V prvých dekádach Tour de France, ktorá začala v roku 1903, bolo pretekanie úplne iné ako dnes. Cesty neboli uzavreté pre verejnú dopravu, neexistoval tak výrazný sponzoring, dohľad nad všetkým. Neexistovali podporné tímy ani sofistikované zásobovanie, ktoré majú dnešní cyklisti. Jazdci museli byť počas pretekov úplne sebestační. To znamenalo, že si museli zabezpečiť jedlo, nápoje a dokonca aj opravu bicyklov sami.
Kaviarne a obchody popri ceste „brali útokom“
V tejto dobe bolo bežné, že jazdci zastavovali v kaviarňach, krčmách alebo obchodoch popri ceste, aby si doplnili zásoby. Často si brali jedlo a pitie, ktoré našli, alebo požiadali majiteľov podnikov o pomoc. Niekedy sa aj stávalo, že si cyklisti zobrali, čo potrebovali, a pokračovali ďalej, pričom platili neskôr alebo vôbec. Niekedy sa žiaľ aj pri snahe o férový prístup a poďakovanie nepodarilo opätovne spojiť jazdcovi s miestom, kde sa bol nasýtiť na pokraji síl s vidinou ďalších kilometrov pred sebou.
Táto prax bola akceptovaná, pretože preteky boli fyzicky extrémne náročné a táto forma sebestačnosti bola nevyhnutná. Majitelia obchodov s tým v určitom čase počítali, prípadne rovno pripravili ponuku. Dnes by to bol unikátny spôsob, ako dopovať počas jazdy s dohodnutým „dodávateľom“, alebo ako spôsobiť vážne oslabenie vybraného hráča otráveným jedlom a vodou. Takéto vysoké riziká by dnešný šport už nepodstupoval.
Nepísané pravidlo, či skôr tradícia, ktorá sa vytratila
Nešlo o oficiálne pravidlo, ale skôr o neformálnu tradíciu, ktorá sa postupne vytratila s profesionalizáciou pretekov. Ako sa Tour de France vyvíjala a organizátori zaviedli prísnejšie pravidlá a lepšiu logistiku, prax zastavovania v kaviarňach sa stala zbytočnou a už nebola tolerovaná. Poskytovala priestor na plánované obchádzanie pravidiel a vytváranie príležitostí na zvýhodnenie.
Presný dátum, kedy táto prax úplne skončila, nie je jednoduché určiť, ale môžeme povedať, že sa začala vytrácať už v 30. a 40. rokoch 20. storočia. Po druhej svetovej vojne, keď sa zvýšil dohľad nad pretekmi a začali sa zavádzať oficiálne pravidlá týkajúce sa stravovania a hydratácie, jazdci už nemali potrebu zastavovať sa v kaviarňach. Ojedinele niektorí jazdci vyrazili z trate pomôcť si po vlastných aj v neskorších dobách. Bolo tomu tak až dovtedy, kým nešlo o klasifikáciu prísneho porušenia pravidiel.
Malo to mnoho rizík a prísne pravidlá boli otázkou času
Toto obdobie bolo poznačené aj rôznymi kurióznymi príhodami. Niektorí jazdci napríklad konzumovali alkohol, aby utíšili bolesť alebo získali energiu, čo by dnes bolo nepredstaviteľné. Práve táto divoká stránka skorých ročníkov Tour bola jedinečná. Prispela k vytvoreniu celkom zábavného, dobrodružného a tak trochu „survival“ obrazu cyklistiky v týchto časoch. Samotné preteky sa riadili základnými pravidlami. Práve preto, že podpora bola minimálna a cesty neboli uzavreté, cyklisti mali slobodu vo svojich rozhodnutiach.
Trasy blokovali zvieratá, ľudia, zvedavci, technický stav ciest. Občas aj z toho mála áut na cestách nejaká kolízia, prekládka tovaru a s nimi spojené zápachy, či komplikácie na ceste. Z toho potom pramení znevýhodnenie a zvýhodňovanie jazdcov možno náhodne, no stále s možnosťou s cieleného zásahu do pretekov. Najmä ak postupne išlo o viac a viac.