Pred vojnou aj počas nej sa v nacistickom Nemecku odohrávalo niekoľko plánov, ktoré mali priniesť peniaze pre plánovanú stratégiu a vojnu. Prebiehali však aj iné propgramy, ktoré vnímali určitú skupinu ľudí ako veľkú záťaž pre spoločnosť, ekonomiku, aj odborníkov v zdravotníctve. Vláda tak stála aj pred dôležitou otázkou, ako obhájiť svoje zámery, takže propaganda musela pritvrdiť. Program nacistov, ktorý sa zameriaval na zabíjanie hendikepovaných a mentálne postihnutých ľudí, bol známy ako Aktion T4 (pôvodný názov „Aktion Tiergartenstraße 4“ podľa adresy berlínského sídla, kde program sídlil). U nás sa môže prekladať aj ako Operácia T4. Išlo o eugenický program, ktorý vznikol počas nacistického režimu s cieľom „očistiť“ nemeckú rasu a odstrániť tých, ktorých nacistická ideológia považovala za „neužitočných“ alebo „neproduktívnych“ pre spoločnosť.
Ilustračná grafika
Pozadie programu eutanázií v Aktion T4
Hitler a jeho nacistická strana zastávali presvedčenie o potrebe vytvárať čistú „árijskú rasu“. Zároveň eliminovať tých, ktorí by boli pre ňu bremenom. Myšlienky eugeniky, čiže kríženie ideálnych jedincov na získanie ideálneho potomstva, nevznikli vtedy. Mali pôvod už pred nacistickým Nemeckom, sa v tej dobe stávali populárnymi medzi určitými vedeckými a politickými kruhmi po celom svete. V Nemecku však táto ideológia dosiahla extrémne rozmery. Počas 30. rokov začal režim čoraz viac propagovať koncept „rasy“ a biologickej čistoty, pričom tento proces začal sterilizáciou „nevhodných“ osôb na základe tzv. Zákona o prevencii geneticky defektného potomstva z roku 1933.
Tento zákon otvoril dvere k tomu, čo neskôr vyvrcholilo v masovom vraždení. Hendikepovaní a mentálne postihnutí ľudia boli považovaní za spoločenskú záťaž. Nacisti tvrdili, že títo ľudia zaťažujú štátne zdroje, ktoré by mohli byť použité na vojnu alebo iné účely, ktoré by prispeli k posilneniu „nemeckého národa“.
Začiatok programu
Program bol formálne zahájený v roku 1939. Adolf Hitler dal príkaz k spusteniu programu na začiatku druhej svetovej vojny, čo bolo vnímané ako signál, že štát bude hľadať spôsoby, ako čo najefektívnejšie využívať svoje zdroje. Hitlerov rozkaz nebol verejne známy, ale bol vydaný v tajnosti. Vedúci lekári a administrátori, ktorí sa podieľali na tomto programe, dostali konkrétne inštrukcie z najvyšších vládnych miest. Tieto aktivity však boli prezentované ako „eutanázia“ – termín, ktorý mal pôvodne znamenať „dobrú smrť“, čím sa vláda snažila zakryť skutočnú povahu programu.
Cieľom programu Aktion T4 bolo eliminovať fyzicky a mentálne postihnutých jedincov v Nemecku, a to predovšetkým tých, ktorí boli pacientmi v ústavoch. Program sa začal najprv deťmi. Lekári a zdravotníci mali nariadenie informovať nacistické úrady o každom dieťati do veku troch rokov, ktoré vykazovalo známky „mentálneho alebo fyzického postihnutia“. Títo jedinci boli následne premiestnení do špeciálnych ústavov, kde boli často podrobení experimentálnej liečbe, zanedbaní alebo priamo zabití.
Prebiehajúci proces a metódy
Ako sa program rozvíjal, rozšíril sa aj na dospelých pacientov v psychiatrických ústavoch, sanatóriach a domovoch pre postihnutých. Odhaduje sa, že medzi rokmi 1939 až 1945 bolo v rámci Aktion T4 zavraždených približne 275 000 ľudí. Väčšina obetí bola zabíjaná pomocou jedovatých injekcií, plynových komôr alebo v dôsledku zanedbania (napr. odmietanie základnej starostlivosti, podvýživa).
ilustračná grafika
Pre tieto účely bolo vytvorených niekoľko ústavov a špeciálnych miest, kde dochádzalo k vraždám. Najznámejšie z nich boli napríklad Hadamar, Grafeneck, Brandenburg a Bernburg. Tieto ústavy boli vybavené plynovými komorami a krematóriami, ktoré pripomínali neskôr použité koncentračné tábory. Často sa aj využívali masové hroby.
Vedomie a reakcie verejnosti
Zaujímavým aspektom programu je otázka, nakoľko si bola nemecká verejnosť vedomá týchto zverstiev a ako reagovali. Akcie programu neboli úplne skryté, ale zároveň sa nacistický režim snažil program prezentovať ako „milosrdnú smrť“. Niektoré rodiny boli informované, že ich blízki zomreli „prirodzenou“ smrťou alebo kvôli chorobám. Nacistická propaganda zameraná na verejnosť tiež predstavovala postihnutých ako bremeno pre spoločnosť, čím sa snažila získať aspoň tichý súhlas verejnosti.
Mnohé rodiny sa však stavali proti takýmto praktikám. Počas vojny niekoľko rodín a jednotlivcov začalo protestovať proti praktikám, najmä keď začali odhaľovať pravdu o tom, čo sa stalo s ich blízkymi. Napríklad katolícky biskup Clemens von Galen bol jedným z najvýznamnejších oponentov programu Aktion T4. Jeho verejné kázania v roku 1941 otvorene kritizovali nacistickú politiku eutanázie a masového zabíjania. Jeho prejavy vyvolali značné pobúrenie a viedli k tomu, že program bol oficiálne pozastavený. V skutočnosti však zabíjanie pokračovalo v tajnosti až do konca vojny.
Propaganda a vplyv na myslenie spoločnosti
Nacistická vláda využívala intenzívnu propagandu, aby obhájila svoje konanie a získala podporu pre eugenické programy. Vo filmoch, článkoch a brožúrach zobrazovali postihnutých ľudí ako „bremeno“, ktoré spotrebúva zdroje. Ktoré by inak mohli byť využité pre zdravých, „produktívnych“ členov spoločnosti. Významným nástrojom nacistickej propagandy bol film „Ich klage an“ (Obžalovávam). Zobrazoval eutanáziu ako humánne riešenie utrpenia ťažko chorých a postihnutých ľudí. Vláda takto manipulovala verejnou mienkou, aby legitimizovala svoje neľudské praktiky.
Koniec operácie Aktion T4
Program Aktion T4 skončil oficiálne v roku 1941 po verejných protestoch. Vraždy pokračovali skryto až do konca vojny v roku 1945. Tento eugenický program viedol k smrti stoviek tisícov nevinných ľudí. Stal sa predzvesťou ešte rozsiahlejších zverstiev, ktoré nemecký nacistický režim spáchal počas holokaustu. Po skončení vojny boli mnohí vedúci predstavitelia a lekári zapojení do programu Aktion T4 súdení a odsúdení za vojnové zločiny počas Norimberských procesov.