Keď sa dnes hovorí o upíroch, predstavivosť okamžite smeruje k Transylvánii, Draculovi a hororovým filmom. Viera v nebezpečných mŕtvych však bola súčasťou ľudovej kultúry aj na Slovensku. Mimoriadne cenné doklady pochádzajú zo Zemplína, kde sa ešte v prvej polovici 20. storočia podarilo zachytiť spomienky na množstvo praktík, ktoré mali mŕtvemu zabrániť v návrate medzi živých. Za ich uchovanie vďačíme predovšetkým slovenskému etnografovi Jánovi Mjartanovi, autorovi rozsiahlej štúdie Vampírske povery v Zemplíne z roku 1953. Originál štúdie je dnes dostupný priamo v digitálnom archíve Slovenskej akadémie vied.
Mjartan pritom nezaznamenával filmového upíra s plášťom a tesákmi. Zaujímali ho predstavy ľudí o zosnulom, ktorý sa po smrti môže vracať, trápiť živých, spôsobovať chorobu, úhyn dobytka alebo iné nešťastie. Dnešný pojem „upír“ preto treba pri týchto záznamoch chápať širšie. Ako jednu z podôb revenanta, teda navracajúceho sa mŕtveho. Mjartanov význam a tému upírov na Slovensku spracovala kniha Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei), ktorej je téma upírov na Slovensku venovaná v prvých kapitolách.
Povery ešte neboli iba zabudnutou minulosťou
Ján Mjartan žil v rokoch 1902 až 1996 a patril k zakladajúcim osobnostiam moderného slovenského národopisu. Vyštudoval dejepis, zemepis a národopis na Univerzite Komenského a dlhé roky pôsobil ako pedagóg. V rokoch 1937 až 1942 bol riaditeľom gymnázia v Michalovciach, takže Zemplín nepoznal iba z krátkej vedeckej návštevy. Žil v tomto prostredí a systematicky sa zaujímal o tunajšiu tradičnú kultúru. Od roku 1938 bol predsedom Národopisného odboru Matice slovenskej a po druhej svetovej vojne sa významne podieľal na budovaní profesionálneho národopisného výskumu na Slovensku. Neskôr bol aj riaditeľom Národopisného ústavu SAVU a hlavným redaktorom časopisu Slovenský národopis.
Pre tému upírov je mimoriadne dôležitý výskum zo Zemplína na prelome 40. a 50. rokov. Na jeseň 1949 sa tu pod Mjartanovým vedením uskutočnil prvý kolektívny výskum Národopisného ústavu SAVU s externými spolupracovníkmi, zameraný najmä na pohrebné zvyky. V roku 1950 boli údaje doplnené dotazníkmi rozoslanými na gymnáziá v Michalovciach, Humennom, Sobranciach a Trebišove. Mjartan tak nezískaval iba jeden príbeh z jednej dediny, ale vytváral širší obraz regionálnej tradície.
Výsledkom bola štúdia Vampírske povery v Zemplíne, publikovaná v prvom ročníku časopisu Slovenský národopis v roku 1953. Neskoršie odborné hodnotenia ju radia medzi Mjartanove významné práce a regionálna odborná literatúra ju označuje za priekopnícke etnografické dielo.
Čoho sa ľudia na Zemplíne báli?
Podľa zaznamenaných predstáv sa nebezpečný mŕtvy nemusel vracať iba tak, že fyzicky vystúpi z hrobu. V Michalovciach a Pozdišovciach sa spomínalo, že zosnulí môžu v noci prichádzať „na sen“, trápiť a dusiť spiacich. V Michalovciach a vo Veľkých Zalužiciach sa vracajúcim mŕtvym pripisoval dokonca úhyn hospodárskych zvierat. Inde sa verilo, že mŕtvy vysáva kravám a ovciam krv.
Najzaujímavejšie sú však praktické opatrenia, ktorými sa ľudia údajne snažili návratu zosnulého predísť. V Hažíne či Ložíne sa zaznamenalo položenie mŕtveho do rakvy tvárou nadol. V Moravanoch a Hnojnom sa do rakvy dával peniaz. V Oreskom mal byť zomrelý pastier, o ktorom sa verilo, že vedel „porobiť a bosorovať“, pripevnený rukami k rakve, aby z nej nemohol vychádzať. V Hažíne sa spomína pribitie šiat zosnulého o truhlu konskou podkovou. Do úst sa mohli dávať ochranné predmety či rastliny a v okolí Michaloviec bolo zaznamenané aj vhodenie troch klincov do rakvy.
