Nebeský pohrebný rituál jhator a exkarnácia mŕtvych ponechaných supom

Nebeský pohrebný rituál jhator a exkarnácia mŕtvych ponechaných supom

Kým niektoré krajiny ako Tibet, niekoľko čínskych provincii Sečuán a Qinghai a Mongolsko môžu pohrebný rituál „Nebeský pohreb“ jhator podľa učenia Vajrayana vnímať ako tradičný kultúrny prvok, pre nás môže byť bizarnou kultúrnou zvláštnosťou. Nebeské pohrebné obrady sú známe z rôznych kútov sveta, avšak jhator je súčasťou budhistického náboženstva a čoraz menej praktizovaným obradom. Vyskytuje sa prevažne v Tibete, kdeže má úzke prepojenie na hory a vtáky. Presnejšie na obetu vlastného tela prírode, čo symbolizuje štedrosť a súcit voči iným bytostiam.

Tibetské vyobrazenie nebeského pohrebného obradu

Foto: Pohľad na maľby na kazetovej stene v chráme Litang s motívom nebeského pohrebu, wikimedia

Mŕtvi ponechaní horám a prírode

Mŕtve telá podstupujú obrad, ktorým sa stávajú súčasťou prírody a potravou pre divé zvieratá. Sú nimi najmä vtáky, ktorými sa snažia pozostalí spojiť celý rituál a posmrtnú púť tela zomrelého. Telo zosnulého je ponechávané dva dni po smrti v sediacej polohe. Sú mu venované modlitby, preukazovaná úcta. Po dvoch dňoch je v zalomenej chrbtici telo preložené na polovicu a prenesené na obradné miesto. Týmto lámačom je buď rogyapami, človek zručný pre tento úkon, ale môže to byť aj len jediný ochotný v danej obci, kto sa podujme a dostane od rodiny za úkon odmenu. Za významnejšie je, ak túto úlohu vykonáva mních. Takto preložené telo sa odnáša do hôr.

Jhator a exkarnácia

Mŕtvi bývajú rozkúskovaní na menšie kúsky, vykonáva sa exkarnácia, čiže oddelenie mäkkých tkanív od kostí. Kosti sa môžu pomlieť, no najdôležitejšími procedúrami sú ešte finálne úpravy s bylinami a tance pre prilákanie supov. Ak divá príroda zvyšky tela odmietne, je to považované za zlé znamenie. Niekedy pre dušu zomrelého, inokedy pre rodinu. Aj preto sa môže objavovať odmietania balzamovania, alebo akejkoľvek nemocničnej chémie, ak má rodina záujem o tento rituál. V súčasnosti sa v horách stretávajú s úbytkom supov, čo je pre symboliku a vnímanie ponechania mŕtveho bez záujmu taktiež zlým znamením. Zaujímavosťou je, že ak bol mŕtvy nositeľom vážnych ochorení a infekcií, nemusí mať umožnené podstúpiť tento obrad v záujme chrániť supy, ako prísne zákonom chránené živočíchy.

Bežne sa objavuje aj prosté ponechanie mŕtveho na pohrebnom mieste. “Lámač chrbtice” alebo mních telo zomrelého nareže, aby bolo prístupnejšie supím zobákom. Až následne ohlodané kosti rozdrvia, pomiešajú s tukom, alebo jačmeňom a ponúknu menej priebojným druhom vtákom, ktoré čakajú na príležitosť po odchode supov.  Takto ponúknuté telo prírode priláka nie len vtáctvo, ale aj mravce. V tvrdej tvrdej a často zamrznutej zemi oblasti v týchto končinách je niekedy nemožné zvoliť iný spôsob pohrebu. Aj neprítomnosť rastúcich stromov v týchto výškach znemožňuje a výrazne predražuje prípadné úvahy o spaľovaní mŕtvych.

Miesto pre obrad hjator je zväčša plochou skalou, alebo miestom, ktoré je upravené murovkou, prípadne ide o celý chrám. Ten najvýznamnejší v Tibete slúžiaci pre hjator je Drigung. Príbuzní zostávajú v blízkosti, nebývajú však na dohľad, najčastejšie sa nezúčastňujú úprav, delenia, alebo drvenia kostí. Obrad pozorujú z diaľky. Deje sa tak tradične za úsvitu. Kým celý obrad môže byť náročný a tiež cenovo drahý, stále sa praktizuje aj ten jednoduchý, kde telo nepodstupuje až tak dôkladné delenie a je ponechávané času a prírode na práve jednoduchších jhatorských miestach.

Ťažkosti a komplikácie

Nebeský pohreb jhator je praktizovaný vo vysoko položených len pre tento účel udržiavaných miestach mimo zástupy turistov a zástavbu. Čoraz viac ale do výberu pohrebu vstupujú aj klasické. Také obrady sú však drahé. Obyvatelia pokračujúci v tradíciách sa v minulosti po nástupe komunistického režimu v Rusku, Mongolsku a Číne museli vzdať pôvodných zvyklostí. Nariadenie komunistických vlád sa stavalo proti týmto zvyklostiam. Odľahlé miesta s tradíciou však ani vtedy neprestali. V posledných desaťročiach boli povolené a v rámci kultúry aj prijímané. Tradičných je viacero úkonov a zvyklostí. Napríklad jak, ktorý nesie telo zosnulého na plošinu, alebo na miesto určené pre položenie ostatkov, by mal byť oslobodený.  Cenné zviera, ktoré absolvuje s mŕtvym túto cestu prepustené na slobodu by tiež výrazne obrad predražovalo. Tradícia ustupuje aj pre čoraz väčšiu zástavbu, postoj mladších generácií, ale aj pre znižujúci sa počet supov, ktoré v krajine žijú a podieľajú sa na obradoch.

Keďže obrad nie je turistickou atrakciou, nejde ani o fakty, ktoré by boli zdieľané, propagované a uvádzané ako marketingový ťahák. Sú uchovávané v rodinách a v kultúre bez potreby propagovať ich. Urobiť snímky z takéhoto obradu je výnimočné. Občas sa to podarí, so súhlasom pozostalých, tak ako v tomto prípade. Galéria snímkov sa nachádza aj tu (pinterest).

Upozornenie: Videá môžu obsahovať prvky nevhodné pre slabé povahy.

Turisti nie sú veľmi žiadaní

Oveľa vážnejšie video s podrobnosťami, pre silné žalúdky je sprístupnené na youtube.com na tomto odkaze.

Podrobnosť aj inde vo svete

Zaujímavosťou je, že nebeské pohreby nie sú len záležitosťou Tibetu, čínskych provincií a ich okolia. V určitej podobe sa objavovali aj v Austrálii, no najznámejšie sú tie v Iráne u ľudí vyznávajúcich zoroastroizmus. Tí sa nechávali pochovávať ponechaním mŕtveho tela na vyvýšených miestach, na strechách domov. Ich telá sa ponechávali Slnku a prírode ako takej. O exkarnáciu sa postaral prirodzený rozklad zrýchlený pôsobením Slnka, ale taktiež vtáctvo a hmyz.


Tomáš Šéfredaktor magazínu ZN.SK, nadšenec pre Slovensko, jeho kultúru, zaujímavosti historické aj nehistorické, svet ako taký, aj vedu a techniku. Zaujíma ho viacero oblastí, svetové kuriozity, rekordy, aj cestovanie. Aj preto sa snaží o tvorbu nevyhradenú len na jednu oblasť.