Ukrajinský hladomor, známy aj ako Holodomor, je pre väčšinu z nás témou takmer neznámou. Je to tragédia za hranicami bežného chápania – a nie vždy je správne pochopená. V minulosti bolo žiadané, aby sa skutočná podstata tohto zločinu nepreverovala ani neotvárala. Ukrajinská autorka Tana Pyankova však vo svojom románe „Vek červených mravcov“, ktorý čoskoro vychádza aj v slovenskom preklade, priniesla túto tému v podobe hlboko ľudského, zrozumiteľného a emotívneho príbehu. V predaji je novinka u vydavateľa, na buxe, aj na martinuse. Kniha vychádza dnes – piatok, 14. novembra a k dispozícii v kníhkupectvách bude od 18. novembra.
Román Vek červených mravcov sa stala mimoriadne úspešnou – oslovila čitateľov doma i v zahraničí, získala uznanie odbornej verejnosti a viacero prestížnych ocenení, vrátane Gogolovej literárnej ceny, jedného z najvýznamnejších ukrajinských literárnych ocenení.
Knihu a jej posolstvo dnes poznajú čitatelia vo viacerých krajinách. My sme mali výnimočnú možnosť porozprávať sa priamo s autorkou o jej práci, vnútornej motivácii a pohľade na tému, ktorá presahuje hranice minulosti. Sme nesmierne vďační za túto príležitosť – aj za poznanie pozadia knihy, ktorá hoci sa odohráva v roku 1933, nesie v sebe silné paralely so súčasnosťou.
Rozhovor s s Tanou Pyankovou
Do akej miery bolo pre vás psychologicky náročné pracovať na téme hladomoru, ktorá je mimoriadne bolestná a dramatická? Mohli by ste sa podeliť o svoje vnútorné prežívanie počas písania – o zápas so spomienkami, emóciami a utrpením?
Umelo vyvolaný hladomor v rokoch 1932–1933, ktorý na Ukrajine zorganizoval Stalinov režim, patrí k najzložitejším a najviac zamlčiavaným zločinom komunizmu. Vzal život miliónom ľudí a spôsobil nenapraviteľné následky, ktoré Ukrajinci pociťujú dodnes. Moje ponorenie sa do tejto témy sa stalo spontánne. V tom čase som si myslela, že o tom veľa viem, že rozumiem kolektívnej traume a tomu, že väčšina Ukrajincov – vrátane mňa – je jej nositeľom. Verila som, že moje poznatky budú stačiť na to, aby som ich pretavila do umeleckého textu. Ale ukázalo sa, že trauma je oveľa hlbšia, kontexty zložitejšie a príčiny i následky iné, než som si dokázala predstaviť.
Prvýkrát vo svojej práci som sa stretla s tým, že existujú témy, ktoré sa len ťažko dajú vyjadriť slovami. Sú veci, ku ktorým sa slová hľadajú veľmi ťažko. Sú udalosti, o ktorých je ľahšie mlčať než hovoriť. Keď sa mi to stalo prvýkrát, písanie som na istý čas odložila a skúšala som nájsť stovky dôvodov, prečo nepokračovať. Hľadala som ospravedlnenia sama pre seba, presúvala pozornosť na iné texty – len aby som si nemusela predstavovať všetky tie hrôzy, o ktorých som sa dozvedela z výpovedí tých, čo prežili. Myslím, že som s nimi vytvorila akési neviditeľné energetické spojenie. Stáva sa, že keď sa človek ponorí do určitého stavu, objavia sa nevysvetliteľné impulzy. Verím, že ide o niečo, čo presahuje bežné zmyslové vnímanie.
Musela som si priznať, že nemôžem predstierať, že sú mi tí ľudia ľahostajní. Akoby som počula ich hlasy, plač ich detí, videla, ako im hasnú oči. Preto som sa k písaniu vrátila – už nie s odporom, ale s tichým rozhodnutím prežiť každý opísaný moment spolu s nimi a dať mu tvar v slovách. Áno, bolo to psychicky nesmierne náročné. A fyzicky tiež. Prežívala som nervové krízy, mala som poruchu prijímania potravy. Trápila som svojich blízkych, keď som ich, často bez ich súhlasu, vtiahla do témy hladomoru. Tie dva roky boli pre mňa ťažké. Ale dnes si myslím, že možno som sa aspoň čiastočne stala hlasom zavraždených Ukrajincov – povedala som aspoň trochu z toho, čo oni povedať nestihli, pretože ich umlčala sovietska totalitná mašinéria
Čo bolo inšpiráciou pre ponorenie sa do tejto témy?
