vyjde. A nielen raz…

Kde sa vzal nápad a čo bolo tou hlavnou inšpiráciou k napísaniu prvého dielu?

Ťažko povedať… Motiváciou bol určite fakt, že som sama rada čítala dievčenské romány a pokiaľ šlo o denník, bolo to dokonalé. Začalo mi však vŕtať v hlave, ako by to vyzeralo, keby sa takýto denníkový žáner odohrával v našich slovenských pomeroch. Ten americký štýl výučby a spôsob života je nám veľmi vzdialený a mne to nepripadalo realistické. Nehovoriac o niektorých za vlasy pritiahnutých scénach, keď si napr. hlavná postava zaplatila kurz seriózneho bozkávania. Hoci som sama bola vtedy v puberte, toto sa mi zdalo priveľa. Chcela som vedieť, či by sa dal napísať denník, ktorý by bol reálny, bol by o skutočnom živote, najmä o tom slovenskom: slovenská školská výučba, slovenská rodina, slovenský humor, ale aby tam bolo aj nejaké drobné tajomstvo. Dievčenské romány zvykli v tom čase bývať príliš priamočiare. Aj to mi vadilo. Netuším, ako je to v súčasných zahraničných románoch… :)

Bolo ti od začiatku jasné, že to nezostane len pri jednej knihe?

Absolútne nie. Bol to pokus, ktorý som písala v čase, keď som bola chorá, teda sama doma (som jedináčik). V závere prvého dielu mi bola jasná len jedna vec – koniec, aký som Paule na začiatku určila, ma neuspokojil. Postavy sa mi pri tvorbe vyformovali a sama som k nim začala mať konkrétny vzťah. Ten je taký, tá taká, pasuje k tomu a k tej… a tak. To je tzv. mágia písania, keď si fiktívne postavy už žijú vlastným životom… a vy to rešpektujete.

Aký podiel na pokračovaniach mali prvé odozvy od čitateľov?

Stopercentný. Bez toho by ďalšie časti neboli. Denníky určite nie. Písať by som písala, či by mi ešte boli čosi vydali alebo nie, no v denníkoch by som nepokračovala. Práve kvôli čitateľom som porušila vlastné slovo, keď som po tretej časti vyhlásila, že toto je už vážne posledná časť. A nakoniec nasledovali ešte tri a jedna bonusová z chlapčenského pohľadu, ktorá mapuje prvý až tretí diel.

Medzi slovenskými herečkami máš menovkyňu, takže si ťa určite ľudia pletú. Nečakali niekedy na besedách práve herečku? Spája sa s tvojim menom nejaká príhoda? 

Ona je vlastne moja príbuzná, ale nikdy sme sa nestretli. Zamenili nás viackrát – napr. keď vyšiel Džínsový denník 1, niektorí recenzenti ho prisudzovali jej. Pritom sme s vtedajším pánom vydavateľom dúfali, že meno Zuzka namiesto Zuzana by mohlo napomôcť rozlíšiť nás. Paradoxom je, že na obálke bola moja fotka aj údaje o mne a fyzicky sa s ňou veľmi nepodobáme. Možno až na nos, ten sa v Šulajovskej famílii veľmi dedí :) Tiež Wikipedia tvrdila, že herečka Šulajová napísala… Stalo sa aj, že som bola pozvaná na jedno knižné podujatie, ale pozvánku zaslali jej. :) Na besedách herečku našťastie nečakali.

Zuzka Šulajová, autorka známej knižnej série, je však len jedna. Nikdy si neuvažovala o ďalšej sérii s inou témou?

Čo nie je, môže byť. Postupne už môj, priznávam, odpor, ktorý vznikol toľkými rokmi tvrdej práce na denníkoch, slabne. Ale ešte som sa nedopracovala k tomu, aby som sa stotožnila s ďalším mládežníckym príbehom. Posledné, čo potrebujem, je osočovanie, že Šulajovej sa máli peňazí, alebo že sa snaží napodobniť sama seba iným mládežníckym príbehom. Ak to dozrie, dozrie to, ak nie, nevadí, dosiahla som, čo som nečakala a ani nechcela. Vyše 82 000 ks predaných kníh bez riadneho marketingu, nachádzam sa v povinnej literatúre (čo ma sprvu vydesilo) a v učebniciach literatúry. Umiestnila som sa v Mojej najknihe, na Panta Rhei Awards 2016 som získala druhé miesto, pričom ma tromfol len akýsi youtuber s básničkami. Pritom nemám rodinu, ktorá by za mňa zúrivo hlasovala, ako to býva bežným zvykom :)

Čo Džínsové denníky? Ich príbeh sa v šiestom dieli končí. Existuje šanca, že by vznikol siedmy diel?

