Poznáme Dachau, Osvienčim, Majdanek, u nás možno takú Sereď, či tí lepšie zorientovaní poznajú židovský tábor utrpenia v rukách gardistov na Patrónke v Bratislave. Vo svete, v súvislosti s II. svetovou vojnou a holokaustom je však na území pobaltských krajín viacero koncentračných táborov, ktoré boli smrtiacimi nástrojmi vraždiacej mašinérie. Nacisti ich stihli zničiť pred príchodom Sovietov, alebo presunúť preživších inam a dôkazy zahladiť. Malý Trostinec (Maly Trostinets), nachádzajúci sa neďaleko Minsku v Bielorusku, patrí medzi najmenej známe miesta holokaustu. Napriek tomu, že tam zahynulo desaťtisíce ľudí. Tento vyhladzovací tábor, zriadený nacistickými okupantmi v roku 1941, bol jednou z hlavných lokalít na vykonávanie masových poprav židov z celej Európy.
História tábora
Tábor Malý Trostinec vznikol ako pracovný tábor pre sovietskych vojnových zajatcov v roku 1941, no rýchlo sa transformoval na miesto masovej genocídy. Od júna 1942 bol primárne využívaný na vraždenie židov deportovaných z Rakúska, Nemecka, Česko-Slovenska, Poľska a pobaltských krajín. Z Viedne sa v určitom období do tábora deportovali celé rodiny, ktoré už vo Viedni okradli a obrali o všetok majetok. Nezostalo tak nikoho, komu by mohli bohatstvo navrátiť. Aj to bolo cieľom tejto mašinérie.
Podľa zdrojov je tento tábor označovaný za jeden z najväčších vyhladzovacích táborov na území Bieloruska. Po príchode do tábora väznené rodiny zväčša ihneď zomierali. Žili najmä dospelí muži a chlapci dostatočne silní na to, aby mohli byť pomocným personálom. Aj to len dočasne. Masové popravy prebiehali prevažne v neďalekých lesoch Blagovščina, čo bolo typické pre nacistické vyhladzovacie taktiky na východnom fronte.
Masové vraždy v lesoch Blagovščina
Lesy Blagovščina sa stali hromadným pohrebiskom desiatok tisíc obetí. Odhaduje sa, že v Malom Trostinci bolo zavraždených viac ako 65 000 ľudí, z toho veľká časť boli židia deportovaní z Rakúska (najmä z Viedne), ako aj z Nemecka a iných okupovaných krajín. Dalo by sa žiaľ povedať, že staršie transporty boli bezohľadným čistením veľkých miesta od zámožných rodín, vplyvných, vzdelaných a majetných. Z českého Terezína odchádzalo množstvo nemecky hovoriacich obetí. Deportačné vlaky zväčša prechádzali cez Brno až Mukačevo, kde sa pripojili ďalšie skupiny obetí. Nemálo obetí tak pochádzalo z Čiech. Po príchode do tábora boli obete najčastejšie odvedené priamo do lesov Blagovščina. Prežitia schopní mladší muži a ženy boli násilne odvedení na prácu v táborovej infraštruktúre alebo na likvidáciu tiel zavraždených. Na tomto mieste zahynuli ľudia z rôznych sociálnych vrstiev, vrátane starších, detí a tehotných žien.
Na rozdiel od známejších vyhladzovacích táborov, ako boli Auschwitz alebo Treblinka, v Malom Trostinci sa masové vraždy vykonávali takmer okamžite po príchode obetí. Podobne bol na tom aj poľský Sobibor. Nacisti používali pojazdné plynové komory (upravené nákladné vozidlá), kde boli ľudia dusení oxidom uhoľňatým, ako aj pooužívali strelné zbrane. V čase nedostatku munície však zásadne šetrili nábojmi. Od júla 1942 boli do Malého Trostinca dodané tri špeciálne upravené vozidlá, v ktorých bola oficiálna kapacita okolo 30 ľudí. Dozorcovia však dokázali do áut natlačiť aj 80 ľudí, ktorí následne po uzatvorení zomierali 7 až 15 minút na otravu oxidom uhoľnatým.
Násilné zahladzovanie stôp
V roku 1943, keď sa červená armáda začala približovať, nacisti pochopili, že spolu so Sovietami bude po odsune Nemcov prebiehať aj vyšetrovanie. Zodpovední velitelia, ktorí sa o obete masakrov preto začali zaujímať, začali s manévrami okolo likvidácie dôkazov o svojich zločinov. Telá obetí boli exhumované novými prichádzajúcimi väzňami a tými, ktorí prežili dovtedajšie transporty. Tela rozkladajúcich sa mŕtvol tých, ktorých popravili pred nimi, museli vyberať a ukladať na hranice, ktoré s palivom zapaľovali. Tábor bol nakoniec zničený a pôda bola zarovnaná, aby sa zamaskovali stopy po masových hroboch. Nie však na všetkých miestach a ani horenie tiel nebolo dokonalé.
Dôkazy o tejto činnosti naozaj zostali, ba mnohé zmienky o tomto mieste hovoria o tom, že aj prichádzajúci Sovietski vojaci sa stretli s tlejúcimi miestami, v ktorých boli obhorené telá. Počas roka 1944 bolo vedených množstvo výskumov, exhumácie a sondážne výkopy, vyšetrovatelia sa pokúšali poskladať jednotlivé kúsky stavebnice a získať predstavu o tom, čo sa tu odohrávalo. V obci mnoho dedinčanov pochopilo, čo sa tu odohráva a aj ich svedectvá prispievali k prácam a dokumentácií.
foto: Preživší hovoria Červenej armáde, čo videli a zažili: zdroj: Belorusskiy gosudarstvennyy muzey istorii Velikoy Otechestvennoy voyny Minsk, stránky: https://www.trostenez.org/en/erweiterung/
Pamäť a zánik v zabudnutí
Dnes je Malý Trostinec relatívne menej známy v porovnaní s inými vyhladzovacími tábormi. Na mieste sa nachádzajú pamätníky venované obetiam, no mnohé príbehy a dokumenty zostávajú neobjavené. Historici pokračujú v úsilí získať presné dáta o počte obetí a konkrétnych transportoch.
Webstránka Pinkas – Jewish Museum upozorňuje na tragické príbehy spojené s týmto miestom, a taktiež ponúka záznamy o deportovaných osobách, ktoré prišli o život v Malom Trostinci. Týka sa to predovšetkým tých Táto databáza predstavuje významný zdroj pre historikov a širšiu verejnosť, ktorá chce lepšie pochopiť rozsah genocídy.
Dôležitosť pripomínania
Malý Trostinec je symbolom tragédie, ktorá postihla milóny židov během holokaustu. Pripomínanie týchto miest a ich obetí je nevyhnutné nielen pre zachovanie historickej pamäti, ale aj ako varovanie pred dôsledkami nenávisti a intolerancie.
Zdroje na čítanie a štúdium
- Yad Vashem – The Holocaust Martyrs‘ and Heroes‘ Remembrance Authority: https://www.yadvashem.org
- USHMM (United States Holocaust Memorial Museum): https://www.ushmm.org
- Stránky múzea v Trostinci: https://www.trostenez.org/en/uber-uns/