Slovensko má vlastnú postavu, ktorú dnes s obľubou označujú za jedného z našich najznámejších „upírov“. Volal sa Prdimucha a jeho povesť sa viaže na Hornú Lehotu na Horehroní. Na rozdiel od mnohých novodobých strašidelných príbehov však nejde iba o legendu vytvorenú pre turistov. Prdimuchu poznala miestna tradícia už v 19. storočí a jeho údajný hrob zaznamenala dokonca česká spisovateľka Božena Němcová. V jej texte však nachádzame dôležitý detail: Prdimucha nie je označený ako upír, ale ako vlkodlak.
Božena Němcová navštívila Hornú Lehotu počas svojej cesty po Slovensku v roku 1855. V obci pobývala u Sama Chalupku a zaujímala sa nielen o život miestnych ľudí, ale aj o povesti, zvyky a archeologické nálezy. Jej pozorovania sa neskôr objavili aj v texte Slovenské starožitnosti, publikovanom v roku 1859. Zmienka o upírovi a obci sa nachádza aj v knihe Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei). Dnes celá legenda a aj záznamy o ňom prispievajú k rozvoju turizmu v obci, najmä v rámci temného turizmu pre ktorý v tejto upírskej podobe už inde na Slovensku nie sú predpoklady.
Kameň medzi Hornou a Dolnou Lehotou
Němcová pri opise krajiny zaznamenala medzi Hornou a Dolnou Lehotou nízku návršinu a rozcestie. Práve tam mal zo zeme vyčnievať machom obrastený kameň a pod ním podľa miestnych ležal Prdimucha, ktorý „býval vlkodlakem“. Nešlo teda iba o príbeh bez konkrétneho miesta. V polovici 19. storočia bolo známe miesto, ktoré ľudia poznali ako Prdimuchov hrob. Podľa zaznamenanej povesti bol Prdimucha po smrti najskôr pochovaný na cintoríne. Pokoj však údajne nemal a ani nedoprial. Mal vstávať z hrobu a obťažovať živých, preto ho dedinčania vykopali a vykonali na tele zásahy typické pre ľudové predstavy o nebezpečných navracajúcich sa mŕtvych.
Němcová uvádza, že mu hlavu oddelili rýľom a položili ju medzi nohy. Tiež srdce prepichli osikovým kolom. Potom ho pochovali mimo pôvodného hrobu pri rozcestí medzi dedinami. Práve táto časť príbehu robí z Prdimuchu mimoriadne zaujímavý doklad slovenských povier. Oddelenie hlavy, jej premiestnenie medzi nohy a prepichnutie tela kolom sa totiž objavujú aj v etnografických a archeologických dokladoch z iných častí strednej a východnej Európy. Osikové koly sú v slovanskom folklórnom prostredí doložené ako jeden zo spôsobov, ktorými sa mal nebezpečný mŕtvy udržať v hrobe.
Prdimucha mal miasť ľudí aj po druhom pochovaní
Ani tým sa však legenda nekončila. Miestni podľa Němcovej verili, že človek, ktorý by v noci prechádzal okolo Prdimuchovho hrobu, mohol stratiť orientáciu. Mal sa až do rána motať na jednom mieste a nedokázal nájsť cestu domov, hoci dedinu videl pred sebou.
Moderná verzia Prdimuchovej legendy sa časom ďalej rozvinula. Rozpráva sa napríklad o mužovi, ktorý sa premieňal na vlka a útočil na dobytok. Jedna z dodnes tradovaných verzií hovorí o jeho žene, ktorú mal napadnúť v podobe vlka. Žena sa zvieraťu ubránila a neskôr údajne našla na Prdimuchových zuboch vlákna zo svojej poškodenej sukne. Samotná obec pritom otvorene upozorňuje, že v obecnej kronike o Prdimuchovi nie je záznam, takže tieto podrobnosti patria do sveta ústnej tradície, nie k overeným životopisným údajom.
Upír alebo vlkodlak?
Prdimucha je dnes často označovaný ako „jediný slovenský upír“. Historický prameň však ukazuje, ako ľahko sa jednotlivé nadprirodzené bytosti v ľudovej tradícii prelínajú. Němcová ho v polovici 19. storočia jednoznačne označuje ako vlkodlaka. Zároveň mu však miestna povesť pripisuje správanie typické pre revenanta. Teda mŕtveho, ktorý sa vracia z hrobu. Pritom jeho telo bolo podľa legendy zneškodnené spôsobom, ktorý dnes poznáme najmä z povestí o upíroch. Nie pri vlkolakoch.
Práve preto je z historického pohľadu zaujímavejšie hovoriť o prelínaní predstáv o vlkodlakoch, strigôňoch a navracajúcich sa mŕtvych než sa snažiť Prdimuchu zaradiť do jednej presnej kategórie. Možno len dobový ľud pomenoval jedným názvom niečo iné.
Existenciu samotného človeka menom alebo prezývkou Prdimucha dnes nedokážeme potvrdiť. Veď už len ten názov je komický. Neexistuje známy archeologicky preskúmaný Prdimuchov hrob ani historický dokument, ktorý by spoľahlivo identifikoval človeka ukrytého za legendou. Máme však niečo iné. Priamy písomný doklad z 19. storočia, že povesť a miesto nazývané Prdimuchov hrob už v tom čase existovali. A to je viac, než majú novodobé legendy.
Prdimucha žije v Hornej Lehote dodnes
Legenda sa napokon stala súčasťou identity Hornej Lehoty. V obci dnes existuje Prdimuchova upírska izba a náučný Prdimuchov chodník. Obec organizuje aj podujatia venované miestnej upírskej tradícii a vo svojich oficiálnych materiáloch uvádza Upírsku izbu medzi miestnymi expozíciami. Prdimucha je tak pekným príkladom toho, ako môže stará ľudová povesť prežiť celé generácie. Dnes slúži ako turistická atrakcia a zábavný strašidelný príbeh, no jej historické jadro je podstatne zaujímavejšie. Keď Božena Němcová v roku 1855 prechádzala krajinou medzi Hornou a Dolnou Lehotou, Prdimuchov hrob už poznali miestni ľudia a ukazovali miesto, kde mal nebezpečný vlkodlak ležať.
Ďalšie zdroje
- Tomáš Galierik: Miesta zločinu a tragédií, kniha v sérii Temné Slovensko, vydavateľstvo DAJAMA, 2021, ISBN: 9788081361746, odkaz na obchod: bux.sk | martinus.sk | PantaRhei
- Božena Němcová: Národopisné a cestopisné obrazy ze Slovenska – digitalizované vydanie Mestskej knižnice v Prahe, obsahuje text o Prdimuchovom hrobe –
https://web2.mlp.cz/koweb/00/03/34/76/64/narodopisne_slovensko.pdf - Slovenská archeologická spoločnosť SAV – Stopäťdesiatročné Slovenské starožitnosti Boženy Němcovej –
https://sas.sav.sk/wp-content/uploads/informator2009_1_2.pdf - Oficiálna stránka obce Horná Lehota – Prdimuchov chodník a miestna verzia povesti – https://www.horna-lehota.sk/obec-2/zaujimavosti-v-obci/prdimuchov-chodnik/