Neexistuje. V záverečnom dieli riešim už vnúčatá, a keďže v prvej časti uvádzam roky, nemôžem sa tváriť, že sa dej nachádza v nemennej súčasnosti. To by už bolo slušné scifi :) Preto som šiesty diel riešila formou troch denníkov, vďaka ktorým aj dospelosť až starobu Pauly vnímame optikou zase pubertálneho denníka – jej dcéry. A ich osudy sú schválne dosť podobné. Práve preto, že tie životy a dilemy sa výrazne opakujú v každej generácii.

Čím asi najviac oslovila knižná séria svojich čitateľov?

Pravdepodobne tou realistickosťou. Aj keď používam sarkazmus a niektoré naoko prehnané situácie (ale mnohé sa mi skutočne stali), je to niečo, čo môže zažiť každý. Všetko, čo sa tam deje, sa môže stať. Je to každodenný život a také sa mladým dobre číta. Čerpajú z toho istotu, že to, čo sa im deje, je v poriadku, keď o tom niekto napísal knižku. Pomáha im to zvládať záťažové situácie, a to napriek tomu, že denníky (a to je ich zvláštnosť) neobsahujú nič vyslovene negatívne a tragické. Žiadne rozvody, smrteľné choroby, bitky a vážne hádky rodičov. Celý príbeh je pozitívny a humorný aj so svojimi ťažšími obdobiami, ktorými si postavy musia prejsť, aby dozreli.

Čo robí Zuzka Šulajová rada, ak práve nemá pred sebou pomyselné spisovateľské pero?

Čítam. :D A dôležité sú pre mňa výlety. Žila som skoro rok v Sydney v Austrálii, odvtedy ešte viac oceňujem naše malebné Slovensko. Bavíme sa o jeho krásach, prírode a nesmierne bohatej histórii, nie o politike a ekonómii. To som si tiež uvedomila až po návrate zo Sydney. Oni tam nemajú ani len rozprávky a žiadne vlastné tradície… Aborigéni sú ušliapnutí, na pokraji vyhynutia a nijako sa ich folklórom nehrdia. Ich tradíciami sú, hm, tradície a zvyky rôznych národov čo tam žijú (brazílske dni ap.).

Pre spisovateľa, ak má za sebou vydanú knihu, je už pohľad na svet okolo seba trochu iný. Hľadáš v ňom inšpiráciu na nové príbehy, alebo už o ničom ďalšom neuvažuješ? Kde končí tvoja chuť písať, alebo sú nápady na ďalšie príbehy?

Inšpirácia je skutočne všetko. Viac si všímam a oceňujem detaily každodennosti. Nadchne ma púčik ruže či púpava, páčia sa mi poletujúce semiačka topoľov, nadchýnam sa nad mravcom, ktorý bez pomoci vláči drobnosť 3x väčšiu ako on (nech to skúsi človek) a tak. Písanie kníh je však veľmi náročné na psychiku a aj na telo – chrbát, ruky, oči… Je to práca ako každá iná a možno aj o niečo náročnejšia, pokiaľ človek netvorí doslova na kolene bez rozmýšľania a prekonávania prekážok či výziev, ktoré mu príbeh kladie pod nohy.

Nikdy mi nedá nespýtať sa aj na zvláštne otázky. No vďaka nim vie človek o človeku niekedy viac. Ak sa povie slovo „ODDYCH“, čo máš ako prvé pred očami?

No, ako prvé sa mi pripomenie dobrá kniha a koláčiky k tomu. :D Oddychom je pre mňa aj výlet a spoznávanie nových miest. Nedokážem byť úplne nečinná, len tak si sedieť. Minimálne musím čítať alebo niečo študovať, inak by som sa nudila.

Aké miesto na Slovensku je podľa teba najkrajšie?

Ťažká otázka, celé Slovensko je nádherné. Som Bratislavčanka, rodičia sú však Stredoslováci (oblasť Žiaru nad Hronom) a ten kraj je p r e k r á s n y. V poslednom čase som objavila lásku k Záhoriu. Zvyšok Slovenska sa nechutne smeje smiešne malým kopčekom Malých Karpát, ale pýtam sa precestovali vôbec Malé Karpaty? Videli Záhorie? Pochybujem. Ten výškový rozdiel sa dosť stiera. Keď ste v Tatrách, až na výnimky nespravíte celých 1500 m výškový rozdiel. Tu býva výškový rozdiel 100 – 700 m a sú to občas slušné zaberačky. Kto nevidel napr. Plavecký kras, môže ľutovať. Kršlenica, Vysoká, Lozorno, Kuchyňa, Buková, Záruby… menovať by sa dalo veľmi dlho…

Čo ťa vie rozhnevať najviac zo všetkého?