Neponáhľala by som sa nazvať to inšpiráciou. Inšpirácia – to sú iné energie, nemenej zložité, ale nie také ničivé. V mojom prípade bol proces tvorby knihy skôr prácou než inšpiráciou. Ak by sa táto kniha písala len v momentoch inšpirácie, asi by dodnes zostala v konceptoch a náčrtoch. Po mnoho rokov bola téma hladomoru tabuizovaná a otvorene sme o nej mohli hovoriť až od čias nezávislosti Ukrajiny.
Práve ten fakt, že dnes máme prístup k archívom, možnosť verejných diskusií a odborných analýz, zrejme podnecuje hlbšie ponorenie sa do tejto témy. Mňa však k písaniu viedli iné, celkom náhodné okolnosti. A úprimne, chcem sa priznať, že tento román je pre mňa tým najväčším životným prekvapením. Nikdy by som k nemu neprišla cielene.
Jedného dňa sa odohrával bežný rozhovor v kruhu kolegov o aktuálnych a menej aktuálnych témach súčasnej ukrajinskej literatúry. Počas tejto debaty sa ukázalo, že téma hladomoru nie je ešte úplne spracovaná z pohľadu súčasnosti. Práve vtedy sa vo mne zrodila odvážna myšlienka napísať knihu. Objavila sa – a hneď aj zmizla. Samozrejme, netušila som, že táto kniha vôbec vznikne, ani že sa z nej stane skutočný projekt.
Uplynulo však len veľmi málo času a ja som – sediac v nejakej kaviarni – napísala úryvok istého textu. Vtedy pre mňa nič neznamenal. Až neskôr sa ukázalo, že tento krátky úryvok sa stane kľúčovým momentom románu. Ide o scénu, v ktorej deti vyberajú zrnká obilia z úst mŕtvej matky, aby nimi neskôr zasiali nový život…
Na Slovensku sa tejto téme učebnice nevenujú. Sú to skôr skromné zmienky. V minulosti šlo dokonca o celkom neznáme udalosti. Ako je tomu dnes na Ukrajine?
Hlavný problém ukrajinských učebníc spočíva v tom, že informácie, ktoré obsahujú, sú buď dávno zastarané, alebo formulované nejasne a nedostatočne zrozumiteľne. Dieťa – žiak – tak nedostáva odpoveď na kľúčové otázky: „Prečo sa zločin hladomoru vôbec stal? Aká bola jeho skutočná príčina? Mohol sa vývoj udalostí uberať iným smerom?“
Priemerný ukrajinský žiak (a opieram sa aj o vlastnú skúsenosť) odchádza zo školy s veľmi rozostreným pochopením toho, čo hladomor znamenal pre ukrajinskú identitu a ako ovplyvnil celý ďalší vývoj histórie. Žiaľ, učebnice – či už pred vyhlásením nezávislosti, alebo aj po ňom – neboli písané s cieľom naučiť dejiny, skôr naopak. Časť ich autorov latentne podporovala ruské naratívy, ktorými boli ľudia dlhé roky manipulovaní po tom, ako sa hladomor odohral.
Tieto naratívy pôvodne tvrdili, že hlad mal „prirodzený“ charakter. Ja však stále hovorím, že hladomor je najstaršia a najlacnejšia zbraň hromadného ničenia. A stále predstavuje potenciálne nebezpečie, pretože sa aj dnes využíva v rôznych častiach sveta. Úmrtnosť na hlad možno ľahko vydávať za dôsledok nepriaznivých prírodných okolností – a tento princíp vojnoví zločinci využívajú dodnes.
Hladomor, ktorý bol na Ukrajine umelo zorganizovaný sovietskou mocou, bol súčasťou politiky genocídy ukrajinského národa a pripravil o život viac než 4,7 milióna ľudí. Ruská propaganda v rokoch 1932–1933 a neskôr urobila všetko pre to, aby tento zločin zakryla a presvedčila svet o „prirodzených“ príčinách hladomoru. Za týmto účelom Rusko na dlhé roky izolovalo Ukrajinu od sveta, kontrolovalo všetky vonkajšie kontakty. Sovietska propaganda popierala akékoľvek správy o masových úmrtiach v dôsledku hladomoru – dokonca za pomoci niektorých amerických novinárov – a celé desaťročia blokovala všetky diplomatické snahy Ukrajiny o uznanie hladomoru ako genocídy. Používanie hladu ako zbrane bolo zamlčované, aby sa tento mechanizmus mohol v budúcnosti znovu použiť. A práve to sa dnes, žiaľ, deje.
Aj keď bol hlad ako imperiálna zbraň využívaný rôznymi impériami a jeho logika i systém závislostí medzi „metropolou a kolóniou“ boli podobné, vraždenie hladom na Ukrajine v rokoch 1932–1933 je najdesivejším príkladom vedome organizovanej a koncentrovanej genocídy.
