Dátum 21. augusta 1968 je v pamäti mnohých našich rodičov zapísaný ako dátum bezbrannosti a straty akýchkoľvek nádejí, či ideálov o lepšom živote. Vojská varšavskej zmluvy prekročili hranice Československa a zničili viac, ako len cesty a mosty. Nastala tvrdá normalizácia, falošné heslá, drzé diktovanie podmienok života, prenasledovanie, naštrbenie vzťahov všade. Kádrovanie, posudzovanie podľa názorov a zatýkanie, či popravovanie tam, kde sa to hodilo moci. Až pri dostatočne dobrej predstave toho, o čom bol život po 68. roku si dokáže dnešná mládež predstaviť aspoň z časti význam 11. novembra 1989 a obdobia po ňom. Ako veľmi si mohol človek vydýchnuť, hoci stále s nie celkom úplnou istotou.
foto: Český rozhlas, video s vysielaním
S vpádom varšavských vojsk do Československa sa spája niekoľko dôležitých faktov a zaujímavostí. Zhrnuli sme niekoľko z nich v stručnom prehľade.
Prečo?
Nespokojnosť obyvateľstva ČSSR s komunistickou vládou v roku 1968 viedla k zmenám. Socializmus sa mal zmeniť, mal prijať oveľa viac slobôd, umožniť voľnejšie dýchanie. Nazývať sa mal socializmom s ľudskou tvárou, čo by ale znamenalo odklon od predstavy o komunizme v Moskve. Tá, aby udržala obrovskú mocnú krajinu podľa prísnych pravidiel, nehodlala dávať komunizmu inú tvár, ako tú svoju. Hrozbou bolo pre Sovietsky zväz, ak by sa plánované „poľudštenie socializmu“ naozaj stalo realitou. Sovietski bratia preto pripravili výnimočný projekt, s krycím názvom operácia Dunaj.
Čo sa nepáčilo Sovietskemu zväzu?
Hlas Vladimira fišera, vysielanie Štátneho rozhlasu o 01:55
Zaujímavé fakty:
- Na operácií sa 21. augusta zúčastnilo 28 000 poľských vojakov a 30 000 maďarských vojakov.
- Pôvodne sa mali zúčastniť aj východonemeckí vojaci, ale tí nakoniec hranice neprekročili (až na pár dôstojníkov). Mylné tlačové správy svetových agentúr informovali aj o Východnom Nemecku, to však bolo len pripravené.
- Na Slovensko vtedy dorazilo takmer 50 000 sovietskych, viac ako 10 000 maďarských a okolo 1000 bulharských vojakov. Rumunsko odmietlo a Albánsko celkom opustilo spojenie štátov tejto „vzájomnej pomoci“.
- Okupácia v skutočnosti začala už 20. augusta, kedy boli pred polnocou obsadené niektoré severné časti Slovenska z Poľska, južné Slovensko z Maďarska a priamo zo Sovietskeho zväzu (dnes územie Ukrajiny).
- Už 20. augusta bol informovaný sovietsky veľvyslanec v Prahe o chystanej okupácii. Informoval prezidenta Svobodu, čo ČSSR čaká a minister národnej obrany Slovák Martin Dzúr mal krátko po polnoci vydať rozkaz, aby armáda ČSSR nekládla žiaden odpor a bola nápomocná prichádzajúcim vojskám. Niečo, čo ťažko nazvať dobrovoľným rozhodnutím. Najmä pokiaľ ide o vojská s hneď v prvý deň s 6 násobnou prevahou.
- Strategickým aktom bolo pristátie lietadla Antonov An-12 na pražskom letisku s výsadkom, ktorý obsadil letisko a získal ho tak pre účely ďalších výsadkov.
- Obsadenie krajiny bolo zámerne naplánované ako moment prekvapenia v noci, keď by nikto nebol pripravený na odpor.
- Do Prahy sa vojská dostávajú okolo 4:00 až 5:00 a pred 8:00 majú obsadené celé hlavné mesto
- Okupantské vojská presahovali pomer československej armády v pomere 6:1
- Odhady historikov hovoria o 108 obetiach vpádu vojsk varšavskej zmluvy, z ktorých bolo 30 na Slovensku. zranených malo byť až päť stoviek ľudí. Obdobie, kedy sa udalosti odohrávali, nedovoľovalo hovoriť o vojskách varšavskej zmluvy ako o agresoroch, stavať ich do pozície vrahov. Nikdy preto neboli potrestaní, ani obvinení.
- Ľudia bojovali aspoň odporom, strhávali smerové tabule. Niekde na protest nasadili tabule ukazujúce smer na Moskvu.
- Špeciálne jednotky s pomocou ŠtB našli a zaistili najvyšších politických predstaviteľov ihneď po vstupe do Prahy (Alexander Dubček, Oldřich Černík, Josef Smrkovský, František Kriegel, Josef Špaček). Priebežne ich zatýkali a rýchlo zaistili odsun do Karpát, alebo priamou cestou do Moskvy.
