Počas druhej svetovej vojny bolo na území dnešného Poľska vybudovaných viacero koncentračných a vyhladzovacích táborov. Stali sa symbolom holokaustu a zločinov proti ľudskosti. Dnes sú niektoré z nich zachované ako múzeá a pamätníky, ktoré pripomínajú tragické udalosti rokov 1939 – 1945. Návštevníci tu nachádzajú nielen autentické priestory a vybavenie, ale aj expozície, ktoré dokumentujú rozsah nacistického teroru.
Auschwitz-Birkenau (Oświęcim)
Najväčší nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor vznikol v júni 1940 pri poľskom meste Oświęcim. Spočiatku šlo o koncentračný tábor známy ako Auschwitz, postupne pribudol komplex Birkenau (Auschwitz II) a pracovný tábor Monowitz (Auschwitz III). Prvým veliteľom bol Rudolf Höss, po ňom Arthur Liebehenschel a Richard Baer. Rozloha areálu presahovala 190 hektárov a stal sa miestom systematickej genocídy. Odhaduje sa, že tu zahynulo viac ako 1,1 milióna ľudí, väčšinou Židov.
Dnes je Auschwitz-Birkenau štátnym múzeom zapísaným do zoznamu UNESCO. Návštevníci tu môžu vidieť zachované baraky, ruiny plynových komôr, krematóriá, železničnú rampu či autentické predmety obetí. miera autentických zachovaných spaľovní je naozaj veľmi malá. Pôvodný rozsah je totiž ťažko predstaviteľný. Ide o jedno z najnavštevovanejších pamätných miest holokaustu na svete. Auschwitzu sa venuje aj starší článok.
Majdanek (Lublin)
Koncentračný tábor Majdanek, oficiálne nazývaný KL Lublin, vznikol v roku 1941 na predmestí Lublinu. Pôvodne mal slúžiť ako pracovný tábor, no čoskoro sa zmenil aj na vyhladzovací. Veliteľmi boli Karl-Otto Koch, Max Koegel či Hermann Florstedt. V priebehu troch rokov tu zomrelo približne 78-tisíc väzňov, ďalšie desaťtisíce zahynuli v sieťach pridružených táborov.
Po oslobodení v júli 1944 bol Majdanek zachovaný ako dôkaz nacistických zločinov. Už v roku 1947 vzniklo pamätné múzeum, ktoré dnes spravuje rozsiahle zbierky artefaktov, zachované baraky, plynové komory a krematórium. Patrí medzi najkompletnejšie dochované tábory nacistickej éry.
Stutthof (Sztutowo)
Stutthof bol prvým táborom, ktorý nacisti vybudovali po vypuknutí vojny mimo hraníc Tretej ríše. Otvorili ho 2. septembra 1939 neďaleko Gdaňsku na severe Poľska. Postupne sa rozšíril na systém sub-táborov a stal sa miestom smrti viac ako 60-tisíc väzňov, najmä Židov, Poliakov a sovietskych zajatcov.
V roku 1962 vzniklo na mieste tábora pamätné múzeum. Dochovali sa niektoré pôvodné budovy a baraky, expozície mapujú každodenný život väzňov, hromadné vraždy i nútenú prácu. Múzeum v Stutthofe pripomína aj tzv. pochody smrti, pri ktorých zomreli tisíce ľudí počas evakuácie tábora na konci vojny.
Sobibór
Vyhladzovací tábor Sobibór bol súčasťou Operácie Reinhard, ktorej cieľom bolo vyvraždenie poľských Židov. Vznikol v marci 1942 pri železničnej stanici Sobibór. Veliteľom bol Franz Stangl a tábor fungoval do októbra 1943, keď väzni zorganizovali ozbrojené povstanie. Odhaduje sa, že tu bolo zavraždených 170- až 250-tisíc ľudí.
Sobibór nebol tábor prispôsobený na ubytovanie veľkého počtu nových ľudí z prichádzajúcich transportov. Jeho účelom bolo úplné usmrtenie – vyhladenie veľkého počtu ľudí. Pracovné nasadenie tábora vo veľkej miere súviselo so spracovaním prichádzajúcich osobných vecí, vlasov, zubov, protéz, osobného oblečenia, obuvi, hračiek a spálenie usmrtených ľudí. Po vojne sa nacisti snažili zahladiť stopy, preto sa zachovalo len málo pôvodných stavieb. Dnes je Sobibór súčasťou pamätného múzea, ktoré spravuje Majdanek. Na mieste prebiehajú archeologické výskumy, návštevníci tu nájdu pamätník a modernú expozíciu dokumentujúcu fungovanie tábora a hrdinské povstanie väzňov.
Sobibór sa týkal aj Slovenska
Počas roka 1942 sem putovali aj slovenské vlaky. Napríklad transportné vlaky prechádzajúce zo sústreďovacieho tábora na bratislavskej Patrónke mali konečnú stanicu až vo vzdialenom Sobibóre neďaleko Ľublinu. 5. júna 1942 tak z Bratislavy putoval jeden z mnohých vlakov na sever, aby doplnil svoju kapacitu Židmi zo sústreďovacieho tábora v Žiline. Už 6.6. skoro ráno po čakaní v Čadci vlak vyrazil do Sobiboru, plne naložený židovským obyvateľstvom, ktoré bolo v presvedčení, že ide o vysídľovanie a presun do nového domova, kde ich čaká práca a nový začiatok. Tento konkrétny transport je súčasťou príbehu knihy Deti vojny a povojny: Vierka, ktorá vychádza 15. novembra 2025 a je inšpirovaná mnohými skutočnými udalosťami, ktoré nepatria medzi masovo známe.
Fort VII (Poznaň)
Fort VII v Poznani bol pôvodne pruskou pevnosťou z 19. storočia. V októbri 1939 ho nacisti premenili na väznicu a koncentračný tábor, kde väznili a popravovali najmä poľskú inteligenciu a členov odboja. Odhady hovoria o tisícoch obetí, ktoré tu zahynuli v dôsledku popráv, mučenia a neľudských podmienok.
Od roku 1979 tu sídli Múzeum mučeníkov Veľkopolska. Expozície pripomínajú osudy obetí a zachované priestory pevnosti poskytujú autentické svedectvo o krutostiach okupácie.
Význam pamätných miest
Koncentračné a vyhladzovacie tábory na území Poľska sú dnes miestami pamäti a vzdelávania. Každoročne ich navštevujú milióny ľudí, aby vzdali úctu obetiam a zároveň sa učili o dôsledkoch totalitných ideológií. Múzeá uchovávajú autentické priestory, dokumenty a predmety, ktoré majú nezastupiteľný význam pri zachovaní historickej pamäti.