Nečestnosť, neúprimnosť a neférovosť. Som na to mimoriadne háklivá.

Delíš sa práve teraz o miesto v srdci s niekým? Štvornohým či dvojnohým?

Nerada hovorím o súkromí, ale štvornohého miláčika verejne priznávam. Cholerický flegmatik Max, čierny kríženec pánbohviečoho. Matka bola vysoká kríženka írskeho sestra a labradora, otec je neznámy, pravdepodobne dlhosrstý jazvečík a niečo mal asi aj z border kólie. :)

Zuzka Šulajová

Čo tvoje závislosti? Niečo, bez čoho si nedokážeš predstaviť život, hoci iní by určite pokojne mohli.

Písanie. Sladkosti. Výlety. Max. Knihy. Zima. Sneh. Vianoce.

Ak by si mala byť v ďalšom živote zvieraťom, ktoré by ťa charakterizovalo už dnes, aké zviera by to bolo?

Tak to teda vôbec netuším. Osobne si myslím, že človek sa k zvieraťu nemôže prirovnávať (a teraz asi mnohých znechutím), lebo zviera je také čisté, úprimné a správne, že človek je oproti nemu špina. Závidí, nežičí, nepraje, nenávidí, klame, podvádza, zabíja pre zábavu a zabíja aj vlastný druh. To žiadne človekom nezničené zviera neurobí…

Kto zo zahraničných autorov je pre teba niečím výnimočný?

Sabine Ebertová. Milujem Maríju Jurić Zagorku, chorvátsku autorku, a myslela som si, že už nikdy sa nenájde nikto, kto by písal tak senzačne ako ona. Našiel. Sabine Ebertová je talentovaná, múdra, pracuje s historickými prameňmi a nebojí sa študovať a písať pravdu. Niečo, do čoho sme u nás ešte nedorástli. Lebo nepíše typicky sladké romániky, aké sa zásadne predávajú u nás, o tom, ako niekoho hodiť do kožušín, hoci erotiky tam má tiež dosť.

A zo slovenských?

Ehm. Nečítam slovenských autorov. Z debutov ma nadchol Rudolf Hrčka a jeho Všetko je raz prvý raz – aj v Bratislave. Nádherné spomienky Prešporáka nielen o Prešporku, ale aj o zahraničí a Tatrách. Zaujal ma aj debut Ivony Gallovej – Stromy rastú do neba. Fascinujúcim spôsobom do útlej knižky zhrnula jedno storočie (dvadsiate), a pritom knihe nič nechýba! Má spád, napätie, je to krásne napísané. Šikovná je aj Zuzana Janovská. Ale pravda je, že keby sa mi tie knihy nedostali do rúk z môjho vydavateľstva, kde vyšli, nepozrela by som si ich…

Ešte uznávam Juraja Červenáka. Jeho séria o Báthorym je na úrovni. Ostatné nemusím, hoci jeho detektívky sú tiež fajn a fantasy žáner nepochybne ovláda, ale každému „chutí“ niečo iné. Z fantasy ja zbožňujem Terryho Pratchetta. Samozrejme aj Harryho Pottera, vyrástla som na ňom ako moji čitatelia na denníkoch, a Pána prsteňov.

Prepáč mi poslednú otázku. Ak majú záujem čitatelia požiadať ťa o autogram, alebo o podpis ich kníh, akými cestami sa k tebe dostanú?

Nuž, asi nijako. Na besedy momentálne nechodím a knihy s podpisom sa zrejme už nikde nenachádzajú. Možno v budúcnosti.

 

 

Mohlo by zaujímať tiež:

Tomáš

Tomáš
Šéfredaktor magazínu ZN.SK, nadšenec pre Slovensko, jeho kultúru, zaujímavosti historické aj nehistorické, svet ako taký, aj vedu a techniku. Zaujíma ho viacero oblastí, svetové kuriozity, rekordy, aj cestovanie. Aj preto sa snaží o tvorbu nevyhradenú len na jednu oblasť.



Inzercia

Najčítanejšie

Inzercia

Online kníhkupectvo BUX.sk

Sleduj nás na sieťach

Nájdete nás na Facebooku aj Youtube

Zatvoriť reklamu
Zatvoriť reklamu