Odkiaľ pochádzajú slovenské priezviská? Prečo a kedy vznikali? A môže znamenať moje priezvisko o mojich predkoch presne to, čo v ňom počujem?
Kováč možno naozaj pochádzal z rodiny kováča, Mlynár od človeka pracujúceho v mlyne a Lipták od niekoho, kto prišiel z Liptova. Pri mnohých slovenských priezviskách je ich pôvod prekvapivo čitateľný aj po niekoľkých storočiach. Iné sa však zmenili natoľko, že bez matrík a historických dokumentov ich význam nemožno spoľahlivo uhádnuť. V samotných záznamoch sa meno mohlo meniť. Naši predkovia boli zväčša negramotní, sami svoje meno nevedeli napísať, ale poznali ho foneticky. Pri krstoch ho diktovali a na náhrobné kríže si ho zväčša ani nepísali. Ak nešlo o ustálený výraz, mohlo z Mlynárika časom vzniknúť Minárik, alebo Mináč a aj to je teraz len teória. Priezviská pritom nevznikli zo dňa na deň ani na základe jedného nariadenia. Na území dnešného Slovenska sa proces ich vzniku odohrával celé stáročia. Niekde sa s nimi počítalo skôr, inde k nim museli byť ľudia až donútení, ak si nezvykli skôr.
Keď jedno meno nestačilo
V stredoveku človeku často stačilo jediné osobné meno. S rastúcim počtom obyvateľov to však začalo byť nepraktické. Ak žilo v jednej oblasti viac Jánov, Mikulášov či Matejov, bolo potrebné povedať, ktorého z nich máme na mysli. Kniha Miesta zločinu a tragédii spomína úradné zápisy previnilcov, ktorých mestské kroniky uvádzali krstným menom a profesiou, alebo len menom. Postupne sa však objavovali súdne a matričné záznamy, ktoré používali slovenské aj maďarské, prípadne nemecké mená, pričom rôzne zdroje mohli toho istého človeka zaznamenať s odchýlkami, aké spôsobí ústne tradovanie a opakované zápisy (pre ilustráciu Grosch, Gross, Groš, Grosh, Grsch a iné možné tvary z jednej nedokonalej výslovnosti). Pri vzniku priezviska rodiny mohla zohrávať úloha hlavy rodiny a jeho postavenie. Odlíšiť chlapcov v dedine mohli aj podľa mien otcov, ako je to ostatne zvykom v rusky hovoriacom svete dodnes.
Jazykovedci na našom území sledujú vznik dodatočných pomenovaní už od 13. storočia. Spočiatku ešte nešlo o priezviská v dnešnom zmysle. Boli to prímená. Čiže pomenovania, ktoré človeka bližšie určovali a nemuseli byť stále ani dedičné. Prímeno prischlo mužovi niekedy pre jeho umenie, remeslo, či schopnosť. Poznáme nemálo zápisov v tvare Ján Literát, Jozef Pisár, pričom jeho syn už toto meno neniesol. V dokumente sa tak človek mohol objaviť ako syn určitého muža, obyvateľ konkrétneho miesta, príslušník rodu či nositeľ nejakej vlastnosti. Neskôr vznikali podoby typu Matej Súkenník, Gašpar Kolár, Ján Čierny alebo Mikuláš Polák. Prímeno mohlo označovať remeslo, pôvod, otca, vzhľad či inú vlastnosť človeka. Účelom bolo odlíšiť toho prvého od iných a aj ich od toho prvého.
Veľký rozmach prímen nastal v 16. storočí. V 17. a 18. storočí už boli bežné a často sa prenášali z rodičov na deti. Definitívnu úradnú podobu dvojmenného pomenovania – teda už osobné meno plus dedičné priezvisko – upevnili reformy cisára Jozefa II. v druhej polovici 18. storočia. Až vtedy bola možná riadna evidencia obyvateľstva, vlastníctva, príslušnosti k rodine aj z pohľadu úradnej moci, nie len z pohľadu danej komunity. Preto vlastne nemožno ukázať na jedno „prvé slovenské priezvisko“. Medzi jednoduchým označením človeka a dedičným priezviskom existovalo dlhé prechodné obdobie.