- Stratégia okupantských vojsk nebola bezchybná. Vojaci po príchode do cieľa neboli zásobení vodou a obyvateľstvo ich odmietalo ukázať, alebo sprístupniť zdroje pitnej vody. Prípady agresivity zo strany okupantských vojakov neboli ničím nečakaným.
- Dubček v štátnom rozhlase o 06:00 požiadal občanov, aby v tento deň šli do práce a považovali ho ako za normálny deň. Ľudia však neposlúchli, zaskočení prítomnosťou cudzej armády, ktorá neváhala ničiť a ťažko sa mohla nazvať priateľskou, nedokázali považovať tento deň za celkom bežným pracovným.
- Veľmi rýchlo vznikli nelegálne vysielače, ktoré informovali pravdivo o situácií v krajine. To vyvolalo veľmi rýchle reakcie a snahy o ich zrušenie. Oficiálny rozhlas bol obsadený vojskom.
- Bežní obyvatelia sa nestretávali len s agresiou. Pokúšali sa ruských vojakov presvedčiť, že boli uvedení do omylu. Niektorí ruskí vojaci nesúhlasili s tým, čo sa deje, ale v strachu pred ostatnými ani nemohli dať vedieť svoj postoj otvorene. Niekoľko z nich spáchalo samovraždu. Dôvody boli utajované a okolnosti samovraždy takmer úspešne umlčané.
- Sovietske vojská boli pred vpádom motivované tvrdením, že musia do krajiny vkročiť ako prví – skôr ako západné mocnosti.
- augusta do Moskvy letela československá vládna delegácia s prezidentom Ludvíkom Svobodom. Cieľom ich cesty bol návrat unesených politikov a odsun vojsk z krajiny.
- Až do 26. augusta viedli rokovania, ktoré však mali jasný záver už na začiatku. Mocný agresor mal svoju predstavu a reformovanie socializmu priblížením k ľuďom v tejto predstave nebolo. Československí politici dosiahli aspoň stiahnutie vojska a tankov z centier miest na okraj.
- augusta bol podpísaný Moskovský protokol československými politikmi. Chýbal podpis Františka Kriegla, ktorý odmietol (Kriegel bol s političkou a ekonómkou KSS Boženou Fukovou, právničkou a diplomatkou Gertrudou Sekaninovou-Čakrtovou a poslancom Františkom Vodsloňom proti pobytu sovietských vojsk na území ČSSR. ) a hrozilo mu zadržanie v Moskve, či podľa niektorých zdrojov fyzická likvidácia. Ludvík Svoboda ale odmietol odletieť domov bez neho.
- Nastalo obdobie tvrdej normalizácie.
- Signatári boli medzi verejnosťou považovaní za vlastizradcov, až zbabelcov. Ťažko sú ale predstaviteľné následky opačného konania. Najmä pre neustále pokračovanie dopĺňania vojenskej sily, munície a zásobovania. Predstava vojny v uliciach a mestách, kde agresor nepostupuje krajinou, ale v krajine už je a kontroluje všetko strategicky dôležité, je viac ako smutná. Nesúhlasiť by znamenalo vojnu, ktorej následky mohli byť fatálne s následkami dodnes.
- Invázia spôsobila veľkú vlnu migrácie. Odhaduje sa, že z Československa odišlo zhruba pol milióna obyvateľov.
- Podpísanie Moskovského protokolu, ktorý umožnil sovietskym vojskám zostať v našej krajine legálne do momentu, než pominie hrozba odklonu od socializmu, spečatilo viac ako len prítomnosť cudzích vojsk u nás. Znamenalo zánik plánov na socializmus s ľudskou tvárou, znamenalo stratu nádejí, nastolenie viac ako dvoch desaťročí strachu a prenasledovania, obrovských výdavkov, ničenie a ťažko predstaviteľných problémov. Pre potreby sovietskej armády slúžili veľké historické objekty, kaštiele, historické kasárne, pevnosti, kultúrne pamiatky.
Od vpádu vojsk u nás žije mnoho sudcov, kolaborantov, tých, ktorí presne vedia ako by sa zachovali. Súhlasili by, alebo nesúhlasili. Pravdou zostáva, že ľudia boli prinútení súhlasiť. Bežná bola otázka na osobný postoj na 21. august 1968 a museli ste si rozmyslieť, aký postoj to bol. Pri nesprávnom postoji a nesprávnej odpovedi sa človek postavil do nesprávneho svetla, rovnako ako svoju rodinu a deti, súrodencov a rodičov tým postavil hneď za seba. Práca, zaistenie obživy pre vlastné deti, zaistenie prežitia, vtedy prinútilo ľudí súhlasiť. Odvážnejší emigrovali. Ešte odvážnejší nesúhlasili. Zväčša preto, že nemali čo stratiť, alebo mali viac odvahy odvahy.