Ďalšie opatrenia boli podstatne drastickejšie. Mjartanov materiál obsahuje záznamy o prepichovaní hlavy, krku alebo oblasti srdca. Takéto zásahy sa uvádzajú napríklad v Moravanoch, Ložíne, Jovse, Závadke, Úbreži, Gajdoši či Budkovciach. Zmysel bol rovnaký. Mŕtve telo symbolicky alebo dokonca reálne riadne znehybniť, aby už nemohlo škodiť. Podobný súbor praktík uvádza aj súčasná elektronická Encyklopédia tradičnej ľudovej kultúry Slovenska. Pri ochrane pred domnelým upírom spomína prepichnutie srdca železným alebo dreveným kolom, vloženie mince, kamienka či cesnaku do úst, uzamknutie čeľustí zámkou, pichanie ihiel a tŕňov do piat, omotávanie rakvy reťazou a v krajných prípadoch dodatočné otvorenie hrobu, oddelenie hlavy alebo spálenie pozostatkov. Medzi základnou odbornou literatúrou hesla sa nachádza práve Mjartanova štúdia.
Od klincov v chodidlách až po vytrhnuté srdce
Materiály zachované z východného Slovenska ukazujú, že jednotlivé obce poznali rozdielne postupy. V Tibave sa spomínalo zväzovanie palcov na nohách lykom, v Belej nad Cirochou vkladanie úlomkov ihiel do chodidiel. V niektorých obciach sa využívalo tŕnisté drevo a inde mal ochrannú funkciu klinec, nôž alebo iný železný predmet.
Mimoriadne drastický príbeh pochádza z Fekišoviec. Podľa materiálu publikovaného Mjartanom tam mali v roku 1903 vykopať z hrobu ženu, ktorej sa pripisovalo ničenie hydiny, a z tela jej následne vytrhnúť srdce. Tento údaj sa opakovane objavuje v literatúre odvolávajúcej sa na Mjartanovu štúdiu. Treba však zachovať presnosť: ide o etnografický záznam ústami tradovaného prípadu, nie o archeologicky preskúmanú udalosť s kompletnou súdnou alebo lekárskou dokumentáciou. Fekošivce uvádza kniha Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei) Tomáša Galierika aj v súvislosti s ďalším prípadom oveľa neskôr
Prečo je Ján Mjartan pre poznanie slovenských upírov taký dôležitý?
Najväčším významom jeho práce je práve čas, v ktorom výskum uskutočnil. V polovici 20. storočia sa Slovensko rýchlo menilo. Staré pohrebné zvyky zanikali, dedinské spoločenstvá sa premieňali a mnohé povery sa postupne strácali. Menil sa spôsob života ľudí, záujem o tradície a život na dedine, medzi stálou a prakticky pomaly meniacou sa kultúrou. Nové vplyvy, gramotnosť, médiá, škola a presuny obyvateľov mnohé poznačili. Mjartan a jeho spolupracovníci zastihli generácie, ktoré si ešte pamätali staršie praktiky alebo príbehy svojich rodičov a starých rodičov. Súčasná generácia už tieto informácie nemá odkiaľ získať.
Moderný výskum musí byť pri slove „upír“ opatrný. Archeologický nález klinca, oddelenej hlavy alebo nezvyčajne uloženej kostry môže mať aj úplne iné vysvetlenie. Pri Mjartanových záznamoch však máme inú situáciu: nejde o dnešnú snahu spätne označiť neobvyklý hrob za upírsky. Samotní informátori opisovali úkony v súvislosti so strachom z návratu mŕtveho.
Pozrite si tiež dôležité zdroje:
- Tomáš Galierik: Miesta zločinu a tragédií, kniha v sérii Temné Slovensko, vydavateľstvo DAJAMA, 2021, ISBN: 9788081361746, odkaz na obchod: https://www.bux.sk/knihy/790433-miesta-zlocinu-a-tragedii.html
- Ján Mjartan: Vampírske povery v Zemplíne, Slovenský národopis, 1953, roč. 1, č. 1, s. 107 – 134 – záznam Slovenskej akadémie vied – https://www.sav.sk/?doc=journal-list&journal_article_no=18705&lang=sk&part=article_response_page
- PDF Mjartanovej štúdie v archíve SAV – https://www.sav.sk/journals/uploads/08191456SN_1_1953%20B%20%5BPages%20107%20-%20134%5D.pdf
- SAV – 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, životopis Jána Mjartana a jeho význam pre moderný slovenský národopis – https://www.sav.sk/uploads/monography/40/98/fulltext/0723132670_rokov_ustavu_etnologie_slovenskej_akademie_vied.pdf
- Martin Molnár, Zemplínske múzeum v Michalovciach – Hažín: Čriepky z histórie a národopisu, časť o Mjartanovom výskume a vampirizme na Zemplíne – https://www.hazin.sk/files/2015-07-26-173702-2013-11-04-233153-hazin_brozura_11pt_s_ramom.pdf
- Slovenský národopis – číslo venované Jánovi Mjartanovi, vrátane príspevku PhDr. Ján Mjartan, DrSc. – zakladateľ moderného národopisu na Slovensku – https://www.sav.sk/?doc=journal-list&journal_issue_no=643&lang=sk&part=list_articles