Kováč, Mlynár aj človek z horného konca
Jedným z najľahšie pochopiteľných zdrojov priezvisk boli povolania. Ak bol človek známy ako miestny kováč, mlynár, kolár, pekár, rybár či záhradník, jeho remeslo bolo výborným rozlišovacím znakom. Preto máme dodnes priezviská ako Kováč, Mlynár, Kolár, Pekár či ďalšie mená odvodené od remesiel a zamestnaní. Kováčov je pomerne veľa. Pre toto remeslo je len jeden výraz, šlo pritom o rozšírené povolanie a mimoriadne dôležité. Kováč nemal núdzu o živobytie a veľmi často v jeho povolaní pokračovali synovia, či pristašovia (kováčova dcéra šla za nevestu) učni, takže remeslo nezanikalo, zachovávalo sa v rodine. Dobrý kováč mal prax od detských čias a uplatnenie dovtedy, kým ruky vládali. Od neho záviselo poľnohospodárstvo (podkúvanie koní, pluhy, nástroje, kosy) ale aj bezpečnosť a zaistenie domácnosti (sekery, nože, kovania, haspry, zámky dverí, pánty, zabezpečenie dobytka reťazami).
Podobný princíp fungoval pri spoločenskom postavení. Jazykovedci medzi takéto priezviská zaraďujú napríklad Gazdu (Gazdík), Sedliaka (Sedlák) či Zemana. Veľmi dôležité bolo aj miesto, kde človek žil alebo odkiaľ prišiel. Odborná literatúra uvádza priezviská ako Lipták, Hronec, Devínsky, Čavojec či Vestenický. Človek, ktorý sa presťahoval do cudzej obce, mohol byť pre jej obyvateľov jednoducho „ten z Liptova“, „ten od Hrona“ alebo „ten z Devína“. Takéto označenie sa mohlo postupne ustáliť a zostať jeho potomkom.
Rovnaký princíp treba mať na pamäti pri priezviskách typu Košický, Žilinský, Trnavský či Bystrický. Samotná podoba priezviska ešte nedokazuje konkrétny rodinný príbeh, no miestny pôvod patrí medzi najbežnejšie mechanizmy vzniku takýchto mien. Najmä ak vieme, že tento názov daného miesta už bol v slovenčine storočia ustálený. Odborníci preto upozorňujú, že definitívnu odpoveď pri konkrétnej rodine môže priniesť až sledovanie starších zápisov v matrikách. Niekedy totiž rovnako vyzerajúce priezvisko vzniklo rôznym spôsobom v rôznych rodinách. Akoby čisto pre orientáciu sa Jozef Hála a Igor Hála nazdávali, že sú vzdialená rodina, no ten prvý vznikol nesprávnym zápisom priezviska Chvála a druhý v minulosti vznikol poslovenčením zahraničného Hall.
Poloha obydlia mohla prispieť k ďalším tvarom
Zaujímavé sú aj mená spojené s polohou obydlia. Na Slovensku dodnes poznáme pojmy horný a dolný koniec dediny, pričom nárečové a staršie označenia na severnom Slovensku vyšný a nižný znamenajú práve horný a dolný. Slovník priezvisk vyšehradských krajín napríklad pri priezvisku Horňák priamo uvádza ako jednu z možností človeka žijúceho „na hornom konci dediny“, alebo tiež človeka, ktorý prišiel z hôr, alebo z hora. Za horňákov považovali ľudia na južnom Slovensku, ba dokonca aj často ešte stále považujú tých, čo prídu na sezónne práce z Kysúc, Oravy a Turca.
V dedine tak teoreticky nemuselo stačiť povedať „Jozef“. Mohol existovať Jozef z horného konca a druhý Jozef z dolného. Práve takéto praktické rozlišovanie ľudí bolo jedným zo základných motorov vzniku prímen. Na Kysuciach mohol byť pokojne Jozef Vyšný, alebo Vyšňák, z čoho pokojne mohlo vzniknúť Višňák a následne dojem prepojenia na ovocný strom višňu. Iný Višňák pritom svoje priezvisko naozaj mohol získať ako pestovateľ višní, možno rozvážač ovocia, dodávateľ pálenky alebo len srdečný pán, ktorý mal v záhrade višňu známu všetkým deťom v dedine. Konkrétny príbeh môže byť tajomstvom.
A potom tu máme priezvisko Kráľ. Jeho nositelia, samozrejme, nemusia pochádzať z kráľovského rodu. Výklady priezviska ho spájajú so slovom kráľ, mohlo ísť o človeka spätého so službou kráľovi, ale aj o prezývku človeka, ktorý sa správal vznešene či panovačne. Dôležité je, že rovnaké priezvisko mohlo vzniknúť nezávisle na viacerých miestach. Tisíce dnešných Kráľov teda netvoria jeden rod pochádzajúci od jediného stredovekého „Kráľa“.
Nemci, Česi a stopy mnohonárodného Uhorska
Slovenské priezviská nie sú iba slovenské. Sú malým záznamom dejín územia, na ktorom sa po stáročia stretávali rôzne národy a jazyky. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV vo svojich zdrojoch neraz uvádza, že v našich priezviskách zostali stopy nemeckej a valašskej kolonizácie, kontaktov s Chorvátmi (od ktorých máme Horváth a Horvát), Maďarmi (Nagy, Molnár, aj samotné priezvisko Maďar), Čechmi a ďalšími obyvateľmi mnohonárodného Uhorska. Zápisy navyše vznikali po latinsky, nemecky či maďarsky a podoba toho istého mena sa mohla meniť podľa jazyka pisára. Jeden človek mohol v zápisoch byť Muller, Miler, ba dokonca aj ako Mlynár.
