Buster Keaton patrí k osobnostiam, pri ktorých sa hranica medzi herectvom, réžiou, fyzickou komédiou a kaskadérskym výkonom prakticky stráca. V čase, keď film ešte len objavoval vlastný jazyk, dokázal vytvárať scény, ktoré dnes pôsobia ako kombinácia precíznej choreografie, technického experimentu a skutočného rizika.
Sám sebe choreografom a režisérom
Nebolo pritom výnimočné, že nebezpečný gag sám navrhol, podieľal sa na jeho réžii a napokon ho aj osobne odohral. Mnohé jeho zábery fungujú dodnes práve preto, že divák vidí celú postavu, skutočný priestor a často aj reálne stroje. Kamera nemusela zakrývať strihom to, čo herec nedokázal. Keaton to vo veľkom množstve prípadov skutočne urobil.
Joseph Frank Keaton sa narodil 4. októbra 1895 v Kansase do rodiny varietných umelcov.
Na javisku vystupoval odmalička a fyzická komédia (prejavy tela, kombinované so situáciou a priestorom bez zvuku a slov) bola doslova súčasťou jeho detstva. Jeho otec ho pri vystúpeniach hádzal, vláčil po javisku a využíval ako súčasť akrobatických gagov. Fyzická odolnosť bola zásadným predpokladom. Pre dnešného diváka by také predstavenie pôsobilo prinajmenšom znepokojujúco, Keaton však týmto spôsobom získal mimoriadny cit pre pád, rovnováhu a pohyb tela. Príbeh, podľa ktorého mu prezývku Buster dal Harry Houdini po tom, čo videl malého Keatona spadnúť zo schodov bez zranenia, patrí k najslávnejším historkám z jeho života. Historici však upozorňujú, že jej presná podoba nie je spoľahlivo doložená a časť keatonovských legiend vznikala až postupným rozprávaním.
Tvár bez úsmevu, ktorá povedala viac než grimasy
Keaton sa stal známym ako The Great Stone Face, teda Veľká kamenná tvár. Na rozdiel od mnohých komikov svojej éry výrazne negrimasoval a na katastrofy, ktoré sa okolo neho odohrávali, reagoval takmer nehybnou tvárou. Nebola to absencia herectva. Práve naopak.
Jeho postava často pôsobila ako človek, ktorý sa ocitol v chaose, na okamih situáciu vyhodnotil a bez zbytočnej paniky sa pokúsil nájsť technické riešenie. Emócie boli ukryté v držaní tela, načasovaní pohybu a v drobných zmenách výrazu.
Keaton neskôr vysvetľoval, že keď sa pri gagoch na javisku usmieval, publikum sa smialo menej. Nehybný výraz preto začal používať zámerne. Práve tým sa odlišoval aj od Charlieho Chaplina. Chaplin dokázal vytvárať komiku spojenú so sentimentom a emóciami. Keatonove filmy sú často oveľa mechanickejšie. Človek v nich bojuje s vlakom, loďou, domom, motocyklom, počasím alebo strojom, ktorý akoby mal vlastnú logiku.
Pred kameru sa dostal vďaka Roscoeovi Arbuckleovi
Keatonov filmový debut prišiel v roku 1917 vo filme The Butcher Boy, v ktorom účinkoval po boku Roscoea „Fattyho“ Arbucklea. Arbuckle bol v tom čase významnou hviezdou nemého filmu a Keatonovi ukázal, ako funguje filmová kamera, strih aj výroba filmu.
Nasledovala séria spoločných krátkych komédií, medzi nimi Coney Island, Out West či The Garage. Keaton sa však rýchlo osamostatnil.
Od roku 1920 začal vytvárať vlastné krátke filmy. Už One Week z roku 1920 obsahuje veľkú časť toho, čo sa neskôr stalo jeho poznávacím znamením: nepredvídateľnú architektúru, technické gagy, presnú prácu s priestorom a hrdinu, ktorý sa snaží zvládnuť svet, ktorý sa proti nemu akoby sprisahal.
V krátkych filmoch Convict 13, The Haunted House, The Playhouse, Cops, The Electric House, The Blacksmith či The Balloonatic Keaton postupne zdokonaľoval nielen herectvo, ale aj spôsob, akým sa dá komédia vytvárať pomocou samotného filmového obrazu.
V The Playhouse z roku 1921 napríklad pomocou viacnásobnej expozície vytvoril scénu, v ktorej hrá viacero členov orchestra aj ďalšie postavy. Na začiatku 20. rokov išlo o technicky mimoriadne náročný trik.