Uprostred roku 1933 zomieralo od hladu každú minútu 24 Ukrajincov. A fakt, že Rusko počas súčasnej vojenskej invázie opäť používa hlad ako zbraň, je pokračovaním tej istej genocídnej politiky. Dnes je však štúdium témy hladomoru v ukrajinských školách omnoho aktuálnejšie. Mnoho moderných učiteľov sa jej venuje s veľkou pozornosťou. Považujem to za veľmi dobrý krok smerom k pochopeniu skutočných ukrajinských dejín – takých, ktoré nie sú prepisované ani prekrúcané ruskou propagandou. Teší ma, že moji synovia sa budú učiť históriu kvalitnejšie a pravdivejšie, než som sa ju kedysi učila ja.
Aké pocity ste zažili po dokončení rukopisu? Dokázali ste sa po dokončení knihy venovať inej tvorivej činnosti, alebo vás téma ešte dlho sprevádzala?
Poviem úprimne – po vydaní knihy som takmer dva roky nedokázala naplno pracovať.
Nesúviselo to len s určitým vyčerpaním, ktoré prichádza po dokončení náročnej úlohy, ale aj so zmenami, ktoré priniesol môj osobný život. Je zvláštne, že ďalšou knihou, ktorá vyšla po románe, bola „Rozprávka o orechovom koreni“, a tá je tiež o hladomore. Lenže táto detská kniha je úplne iná – jemná, pozitívna, život potvrdzujúca. Obsahuje množstvo symbolických prvkov a znakov sovietskeho zločinu, ktoré dieťa dokáže pochopiť a rozlúštiť až neskôr, keď vyrastie. Medzi týmito dvoma textami vznikol ešte jeden rukopis určený pre dospelých, ktorý zatiaľ nie je dokončený. Momentálne pracujem na novom románe.
Pri písaní knihy ste pravdepodobne pracovali s historickými svedectvami a dokumentmi. Narazili ste na nejaké zabudnuté alebo menej známe fakty, ktoré prekvapili aj odborníkov či historikov?
Počas písania knihy som pracovala predovšetkým so zdrojmi, ktoré sú voľne prístupné verejnosti — s výpoveďami svedkov Holodomoru, archívnymi dokumentmi a video-spomienkami. Čiastočne som musela študovať aj prvky psychológie, fyziológie, medicíny a ďalších disciplín. Pomerne dôkladne som spracovala aj dialekt 30. rokov — jazyk, ktorým sa dnes už takmer nehovorí a ktorý sa takmer nezachoval. Bola to pomerne náročná a viacrozmerná práca.
Keďže nie som historik a nemám odborné vzdelanie v tej oblasti, nekládla som si za cieľ vykonávať historický výskum. Mojím zámerom bolo vytvoriť umelecký text — spojiť milióny ľudských tragédií z rôznych regiónov Ukrajiny do jedného súvislého deja, osloviť emocionálnu rovinu, vyjadriť to, čo obete komunistického teroru nedokázali povedať. Inými slovami — dostať sa im do hláv (a tiež do hláv zločincov) a pokúsiť sa z ich perspektívy vysvetliť zločin, ktorý sa stal smrteľnou pascou pre milióny nevinných ľudí.
Na základe toho sa udalosti zachytené v románe odohrávajú v reálnom čase, v roku 1933, v skutočnej dedine Mačuchy (existuje dodnes), a tri rôzne osoby nám rozprávajú ten istý príbeh. Každá z nich ho však podáva na základe vlastnej skúsenosti a životných okolností. Medzi týmito troma hlasmi je aj potenciálny páchateľ, zapojený do politiky kolektivizácie a takzvaného „rozkulačenia“ — človek, ktorého rukami sa v dedine tvorí hlad a ktorý cielene využíva hlad ako nástroj na dosiahnutie vlastných cieľov.
Aké ohlasy vám prišli po vydaní? Ktorá generácia, alebo aké spektrum čitateľov je to, ktoré na knihu reaguje najvýraznejšie?
Neviem, ako sa vlastne postaviť k čitateľským ohlasom. Na jednej strane sú všetky úžasné – pozitívne, emocionálne, napísané ľuďmi, ktorí bez pochybností pochopili podstatu knihy a reagovali na ňu s empatiou. Za tri roky sa ešte neobjavila ani jedna negatívna recenzia, pokiaľ hovoríme o kvalite samotného textu. Ako človeka, ktorý pracuje so slovom a pre ktorého je slovo nástrojom, ma to nesmierne teší. Stáva sa však aj to, že čitatelia priznávajú, že čítanie môjho románu im spôsobilo traumu. Píšu mi verejne, súkromne, alebo o tom hovoria pri osobných stretnutiach – že prežili stres, ťažké a bolestné emócie. Najmä tí, v ktorých rodinách boli priame obete hladomoru. Takéto reakcie ma vždy zraňujú a zarmucujú.