Nemecký vplyv je krásne viditeľný pri priezviskách odvodených od povolaní. Slovenskému Kováčovi zodpovedá nemecký Schmidt, Schmid či Schmied, slovu mlynár nemecký Müller, krajčírovi Schneider a roľníkovi napríklad Bauer. Na Slovensku sa nemecký pôvod prejavil aj v domácich podobách. Máme tak na Slovensku pomerne časté Šmíd, alebo možné odvodeniny ako Šníd. To je zároveň dôvod, prečo môžu mať dve na prvý pohľad úplne rozdielne rodiny mená s rovnakým pôvodným významom. Kováč a Schmidt mohli byť pred stáročiami pomenovaní jednoducho podľa rovnakého remesla, len v inom jazyku.
Česká stopa na Slovensku
Výraznú stopu zanechali aj Česi. České obyvateľstvo sa na Slovensku objavovalo už pred vznikom Československa, veľká vlna však prišla po roku 1918. Slovensko potrebovalo učiteľov, úradníkov, lekárov, železničiarov a ďalších odborníkov a mnohí prichádzali z Čiech a Moravy. Po politických zmenách v rokoch 1938 a 1939 bola naopak veľká časť českých zamestnancov nútená Slovensko opustiť, nastúpila nacionalistická politika a k Čechom sa začala mladá slovenská inteligencia stavať nepriateľsky (nútené vysťahovanie, delenie rodín, s tým spojené problémy). Kontakty sa tým neskončili.
Po roku 1945 a najmä v 60. a 70. rokoch prichádzali na Slovensko ďalší českí odborníci, pracovníci priemyslu, vysokých škôl a výskumných pracovísk. Počas desaťročí spoločného štátu sa ľudia prirodzene sťahovali za zamestnaním, štúdiom či rodinou a české priezviská sa stali bežnou súčasťou slovenského prostredia. Povinná vojenská služba bola v Československu zámerne vytváraná tak, aby to mal vojak čo najďalej domov, jeho opúšťania kasární na opušták nech sú čo najkomplikovanejšie a aj to prispelo k miešaniu obyvateľstva.
Preto dnes na Slovensku nikoho neprekvapia ani priezviská ako Novák či Procházka. Novák pôvodne označoval najmä „nového človeka“. Niekoho, kto prišiel do komunity neskôr než ostatní. Priezvisko Procházka má v češtine viac možných historických výkladov; mohlo označovať napríklad vandrovného tovariša alebo človeka pohybujúceho sa medzi obcami. Potom tu máme zvláštne české priezviska ako Vyskočil, Mazal, Loupil, Hladil, Dřímal, Kropil, Voral, Jeb*l, či dokonca Vyj*b*l a nejde o vtip. Hoci úrady u nás a aj v Čechách umožňuj hanlivé priezviská meniť bez väčších komplikácií na „slušnejšie“, pre mnohých nositeľov rodových priezvisk je to stále zrada predkov a pokračujú vo fungovaní s menom, ako vzbudzuje rozruch. Áno, nositeľov takéhoto českého mena sme sa viackrát mali možnosť opýtať, či to neskúsili.
Nezabúdajme na ďalšie zahraničné spestrenia
Na Slovensku žijú aj cudzinci, prípadne potomkovia Chorvátov, ktorí k nám prišli pri odsune obyvateľov pred Turkami. Preto máme tak veľa už spomenutých Horvátov (odľahčene môžeme povedať, že maďarská úradná moc nedokázala vysloviť a zapísať CH), ale aj mnohé priezviská s koncovkou typickou pre krajiny bývalej Juhoslávie, teda -ič. Markovič, Gašparovič, Valkovič, Vučič. Dnes je toho príkladom aj stále ešte exotické, no už na Slovensku známe priezvisko Alagič. Prípadne máme priezviská s bulharskou (alebo ruskou) koncovkou -ov. Rovnako tak priezviská, ktoré nám napovedajú rusínsky pôvod (Rusnák), alebo priezviská s poľským „rodokmeňom“, ktoré sa pre jazykovú blízkosť mohli takmer dokonale poslovenčiť. Takým je príklad Szotkowski a Šotkovský a rôzne ďalšie podobnosti.
