Staré pohrebiská v strednej a východnej Európe prinášajú nálezy, ktoré na prvý pohľad pôsobia zvláštne. Mŕtvy mohli mať pod bradou kameň, v ústach mincu, niekedy sa objaví zámok, kľúč či iný predmet. V niektorých prípadoch archeológovia uvažujú o ochranných, takzvaných apotropajných praktikách. Čiže úkonoch, ktoré mali odvrátiť zlo a zabrániť návratu nebezpečného mŕtveho. Práve ústa pritom mali v ľudových predstavách osobitný význam. Mohli byť chápané ako miesto, ktorým mŕtvy hryzie, prijíma potravu, vydáva zvuk (krik, vresk, volanie, zaklínadlá) alebo cez ktoré môže do tela vstúpiť či z neho vystúpiť škodlivá sila.
Kameň mal zabrániť mŕtvemu hrýzť
Veľmi dobrým príkladom je pohrebisko Drawsko v dnešnom Poľsku zo 17. a 18. storočia. Archeológovia tam medzi približne 285 pochovanými identifikovali šesť hrobov s nezvyčajnými ochrannými prvkami. Päť tiel malo cez krk alebo brucho položený kosák a pri dvoch sa nachádzal veľký kameň pri krku alebo pod bradou. Jednou z interpretácií je, že kameň mal mechanicky držať čeľusť zatvorenú, prípadne zabrániť mŕtvemu hrýzť alebo „kŕmiť sa“ na živých. Princíp teda nemusel spočívať v predstave, že mŕtvy skutočne vstane a začne chodiť po dedine. V európskom folklóre existovali aj predstavy mŕtvych, ktorí zostávali v hrobe, no odtiaľ dokázali škodiť svojim príbuzným či celej komunite. Napríklad v snoch.
Do tejto skupiny patrí nemecký pojem Nachzehrer, v preklade približne „ten, ktorý požiera po smrti“. Podľa ranonovovekých predstáv mohol takýto mŕtvy v hrobe hrýzť vlastný rubáš a jeho činnosť mala byť spojená s chorobami alebo úmrtiami medzi živými. Takéto predstavy sú v strednej Európe doložené najmenej od konca 15. storočia a zosilňovali najmä v obdobiach epidémií. Ľudia si smrť a podľahnutie človeka rôznym chorobám a udalostiam vysvetľovali tak rôzne, aké rôzne osudy ľudí postihli. A fantázia pri hľadaní príčiny občas nepoznala hranice.
Keď sa rozklad tela zmenil na dôkaz „živého“ mŕtveho
Dnes vieme vysvetliť niektoré javy, ktoré museli byť pre ľudí bez znalostí posmrtných procesov desivé. Pri rozklade vznikajú plyny a tekutiny, ktoré môžu vytekať z nosa a úst. Čeľusť sa po uvoľnení svalov môže otvoriť. počas prenášania rakvy sa mohlo telo pohnúť a ak došlo k opätovnému otvoreniu neskôr, nebolo celkom rovné, látky sa mohli pohnúť, šaty rovnako tak. Pri neskoršom otvorení hrobu potom mohlo poškodenie látky, nerovnosti a posun tela vyzerať, akoby sa mŕtvy prebúdzal a bol v pohybe.
Takéto pozorovania mohli podporovať predstavu, že telo nie je úplne mŕtve alebo že sa v ňom nachádza nebezpečná sila. Riešením bolo niekedy ústa zablokovať hlinou, kameňom alebo iným predmetom. Známy archeologický prípad pochádza z ostrova Lazzaretto Nuovo pri Benátkach. V masovom hrobe obetí moru sa našli pozostatky ženy, ktorej bola do úst zámerne vložená tehla. Forenzné skúmanie vylúčilo ako pravdepodobné vysvetlenie, že sa tam tehla dostala náhodným pohybom zeminy. Nález bol interpretovaný ako rituálny zásah spojený s dobovými predstavami o nebezpečných navracajúcich sa mŕtvych.
