Štiavnický stratovulkán starý viac ako 9 miliónov rokov je fascinujúcim geologickým spestrením zdanlivo nezaujímavého Slovenska pod zemským povrchom. Lenže práve naopak. Slovensko má niekoľko ložísk zlata, striebra, aj ďalších kovov. Dokonca aj baňu na vzácne opály, ložiská uhlia, či zemného plynu. Na Kysuciach nám dokonca zo zeme vyviera ropa.
Už od stredoveku sa u nás rozvíjala banská ťažba a geologické prieskumy. Že práve v okolí Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice existujú ložiská vzácnych kovov nie je náhoda. Banská Štiavnica totiž leží vo vyhasnutej sopke a zrútenej kaldere obrovského stratovulkánu. Ten už dávno nie je aktívny a s najväčšou pravdepodobnosťou sa jeho prebudenia ani nedožijeme. Príliš dlho spí a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa chcela prebudiť opäť k životu.
Vysoký bol takmer 4 kilometre nad morom
Štiavnický stratovulkán je jedna z najväčších sopiek v Európe. V čase, keď sa sopka pretvárala na mohutný stratovulkán, bolo všade z južnej strany more. Vytvárať sa začala v období zhruba pred 16 miliónmi rokov a postupne sa prejavovala rôzne aktívna činnosť, vďaka ktorej postupne rástla jeho výška. S rozlohou od Levíc, Zvolena a na juhu po Šahy až po Krupinu.
Názov stratos vychádza z latinčiny a pomenúva vrstvy. Ak došlo k označeniu sopky ako stratovulkánu, šlo o opakované vrstvenie materiálu striedajúceho horúcu magmu a sopečný prach. Pred dávnymi dobami v čase, keď už vulkán nemal dostatok materiálu na chrlenie, začali bez silného tlaku roztavené horniny a ložiská neskorších drahých kovov tuhnúť. A po dlhšom čase sa kaldera zrútila a aj dôsledkom dvíhania okolitej pevniny začala zanikať jej číselná výnimočnosť.
Banská Štiavnica a iné lokality sopečného pôvodu
Pozostatkom vulkanickej činnosti je aj taká Poľana. V okolí Sitna sa v miestnych riekach môže objaviť zlato, tak ako aj v minulosti. Veď údajne nálezy zlata v riekach doviedli prvých hľadačov jeho pôvodu až do Štiavnických vrchov. Jednoducho preto, že zlato a stiebro vznikali vďaka tuhnutiu sopečných hornín. Sopečného pôvodu sú aj Kremnické vrchy, Vtáčnik, Slanské vrchy alebo taký Vihorlat.
Zaujímavosťou je, že aj banskoštiavnická kalvária je postavená na malej vyhasnutej sopke. Tá vznikla v čase, keď sa pôvodný stratovulkán už zrútil. Krátke opätovné prebudenie sopečnej činnosti prinieslo túto čadičovú horu. Menší vulkán je pomerne zachovalý, v skutočnosti jeden z mnohých „menších“, ktoré v celej oblasti v minulosti vznikali a jeden z mála, ktorý je možné identifikovať aj dnes. Pochopiteľne, sopečná činnosť v dávnej minulosti vyformovali prírodné bohatstvo, ktoré ďalej formovalo mimoriadne pestrú kultúru spojené s banskými mestami, ich architektúrou, prílevom nemeckého obyvateľstva a vedomostí.
Dnes je Štiavnica dôležitým kultúrnym centrom, okresným mestom, aj cirkevne významnou lokalitou. Láka umelcov, výtvarníkov, fotografov a turistov. Miestne banícke tradície a Salamandrový sprievod by vlastne ani neexistovali, ak by v minulosti toto miesto netvorila tak pestrá a významná sopečná činnosť. Zostáva veriť, že sa naozaj táto sopka nechystá prebudiť. Inak by boli škody nepredstaviteľné.
