Dnes si bez umelého zasnežovania nedokážeme ani predstaviť lyžiarsku sezónu. Teda kým bežný Slovák áno, prevádzkovatelia lyžiarskych vlekov už nie. Slabá nádielka, no tuhnúce mrazy sú príležitosťou, kedy turizmus a chúťky lyžiarov ukojiť aspoň umelým zasnežovaním. Viete, aké je vôbec pozadie umelého zasnežovania a odkedy svet túto techniku pozná?
Od 40. rokov minulého storočia
Prvé snehové delá sa objavili v Kanade, v období počas II. svetovej vojny. Prvý funkčný a vyrábaný model bol patentovaný v roku 1954 a už olympiáda Squaw Valley mala v roku 1960 svahy pripravené vďaka umelému snehu, na ktorom si zvykalo viacero jazdcov z celého sveta, ako na úplnej novinke. V roku 1963 sa v bavorskom lyžiarskom stredisku Garmisch-Partenkirchen otestovala celkom nová dovtedy v Alpách nevídaná technológia, ktorá v treskúcom mraze dokázala pomocou prachovo striekajúcej vody vytvoriť sneh.
Systém výroby umelého – technického snehu
Od samotného počiatku rozdeľuje lyžiarov na tábor nadšencov a kritikov. Pre kritikov má bod fakt, že pri výrobe technického snehu sa spotrebúva veľa energie, ktorá vyťahuje vodu z vodnej nádrže a strieka ju cez vychladené zariadenie snehometom niekoľko metrov pred seba. Voda je pritom striekaná v podobe vodného prachu, čiže celkom na drobno tak, aby stíhala aj vďaka mrazivému vyfukovanému vzduchu a aj vďaka prirodzenému mrazu vytvárať sneh. Podchladený vzduch vodný prach zmrazí a ten už dopadá v podobe snehu na zjazdovku.
Vodné delá sú súčasťou dnes často premysleného systému, ktorého súčasťou sú umelé vodné nádrže, odkiaľ zariadenie čerpá vodu. To aj v prípade zamrznutia hladiny, pretože všetok systém sa nachádza pod vrstvou ľadu. Vlastné vodné nádrže, odkiaľ sa čerpá voda pri umelom zasnežovaní, majú významné lyžiarske zjazdovky vo Vysokých Tatrách. Manipulácia s vodou a jej napojením v mínusových teplotách je komplikovaná.