Sherlock Jr. ukázal, že film dokáže nemožné
Jedným z vrcholov jeho tvorby je Sherlock Jr. z roku 1924. Keaton v ňom hrá premietača, ktorý zaspí a vo sne vstúpi priamo do filmu premietaného v kine. Scéna, v ktorej sa prostredie okolo neho pri každom strihu náhle mení, patrí medzi najznámejšie ukážky raných filmových efektov. Keatonova postava sa ocitá na schodoch, v záhrade, pri mori či na skalách a musí zakaždým fyzicky reagovať na nové prostredie. Film však obsahuje aj mimoriadne nebezpečné praktické kúsky.
Pri jednom z nich sa Keaton držal lana vodnej nádrže pri železnici. Prudký prúd vody ho zrazil a zadnou časťou krku udrel o koľajnicu. Pokračoval v nakrúcaní, hoci ho potom trápili bolesti hlavy. Až pri lekárskom vyšetrení o mnoho rokov neskôr röntgen ukázal, že mal pri nehode zlomený krčný stavec. Táto udalosť zároveň ukazuje, aké reálne mohlo byť riziko, ktoré sa za jeho komédiami skrývalo.
Dom, ktorý naňho skutočne spadol
Najslávnejší Keatonov kaskadérsky moment pochádza z filmu Steamboat Bill, Jr. z roku 1928. Počas scény ničivej búrky sa na Keatona zrúti celá predná stena domu. Herec zostane stáť na mieste a prežije iba preto, že jeho telo presne prejde otvorom okna.
Nešlo o malú maketu vloženú do obrazu. Pred Keatonom skutočne padla veľká fasáda postavená pre scénu. Bezpečnosť závisela od presného umiestnenia herca a konštrukcie. Ak by nestál na správnom mieste, výsledok mohol byť tragický. Keaton podobný princíp použil už v starších filmoch, ale verzia zo Steamboat Bill, Jr. sa stala jeho najslávnejším kaskadérskym záberom. Bez efektov a počítačov pochopiteľne.
Rovnako pozoruhodná je celá záverečná búrka. Domy sa rozpadávajú, predmety lietajú vzduchom a Keaton sa pohybuje medzi kulisami tak, že scéna miestami pripomína komplikovanú choreografiu.
The General spojil komédiu s obrovskou filmovou produkciou
Za jeden z Keatonových najvýznamnejších filmov sa dnes považuje The General, nakrútený v roku 1926 a uvedený do kín v nasledujúcom období podľa distribučného trhu. Dej využíva skutočnú udalosť z americkej občianskej vojny známu ako Great Locomotive Chase.
Keaton hrá rušňovodiča Johna Grayho, ktorý sa vydáva za ukradnutým vlakom a zároveň sa snaží zachrániť svoju milovanú Annabelle Lee.
Film je pozoruhodný rozsahom. Keaton pracoval so skutočnými lokomotívami a rozsiahlymi exteriérmi. V jednej z najslávnejších scén sa vlak dostane na horiaci most, ktorý sa pod jeho váhou zrúti. Použitá bola skutočná lokomotíva. Produkcia mala na zničenie vlaku iba jediný pokus a scénu zaznamenávalo viacero kamier. Podľa dobových údajov stála približne 42 000 dolárov, čo z nej urobilo jednu z mimoriadne drahých filmových scén svojej éry.
Dnes je The General považovaný za Keatonovo vrcholné dielo. Pri premiére však film nebol prijatý ani kritikou, ani publikom tak dobre, ako by naznačovala jeho dnešná reputácia. Keaton sám ho pritom neskôr označoval za svoj obľúbený film.
Jeho zlaté obdobie trvalo prekvapivo krátko
Najvýznamnejšia Keatonova autorská tvorba vznikla približne medzi rokmi 1920 a 1928.
Po krátkometrážnych filmoch prešiel k celovečerným komédiám. Medzi jeho najdôležitejšie patria Three Ages a Our Hospitality z roku 1923, Sherlock Jr. a The Navigator z roku 1924, Seven Chances a Go West z roku 1925, Battling Butler a The General z roku 1926, College z roku 1927 a Steamboat Bill, Jr. z roku 1928.
Osobitné miesto má The Cameraman z roku 1928. Film už vznikal v spoločnosti MGM a stále patrí k jeho najlepším celovečerným dielam. Práve prechod k MGM sa však stal zlomovým momentom kariéry. Keaton prišiel o veľkú časť tvorivej nezávislosti, ktorú mal pri vlastných produkciách. V štúdiovom systéme už nemohol tak slobodne meniť príbeh počas nakrúcania, improvizovať technické gagy alebo riadiť celý film podľa vlastnej predstavy. Sám neskôr považoval podpis zmluvy s MGM za jednu z najhorších profesionálnych chýb svojho života.