Mince v ústach však automaticky neznamenajú upíra
Osobitnú skupinu predstavujú mince. Aj v materiáloch zo slovenského prostredia sa objavuje predstava, že minca vložená mŕtvemu do úst alebo do ruky mohla symbolicky odstrániť dôvod jeho návratu. Mŕtvy sa mohol „vykúpiť“, vyrovnať svoj vzťah k pôde či majetku alebo dostať predmet s ochranným významom. Vnuci alebo synovia tak symbolicky zaplatili za dedičstvo, ale mince poznáme už z dávnej mytológie ako formu obety a pomoci pre dušu, aby mala za čo zaplatiť prevozníkovi do ríše mŕtvych.
Pri archeologických nálezoch však treba byť veľmi opatrný. Minca v ústach sama osebe nie je dôkazom protivampírskeho pohrebu. Mince mali v európskych pohrebných zvykoch viacero významov a nachádzajú sa aj v úplne bežných hroboch.
Výborne to ukazuje práve Drawsko. Archeológovia tam evidovali 119 mincí v približne 36 percentách preskúmaných hrobov, teda rozhodne nielen pri šiestich nezvyčajne pochovaných osobách. Niektoré mince boli umiestnené pod jazykom. Odborná literatúra pri nich uvádza okrem širšej pohrebnej symboliky aj ochrannú interpretáciu. Predmet mohol brániť vstupu škodlivej sily cez ústa alebo mal dať nebezpečnému mŕtvemu niečo, do čoho môže zahryznúť namiesto živého človeka.
Zámky, kľúče a symbolické „uzamknutie“ hrobu
Do hrobov sa v našom kultúrnom priestore dostávali aj kľúče, zámky a ďalšie predmety, ktorým ľudia pripisovali ochrannú či magickú funkciu. Ich význam mohol byť doslovne symbolický: čo je zamknuté, nemôže vyjsť von. Podobná logika sa objavovala pri ďalších protivampírskych opatreniach. Teda pri zaťažení tela kameňmi, prebodnutí, oddelení hlavy alebo položení ostrého predmetu cez telo.
Treba však odlišovať folklórnu interpretáciu od toho, čo dokáže archeológia skutočne preukázať. Nezvyčajný predmet pri kostre môže mať viac vysvetlení a ani poškodené telo, oddelená hlava či predmet v ústach automaticky nedokazujú strach z upíra. Rovnaké stopy mohli vzniknúť pri poprave, treste, druhotnom otvorení hrobu alebo pri inom pohrebnom zvyku. Prípady, kedy sa objavili lebky s otvormi pre umiestnenie zámku, aby mŕtvy nehrýzol a nerozprával, sú známe aj z niektorých zbierkových predmetov, hoci sa nám nezachovali. Možno preto, že mohli vzbudzovať strach a obavy z prekliatia, či držby takýchto predmetov. O konkrétnych nálezoch hovorí bližšie kniha Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei).
Hroby upírov nesvedčia o o existencii upírov, ale o strachu živých ľudí z toho, že smrť nemusí byť definitívnym koncom. A ústa boli jedným z miest, ktoré bolo možné jednoduchým zásahom symbolicky aj fyzicky „zneškodniť“.
Pozrite si tiež:
- Tomáš Galierik: Miesta zločinu a tragédií, kniha v sérii Temné Slovensko, vydavateľstvo DAJAMA, 2021, ISBN: 9788081361746, odkaz na obchod: https://www.bux.sk/knihy/790433-miesta-zlocinu-a-tragedii.html
- Gregoricka, L. A. a kol.: Apotropaic Practices and the Undead: A Biogeochemical Assessment of Deviant Burials in Post-Medieval Poland, PLOS ONE. PLOS ONE
- Polcyn, M., Gajda, M.: Buried with sickles: early modern interments from Drawsko, Poland, Antiquity, Cambridge University Press.
- Schürmann, T.: Dead who smack their lips and how to fight them in early modern time, Ethnographisch-Archaeologische Zeitschrift.
