Petra patrí medzi najznámejšie archeologické lokality sveta, no predstava, že ide najmä o jednu monumentálnu fasádu vytesanú do skaly, je veľmi nepresná. Určite ste tú fotografiu už videli. Možno z protiľahlej skalnej steny, cez skalné brány, alebo jednoducho z pieskom zaviatej prístupovej cesty. V skutočnosti je Petra rozsiahle staroveké mesto a archeologická krajina s hrobkami, chrámami, ulicami, vodnými stavbami, obytnými časťami, náboženskými miestami a ďalšími ruinami roztrúsenými medzi skalnými masívmi južného Jordánska. To, čo je aj na tejto fotografie nižšie, je len malá časť, ale charakteristická.
Najväčší rozkvet dosiahla ako centrum Nabatejcov, obchodného národa, ktorý dokázal využiť výhodnú polohu medzi Arabským polostrovom, Egyptom a oblasťou dnešnej Sýrie a východného Stredomoria. Petra však nebola miestom, ktoré vzniklo z ničoho. Územie bolo osídlené už v praveku a archeologické nálezy ukazujú, že širší región mal význam dávno pred vznikom nabatejského mesta. UNESCO preto Petru opisuje ako lokalitu s pozostatkami od praveku cez nabatejské, rímske a byzantské obdobie až po stredovek.
Kto vlastne Petru vytvoril a aký bol jej pôvod?
Pri Petre sa občas objavujú romantické predstavy o „stratenom národe“ alebo neznámych staviteľoch. Archeológia je však v základnej otázke pomerne jasná: monumentálna Petra, ktorú poznáme dnes, je predovšetkým dielom Nabatejcov. Nabatejci boli arabské obyvateľstvo, ktoré postupne ovládlo významné obchodné trasy v oblasti. Ich moc rástla približne od posledných storočí pred naším letopočtom. Petra sa stala hlavným centrom ich kráľovstva a v helenistickom a následne rímskom období patrila medzi dôležité obchodné mestá regiónu.
Otázniky sa týkajú najmä presného priebehu jej najstaršieho vývoja. Širšie územie Petry bolo obývané dávno pred Nabatejcami. UNESCO uvádza napríklad neolitické sídlisko Beidha a sídlisko z doby železnej na Umm al-Biyara. Preto nemožno Petru chápať ako mesto založené jedného dňa na dovtedy prázdnom mieste. Skôr sa pretransformovalo z iného mesta alebo osady, ktorá tu stála predtým. Nabatejci zároveň nepracovali v kultúrnej izolácii. Ich architektúra spája miestne tradície s prvkami, ktoré poznáme z helenistického a neskôr rímskeho sveta. Aj preto niektoré fasády pripomínajú klasické grécke alebo rímske stavby, hoci sú vytvorené úplne iným spôsobom. V tomto prípade priamo v skalnej stene.
Prečo stavali priamo do skaly?
Najjednoduchšia odpoveď by znela: pretože mali okolo seba vhodný pieskovec. To je pravda, ale nie je to celý príbeh. Petra leží medzi mohutnými pieskovcovými masívmi, ktoré poskytovali veľké takmer zvislé steny vhodné na opracovanie. Vytesaním stavby priamo do horniny zároveň odpadala potreba dopraviť a ukladať obrovské množstvo stavebných blokov. To je vysoko pravdepodobné a osvedčilo sa to aj pri filozofii mnohých chrámov v Indii, Kambodži a ďalších ázijských krajinách.
Mimoriadne dôležitá bola najmä pohrebná architektúra. Mnohé z najpôsobivejších fasád, ktoré dnes návštevník vidí, patria hrobkám alebo stavbám s pohrebnou a náboženskou funkciou. Patria sem napríklad Urnová hrobka, Korintská hrobka či Palácová hrobka. hrobky vytesané do skál poznáme aj z Demre, rodiska Mikuláša v súčasnom Turecku a nešlo o nič výnimočné. Veď aj Ježišova hrobka, respektíve hrobka jeho rodu, mala byť v skale, čo si bežný chudobný ľud dovoliť nevedel.
Nie všetko však bolo vytesané do skaly. To je pri Petre časté nedorozumenie. UNESCO ju charakterizuje ako mesto sčasti postavené a sčasti vytesané do horniny. V centrálnej časti existovali klasicky budované chrámy, verejné stavby, ulice, kolonády, kúpele a ďalšia mestská infraštruktúra. Po tých uliciach je dnes možné kráčať.
