Osobná hygiena bola dôležitou súčasťou života aj v časoch, keď ešte neexistovali moderné šampóny, sprchové gély ani antibakteriálne mydlá. Naprieč dejinami a kultúrami sa vyvíjali rôzne spôsoby čistenia tela, od prírodných prostriedkov po zložité rituály. Nie vždy išlo o klasické mydlo, ako ho poznáme dnes. V mnohých prípadoch boli čistiace látky jednoduché, lokálne dostupné a často spojené s náboženskými či spoločenskými praktikami.
Staroveký svet: popol, olej a piesok
Staroveký Egypt
Egypťania kládli na hygienu mimoriadny dôraz. Na umývanie používali alkalický popol a živočíšny tuk – zmes, ktorá sa považuje za predchodcu mydla. Okrem toho sa umývali aromatickými olejmi, ktoré si nanášali na telo a následne zoškrabovali pomocou kovového nástroja zvaného strigil. Tým odstránili nečistoty aj odumretú pokožku.
Mezopotámia a Babylon
V Mezopotámii poznali výrobu mydla už okolo roku 2800 pred n. l. Zmes popola a olejov (napríklad sezamového) slúžila najmä na čistenie vlny, ale v neskorších obdobiach aj na hygienu a bežné umývanie rúk a tela.
Staroveké Grécko a Rím
Gréci a Rimania nepoužívali mydlo v dnešnom zmysle. Ich umývanie spočívalo v potieraní tela olivovým olejom, ktorý následne zoškrabávali strigilom. V rímskych kúpeľoch (thermae) bola hygiena súčasťou spoločenského života. Mydlo sa považovalo skôr za germánsku zvláštnosť – Rimania ho dlho vnímali ako nečistú, barbarskú vec.
Európa v rannom a stredovekom období
Germáni a Kelti
Tieto kmene na sever od Rímskej ríše poznali mydlo vyrobené z dreveného popola a živočíšneho tuku. Používali ho nielen na čistenie tela, ale aj na pranie odevov a starostlivosť o vlasy. Rimania zaznamenali, že germánske ženy používali mydlo ako druh šampónu, čo bolo v kontraste s rímskym spôsobom čistenia olejom.
Británia a Írsko
Počas anglosaského a keltského obdobia sa mydlo vyrábalo doma zo živočíšneho tuku a popola. V írskych právnych textoch zo 7. storočia sa uvádza, že ženy si umývali vlasy v špeciálnej zmesi byliniek a popola. Počas stredoveku však hygiena upadala – umývanie sa často spájalo s hriešnosťou tela, a preto sa obmedzovalo hlavne na ruky a tvár.
Južná Európa
V stredovekom Taliansku a Španielsku sa rozvíjala výroba kastílskeho mydla – tvrdého mydla z olivového oleja, ktoré sa stalo populárne aj v severnej Európe. V arabskom svete sa vyrábalo známe alepské mydlo (zo Sýrie), ktoré kombinovalo olivový a vavrínový olej. Tento produkt sa dostal do Európy cez krížové výpravy a stal sa základom mnohých európskych tradícií mydiel.
Rusko a východná Európa
V Rusku sa v staroveku aj stredoveku ľudia často umývali v parných kúpeľoch – baniach, kde si pomocou pary, vody a brezových metiel čistili pokožku. Používali ražnú múku, vajcia, bylinkové odvary a živicu namiesto mydla. Prvé záznamy o ruskom mydle pochádzajú zo 14. storočia, pričom sa vyrábalo z živočíšnych tukov a lúhu.
Domorodé kmene a prírodné alternatívy
Africké komunity
V mnohých afrických oblastiach sa používalo tzv. čierne mydlo, vyrábané z popola z rastlín (napríklad z banánovníkových listov) a bambuckého masla. Tieto produkty sa vyrábali ručne a boli šetrné k pokožke.
Indiánske kmene v Amerike
Používali mydlové korene – rastliny ako Saponaria officinalis alebo Yucca, ktoré po rozdrvení vytvárali penivú látku podobnú mydlu. Okrem toho využívali popol z rastlín, íl a liečivé byliny.
Oceánia a juhovýchodná Ázia
Domorodé obyvateľstvo Austrálie a Polynézie si čistilo telo pomocou zeminy, piesku, popola a rastlinných extraktov. Miestne rastliny obsahujúce saponíny (penivé látky) sa používali ako čistiaci prostriedok.
Čistota pánov a poddaných
Zaujímavý paradox je, že osobnej hygiene sa najviac v stredoveku až do 19. storočia venovali ľudia pracujúci. Dokonca často viac ako šľachta. V rámci toho, čo si mohli dovoliť, dopriali si jej viac ako šľachta. Mohol za to prísnejší režim počas dňa, kedy pospolitý ľud dbal o svoje šatstvo, ale aj posteľ. Ulíhal umytý po práci, šetril povlečenie, prikrývky, ak mali vyššiu hodnotu. Vo všeobecnosti svojim zovňajškom chránil česť rodiny. Na tej si zakladali aj ľudia v našich regiónoch prísne do začiatku 20. storočia. Pred susedmi, vrchnosťou, pred sebou, aj pred Bohom.
Šľachta často obliekala viacero vrstiev. V mnohých prípadoch bola ich osobná hygiena odkázaná na druhých a chýbala úplná samostatnosť. Ak už sme pri hradoch a hygiene, určite je vhodné spomenúť kuriozitu – využívanie mačiatok na umývanie tam dole.
Vedeli ste? Ako vlastne vznikol šampón?
Slovo šampón pochádza z hindského slova chāmpo, čo znamená „masírovať“. Do Anglicka ho priniesli v 18. storočí britskí kolonisti z Indie. Prvé komerčné šampóny sa začali vyrábať až v 19. storočí. Predtým si ľudia umývali vlasy mydlom alebo bylinnými odvarmi, často so zložkami ako rozmarín, žihľava, pŕhľava alebo pivné kvasnice.