Zvuk ho nezničil, ale zmenil jeho kariéru
Niekedy sa zjednodušene tvrdí, že Buster Keaton skončil s príchodom zvukového filmu. Nie je to presné. V 30. rokoch ďalej nakrúcal a jeho hlas nepredstavoval zásadný technický problém. Objavil sa napríklad vo filmoch Free and Easy a Doughboys z roku 1930.
Problémom bola skôr strata autorskej kontroly, osobné problémy a spôsob fungovania veľkých štúdií. Keaton už nebol filmárom, ktorý si mohol postaviť scénu podľa vlastného gagu a potom okolo nej prispôsobiť príbeh.
Neskôr pracoval aj ako autor gagov. V MGM sa podieľal na príprave komediálnych nápadov pre ďalších filmárov a hercov. Jeho meno teda na istý čas zmizlo z hlavných titulkov, jeho skúsenosti však Hollywood naďalej využíval.
Film ho napokon znovu objavil
Keatonova reputácia sa začala výraznejšie obnovovať v povojnovom období.
V roku 1950 sa objavil v Sunset Boulevard Billyho Wildera ako jeden z niekdajších velikánov nemého Hollywoodu. O dva roky neskôr prišlo mimoriadne symbolické stretnutie – Charlie Chaplin ho obsadil do filmu Limelight. Dvaja z najväčších komikov nemého filmu sa tak objavili spoločne v jednej scéne. Keaton ďalej účinkoval v televízii, reklamách a vo vedľajších filmových úlohách. Objavil sa aj v monumentálnej komédii It’s a Mad, Mad, Mad, Mad World z roku 1963. Jeho posledným filmovým obdobím boli 60. roky. Ešte pred smrťou účinkoval vo filme A Funny Thing Happened on the Way to the Forum, ktorý bol uvedený v roku 1966. Buster Keaton zomrel 1. februára toho istého roku vo veku 70 rokov.
Hollywood ho ocenil až desaťročia po jeho najlepších filmoch. Keaton počas svojho vrcholného nemého obdobia Oscara získať ani prakticky nemohol – prvé udeľovanie cien Americkej filmovej akadémie sa konalo až v roku 1929, keď sa jeho najslobodnejšie tvorivé obdobie končilo. Akadémia jeho význam ocenila spätne. Za filmový rok 1959 mu udelila čestného Oscara, ktorý prevzal na 32. udeľovaní cien 4. apríla 1960. Oficiálne zdôvodnenie oceňovalo jeho jedinečný talent a komédie, ktoré priniesol filmovému plátnu.
Viaceré jeho diela sa dnes nachádzajú aj v americkom National Film Registry. Medzi zachovávané Keatonove filmy patria One Week, Cops, Sherlock Jr., The General, The Cameraman a Steamboat Bill, Jr. To je výrazný rozdiel oproti obdobiu, keď bol The General považovaný za problematický komerčný titul.
Kaskadérstvo bolo iba časťou jeho výnimočnosti
Pri Keatonovi je lákavé sústrediť sa na padajúce domy, vlaky a nebezpečné skoky. Jeho význam by sa tým však zúžil iba na odvahu. Keaton premýšľal obrazom. Rozumel tomu, že filmová komédia môže vzniknúť z presnej polohy človeka voči predmetu, z pohybu v priestore, zo strihu alebo z toho, že kamera ukáže divákovi informáciu, ktorú postava ešte nepozná. Stroje v jeho filmoch nie sú iba rekvizitami. Lokomotíva, loď, dom či motocykel sa často stávajú ďalším aktérom scény.
Zároveň si veľmi dobre uvedomoval význam dôvery diváka. Preto mnohé fyzické kúsky nakrúcal v širšom zábere. Keď divák videl Keatonovu celú postavu a okolie bez zjavného strihu, bolo jasné, že pozoruje skutočný výkon.
Nie všetko však bolo nakrútené bez filmových trikov. Sherlock Jr. obsahuje veľmi sofistikované optické efekty, delený obraz aj zábery vytvorené obráteným chodom filmu. Jeho genialita teda nespočívala v odmietaní trikov, ale v schopnosti presne vedieť, kedy použiť technický trik a kedy nechať kameru jednoducho zaznamenať reálnu fyzickú akciu.
Práve toto spojenie robí Bustera Keatona výnimočným aj viac než sto rokov po vzniku jeho najslávnejších filmov. Bol komikom, hercom, režisérom, tvorcom gagov, technickým experimentátorom aj mimoriadne schopným fyzickým performerom. Pred kamerou často robil veci, ktoré by dnes vykonával profesionálny kaskadérsky tím. Za kamerou pritom zároveň premýšľal nad tým, ako z nich vytvoriť filmový obraz, ktorý bude fungovať bez jediného vysloveného slova.