Petra nebola iba skala. Bola to technicky vyspelá púštna metropola
Možno najpozoruhodnejšou vlastnosťou Petry nie sú samotné hrobky, ale voda. Mesto sa nachádza v suchej oblasti, kde by bez premyslenej vodohospodárskej sústavy nemohla existovať veľká populácia. Nabatejci vybudovali systém kanálov, cisterien, zásobníkov, tunelov a hrádzí, ktorý zachytával dažďovú vodu, privádzal vodu z prameňov a zároveň chránil mesto pred prívalovými povodňami.
V oblasti sa zachovali stovky vodohospodárskych prvkov a voda dokázala zásobovať nielen obyvateľstvo, ale aj poľnohospodárstvo, záhrady a verejné zariadenia. Práve Siq, úzka skalná roklina, ktorou dnes prichádza väčšina návštevníkov, ukazuje, ako úzko bolo mesto spojené s riadením vody. Pozdĺž jeho stien sa zachovali vodné kanály a súčasťou systému bola aj odkláňacia hrádza a tunel, ktoré pomáhali chrániť vstup do mesta pred prudkými záplavami. Zavlažovanie po dlhom čase nikto neudržiaval, nezachoval, zaniklo a spolu s ním aj život.
Čo sa nachádza za známymi fasádami a mimo hlavných fotografií?
Najfotografovanejším objektom je Al-Chazna, často nazývaná Pokladnica. V rámci Petry však predstavuje iba jednu z množstva monumentálnych stavieb. Za ňou pokračuje rozsiahla archeologická oblasť. Nachádza sa tu Ulica fasád, skupina Kráľovských hrobiek, pozostatky kolonádovej ulice, veľký chrámový komplex, svätyne, zvyšky kúpeľov, byzantské kostoly a množstvo menších hrobiek a stavieb. Miest vytesaných v skalách je tu o mnoho viac, ale nie sú tak detailné. Stačí nazrieť na GOOGLE STREET a prejsť sa celým priestorom:
Vysoko nad údolím sa nachádzajú náboženské miesta, napríklad High Place of Sacrifice, teda významné kultové miesto na skalnom vrchu. Ďaleko od hlavného vstupu leží monument nazývaný Ad-Deir – Kláštor, jedna z najväčších skalných fasád celej Petry.
Širší komplex pokračuje ešte ďalej
Na severnom prístupe sa nachádza Siq al-Barid, známy ako Malá Petra. Aj tu sú nabatejské stavby, hrobky, cisterny a priestory vytesané do skál. Neďaleká Beidha obsahuje pozostatky neolitickej osady, ktoré sú tisíce rokov staršie než slávna nabatejská Petra. Na juhu sa nachádza lokalita Sabra s ďalšími nabatejskými pozostatkami. UNESCO do širšieho archeologického obrazu Petry zaraďuje tiež praveké sídla, miesta spojené s ťažbou medi, rímske mestské stavby, byzantské kostoly, križiacke pevnosti Habis a Wu’eira či pozostatky stavieb na hore Džabal Hárún. To všetko vysvetľuje, prečo je zavádzajúce hovoriť o Petre ako o jednej „stavbe v skale“. Ide o rozsiahlu historickú krajinu, v ktorej sa počas tisícročí striedali rôzne kultúry.
Od bohatého obchodného centra po archeologickú pamiatku
V roku 106 nášho letopočtu bolo Nabatejské kráľovstvo začlenené do Rímskej ríše. Petra nezanikla okamžite a zostala významným regionálnym centrom. Neskôr sa tu rozvíjalo kresťanstvo a z obdobia Byzantskej ríše sa zachovali kostoly a ďalšie stavby. Postavenie mesta však postupne slabło. Obchodné trasy sa menili a oblasť postihovali aj zemetrasenia. Petra postupne stratila význam veľkej obchodnej metropoly, hoci nikdy nebola úplne „stratená“ v doslovnom zmysle slova. Miestne obyvateľstvo a beduínske komunity o nej vedeli aj v stáročiach, keď bola pre Európu málo známa.
Pre európsku vedu ju výraznejšie znovu predstavil švajčiarsky cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt, ktorý ju navštívil v roku 1812. V roku 1985 bola Petra zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Dnes patrí medzi najvýznamnejšie turistické lokality Jordánska, no jej popularita prináša aj problémy. Mäkký pieskovec poškodzuje prirodzená erózia, vietor, voda aj extrémne dažde a UNESCO upozorňuje tiež na tlak masového turizmu a rozvoja okolitého územia. Petra tak zostáva zároveň archeologickým náleziskom, živou turistickou lokalitou aj miestom, ktoré si vyžaduje neustálu ochranu. Taktiež patrí medzi slávne filmové miesta.