Je pre mňa ťažké nájsť v tom rovnováhu. Napriek tomu si myslím, že kniha plní svoj účel – informuje o zločine, ktorý spáchal Sovietsky zväz, a pripomína, že tento zločin dnes pokračuje Rusko, keď používa hlad ako zbraň vo vojne proti Ukrajine. A áno – Treba o tom hovoriť, treba tomu venovať pozornosť a práve cez historický kontext hladomoru z rokov 1932–1933 hľadať korene dnešného ruského útoku na Ukrajinu. Pretože po tom, čo Sovietsky zväz v rokoch 1932–1933 brutálne vyhubil milióny Ukrajincov, boli na územie Ukrajiny privezené milióny Rusov, ktorí sa usadili v opustených domoch zavraždených Ukrajincov a celé desaťročia tam zasievali ruskú identitu.
Keby nebolo hladomoru, možno by dnes na Ukrajinu nelietali ruské rakety. Čo sa týka generácií čitateľov – vidím medzi nimi ľudí rôzneho veku, spoločenského postavenia i národnosti.
Kniha bola preložená do nemčiny, poľštiny, češtiny a litovčiny, a ukážky v iných jazykoch sa používali na prezentáciách v rôznych krajinách. Téma hladomoru nemá vekové hranice. Je to jedna z kľúčových tém pre každého, kto chce naozaj pochopiť Ukrajinu, Ukrajincov a dôvod, prečo Rusko napadlo našu suverénnu krajinu.
Máte informáciu, že kniha inšpirovala niektoré iné dielo – napríklad dokumentárnu tvorbu, výskum, literárne spracovanie či spoločenské iniciatívy?
Kniha sa stala predmetom viacerých televíznych programov, vznikli k nej rozhovory a množstvo videí iniciovaných samotnými čitateľmi. Veľkej obľube sa teší aj audiokniha románu, ktorá je dostupná vo viacerých jazykoch. Toto dielo sa používa aj na ukrajinských vysokých školách – ako materiál pre písanie dizertačných a diplomových prác. Vďaka tejto knihe mám možnosť hovoriť o vojne na Ukrajine na literárnych a kultúrnych podujatiach po celej Európe. To znamená, že môžem šíriť informácie, ktoré zásadne podkopávajú základy ruskej propagandy, vnucovanej Európanom celé jedno storočie. Dúfam, že prekladov bude pribúdať, pretože všetko podstatné máme ešte len pred sebou.
Čo pre vás osobne znamená udelenie Gogoľovej národnej ceny?
Okrem tohto ocenenia sa kniha dostala do TOP 10 najlepších historických kníh v Poľsku v roku 2023, zvíťazila ako najlepšia preložená kniha v Litve v roku 2025, a jej nemecký preklad bol jednou z hviezd knižného veľtrhu vo Frankfurte v roku 2022. Často sa objavuje v rôznych literárnych rebríčkoch – a boli aj paradoxné situácie: napríklad mi neudelili jednu literárnu cenu len preto, že porota usúdila, že táto kniha už má ocenení dosť.
Nikdy som sa k rebríčkom a rôznym literárnym cenám nestavala príliš vážne. Väčšina z nich je vo svojej podstate veľmi subjektívna. Samozrejme, ich získanie je príjemné a želané, no nie som si istá, či sa na tom dá vybudovať skutočná reputácia . Mojim zámerom je skôr budovať autoritu na kvalitnom texte a hlbokej téme. To je môj osobný postoj – a nikomu ho nenanucujem.
Existuje téma, ktorej by ste sa chceli venovať ako autorka a pokladáte ju za rovnako dôležitú, alebo možno ešte dôležitejšiu? Prípadne aký je Váš autorský sen, alebo plán do budúcna?
Posledné pár rokov skúmam povahu totalitarizmu, fanatizmu, nenávisti a píšem o masovom násilí, politických represiách a kolektívnej traume ukrajinskej spoločnosti v ich vzájomných súvislostiach s traumatickými skúsenosťami iných krajín a národov. Práve toto sa stalo hlavným predmetom môjho záujmu a mojej tvorby. Čo sa týka snov — mám len jeden: Víťazstvo Ukrajiny v genocídnej vojne, ktorú opäť rozpútalo Rusko, a postavenie ruských zločincov pred súd za zločiny, ktoré páchali celé desaťročia. Všetky ostatné sny môžu počkať. V prvom rade — Víťazstvo!
______________________________________
V predaji je novinka Vek červených mravcov na stránkach vydavateľa, na buxe, aj na martinuse.