Na Slovensku máme mnoho tvarov priezviska, ktoré napovedá starší poľský pôvod „toho, čo prišiel z Poľska“ (Polák, Poliačik, Poliak, Poláček, Poláčik, Pollak, Pollack, pričom v jednej rodine môžu mať v archívoch rôzne zapísané mená rodičia aj deti. Dôkazom sú archívy Yad Vashem židovských obetí holokaustu napríklad aj s týmto menom. Poznámka: meno Pollack rôzne zapísané v ďalších zdrojoch, sa spomína aj v knihe Vierka a v konkrétnom prípade šlo o meno lekára, ktorý v Čadci skrýval Vrbu a Wetzlera pri úteku z Osvienčimu).
Smiešne priezvisko nemuselo byť vtipom
Samostatnou skupinou sú priezviská, ktoré dnes znejú zvláštne, nepríjemne alebo komicky. Človek mohol dostať prímeno podľa vzhľadu, správania alebo udalosti, ktorou bol známy. Slovenskí jazykovedci medzi priezviská prezývkového charakteru zaraďujú napríklad mená Holý, Mudrák, Pavúk, Obžera, Vyskoč či Žemlička. Slová navyše v minulosti nemuseli znamenať presne to isté ako dnes. V priezviskách sa tak zachovali aj výrazy, ktoré z bežného jazyka dávno zmizli.
2x zahraničná pikoška: Holandsko a Turecko
Veľmi známy je príbeh z Holandska. Podľa populárnej legendy Napoleon prikázal Holanďanom zaviesť priezviská a niektorí ľudia, presvedčení, že francúzska vláda čoskoro skončí, si naschvál zvolili smiešne či absurdné mená. Keď Napoleon padol, priezviská zostali a ich potomkovia údajne dodnes platia za zlý vtip svojich predkov. Je to zábavná historka, ale odborný výskum ho v tejto podobe odmieta. Holandský bádateľ Leendert Brouwer z Meertens Institute ukázal, že väčšina Holanďanov mala rodinné pomenovania už pred rokom 1811 a dokonca aj mnohé slávne „smiešne“ priezviská existovali pred Napoleonom. Čudné mená často vznikli zo starších prezývok, miestnych názvov alebo slov, ktorých pôvodný význam sa medzitým zmenil.
Už sme u nás spomenuli zaujímavosť aj z tureckej histórie, kde pri prideľovaní priezvisk vznikali komické situácie. Stačilo aby úradná moc nezastihla doma zástupcu rodiny a priezvisko bolo pridelené napríklad podľa toho, kde býval, čo robil, alebo čo o ňom povedali susedia. Pastier kôz sa tak dozvedel o svojom priezvisku možno až o pár rokov neskôr.
V hlavnom meste Ankara, ako aj na odľahlých miestach Turecka stretnete rodiny, ktorých priezvisko sa môže preložiť podľa čísla domu. Aj napriek tomu, že v takom dome už aspoň 70 rokov nebývajú a ich súčasné číslo domu je iné. Podľa slov rodeného Ankarčana je to aj preto, že úradníci nezastihli konkrétnych obyvateľov doma a meno dostali pridelené podľa čísla domu. Údaju, ktorý síce v danom čase mohol byť presný, ale čo deti a zvyšok rodiny v budúcnosti? Dnes sa dajú nájsť rodiny, ktoré nesú číslo domu svojho prastarého otca.
Vtipné, alebo humorne nejasné priezvisko v našich matrikách
A to isté je dobré pravidlo aj pri slovenských a českých priezviskách. Mená ako Mokrý, Suchý, Matrtaj, Čurko alebo iné dnes nápadné priezviská nemožno automaticky vysvetľovať tým, že si ich niekto svojvoľne vymyslel pri úradnom zápise. Priezvisko Mokrý je napríklad staré prezývkové pomenovanie doložené už v historických prameňoch. Pri každom jednotlivom priezvisku preto platí jedno dôležité pravidlo, že význam slova ešte nemusí byť príbehom konkrétnej rodiny.
Ak sa niekto volá Bystrický, je veľmi lákavé vyhlásiť, že jeho predok prišiel z Banskej Bystrice. Lenže, máme aj Považskú Bystricu. Dokonca na Kysuciach Starú Bystricu a Novú Bystricu a ani tie nie sú veľkosťou zanedbateľné, najmä ak obe obce trápilo vysťahovalectvo. Ak sa volá Kováč, možno predpokladať spojenie s remeslom. Ak je Kráľ, neznamená to kráľovský pôvod. Definitívnu odpoveď dokáže často priniesť až cesta späť časom cez matriky, urbáre a ďalšie historické zápisy. Priezviská vedia byť zaujímavé a namáhavé môže byť, prípadne celkom nemožné, zistiť pôvod toho svojho.
(Článok je zreštaurovanou a doplnenou verziou staršieho článku na zn.sk, pripravili Roman, Viktor, Tomáš)
