Imelo, zvláštna rastlina, ktorá je vlastne parazitom žijúcim na rôznych listnatých stromoch vo väčšine Európy od britských ostrovov po Ukrajinu. V decembri sa na ňom objavujú biele bobuľky a hovorieva sa, že čím viac bobuliek na darovanom imele máte, tým hojnejší bude nasledovný rok.
Imelo biele, ktoré je ako jediné rastúce v našich končinách, nájdeme vysoko v korunách stromov v guliach. Pri opadaní vysokých topoľov pri ceste vidieť v ich korunách jasne tmavé gule. Imelo roznáša vietor, aj vtáky. Pre svoj dekoratívny vzhľad je vďačnou súčasťou vianočnej výzdoby a pre onálepkovanie legendami sa nemožno čomu čudovať, že ho niektorí ľudia striekajú do zlata. Pravda o tom, odkiaľ zvyky s imelom pochádzajú však môže prekvapiť.
Legenda spájaná s imelom
O imele sa hovorí ako o symbole šťastia, či spokojnej domácnosti. Ak má bežný Slovák povedať, prečo siaha po imele, povie „lebo sa to tak robí“. Tí, ktorí z nejakého dôvodu siahli po dôvodoch, vedia o zaužívanej viere, že imelo ako v našich končinách vianočná dekorácia, má priniesť najmä šťastie a pohodu, prípadne všetko to, čo si na vianočných pozdravoch sami prajeme. Pod zaveseným imelom v niektorých rodinách hodujú, vešajú si ho nad dvere, alebo na stropné svietenie. Zo zvyku sa pod imelom bozkáva, čo je zvyk pochádzajúci z britských ostrovov. Dostal sa všetkými smermi, aj na východ, aj západ, no jeho pôvod je práve v starom Anglicku a Írsku.
Skutočný pôvod uctievania imela je zaujímavejší
To, čo sa už nedozviete z bežných zdrojov, je skutočné vysvetlenie uctievania tejto rastliny. Je súčasťou kresťanských Vianoc, siahajú po ňom babičky, ba dokonca aj silno veriaci ľudia, no imelo a jeho „kult“ pochádzajú z čias Keltov. Pre kresťanov to boli pohania, ktorí neverili v Boha, ale vo svoje prírodné živly a prírodu. Uctievali oheň, vodu, vzduch a zem. V bežnom prírodnom výklade druidov by sme našli niečo ako charakteristiku rastlín a stromov. Avšak imelo by im do bežnej charakteristiky nezapadlo. Všetko živé rastlinstvo navôkol potrebovalo živel pôdu a živel vodu, aby mohlo žiť. Imelo však nemá korene, žije v korunách stromov, čo pre Keltov bolo znamenie. Rastlina, ktorá nepotrebuje pôdu a zdanlivo ani vodu, žije z tretieho živlu – vzduchu.
Aj uctievaný vzduch, alebo tiež vietor, vánok, alebo nádych s výdychom, mali svoju dôležitosť. Zistenie, že existuje rastlina žijúca len na báze vzduchu, imelo predurčilo na post dôležitej rastliny. Napriek tomu, že niektoré jej zložky sú prudko jedovaté, iné by mohli mať zdraviu prospešné účinky. V mágii Keltov malo imelo svoje miesto, no v súčasnosti je to skôr o poverách a zaužívaných tradíciách.
Jeden zo zvykov, ktoré sa nepodarilo vymietiť
Príchodom kresťanstva do našich končín sa postupne strácalo uctievanie slovanských a keltských božstiev. Aj silne veriaci noví kresťania sa však nedokázali rozlúčiť so starými prvkami. Klopkanie na drevo (keltský zvyk prehovárania k stromom), stavanie májov (rovnako keltský zvyk, ktorý nemá nič spoločné s ničím kresťanským), pálenie Moreny (slovanský zvyk) a ešte mnoho iných, sú dodnes súčasťou našich zvyklostí a robia slovenskú kultúru jedinečnou. Aj nasadenie Vianoc na pôvodné oslavy zimného slnovratu, prípadne osláv Všetkých svätých na keltské obdobie dnes známeho ako Halloween, bol zámer. Chceli ním v Ríme cirkevní predstavitelia pretvoriť pohanské zvyky na kresťanské. Len sa trochu prerátali. Aj naďalej hádžeme do rohov mak, orechy, prekrajujeme jabĺčka, nechávame prázdny tanier pri vianočnom stole pre duše zomrelých, len zdobenie klasom z minulej úrody pre lepšiu budúcu úrodu sme si nahradili vetvičkami a stromčekmi.
