Február 2018 takmer vyzeral ako január nebyť nádhernej snehovej nádielky, ktorá mohla skrášliť radšej Vianoce, ak by bolo na výber. Čím neskôr sa dočkáme takýchto snehových zážitkový v plnej sile, tým je to skôr jarné sneženie ako zimné. Tento február priniesol aj pár postrehov toho čím ľudia dokážu naštvať druhých ľudí.
Ak si na pomoc berieme prieskum a 45 opýtaných, už máme pomerne slušnú zbierku toho, čo vás a nás naštvalo a ešte naštve.
A kde si nechal ruku?
Nedávny prípad vodiča MHD, ktorý odmietol ísť ďalej kým si cestujúca s kašľom nevystúpi zrejme naozaj prinútil ľudí viac si všímať okolie. Tých čo chrchlú tak, že tie lietajúce hlieny a vírusy až počujete, je čoraz viac. Chrípkové epidémia sa šíri, niektorí sa naozaj držíme v zdraví, držíme nad vodou rodinu, chodíme do práce. Ale niektorým ľuďom je to šuma fuk. Nedajú a nedajú tu ruku pred hubu. Kašeľ do priestoru je niečo čo je doménou pokojne vzdelaného človeka, nie len smradľavých bezdomovcov v autobuse 87 po Váhostav a v iných lokalitách hlavného mesta.
Závislosť?
Veľmi poteší, keď sneží za krk, bunda mokrá a v zastávke nie je miesto. Síce v nej dvaja len stoja, no cigaretový dym vyplní priestor zastávky v bezvetrí tak dokonale, že radšej zmoknutý ako napáchnutý akoby z krčmy a ešte si uhnať pľúcny problém. Zlepšenie kontrol a vôbec nejaké postihy pre zapálené cigarety pár centimetrov od tabuľky zákazu fajčenia sú žiaľ celé roky len plané reči.
Spomaľ!
Máme na celom svete vodičov, ktorí uznávajú cesty suché bez vody. Keď sa vo vyjazdených koľajach objaví natečená, je to niečo nepoznané a asi aj nezdokumentované. Voda na ceste je niečo nevídané, rýchlosť ale zostane rovnaká, veď to aspoň umyje podvozok. Klapka na očiach a niekde na mozgovej kôre ale už nepustí v uvažovaní ďalej. Tí ľudia na chodníku skáču ako diví. Aj nepohyblivý dôchodca dokáže odrazu uskočiť, hoci s následkami. Biele nohavice, svetlé látky, čokoľvek v čom chce človek vyzerať ako človek vás odrazu zmení na dalmatína. A vodič sa ani len neobzrie. Škoda že ten kus ľadu, šmarený za ignorantom za volantom, pre jeho rýchlosť ani nedoletí.
Zrýchli!
Celkom iná kategória sú tí, ktorí sú totálne p….. Lebo sneh. Dokonca sú aj takí čo to sami priznávajú o sebe. Sneh na ceste je neistota z neznámeho. Strach o plechy a strach zo šmyku. Stačí desať extra strachopudov v mestskej štvrti v rovnakom čase, alebo traja na jednom kruháči a už sa to komplikuje. Ešte strachopud normálneho typu sa prežiť dá. Ten extra typ je už horší. Rozbiehanie pri snehu celkovo niekto zvláda a niekto to zvládať nechce, veď sneh je len chvíľková záležitosť. Plus semafory, ktoré ich spomalia ešte viac, náhodou neznámy zvuk pod kolesami a už to do práce nestihnete. Fajn, fajn. Vieme, že dôvodov pre zápchy je viac. Preplnenosť ciest, rôzna šoférska inteligencia a vodiči, ktorí vidia napríklad v Bratislave po prvý krát električku v živote, hľadajú správnu ulicu, nepoznajú cestu, ale aj tí spomínaní zo začiatku majú krásny podiel na tom, že meškáš do práce.
Prekliaty sneh
Na záver naštvú všetci tí, ktorí nadávajú na sneh a dookola melú to, čo je len plytvanie rečami. Kde žili Slováci celé desaťročia doteraz keď im v zimnom mesiaci prekáža sneh? Tešte sa z toho snehu, raz prídu zimy, keď vôbec nebude. Na čo nám potom budú všetky sánky? Aj škodlivá háveď v záhrade musí vymrznúť, inak nič nevypestujeme.
V momente keď hľadáte námet na článok okolo seba a udeje sa už po niekoľkých krát to isté, už to musíte brať ako znamenie. Ulice Bratislavy sú skrátka inšpirujúce. Tak neseďte doma a pozrite sa von. S rúškou na ústach a nose ako v Tokiu, v pršiplášti ako niekde v Británii a niečím vysokopercentným na upokojenie ako v Rusku… a prežijete február.
