Píše sa rok 2013 a mladý, 28-ročný nádejný režisér Damien Chazelle navštevuje so svojím filmom po prvý krát prestížny kinematografický festival s názvom Sundance. V rámci príslušného festivalu sa predstavujú rôzne krátkometrážne či dlhometrážne filmové novinky. 18 minút trvajúci krátky film (15 stránok scenáru) o mladom jazzovom bubeníkovi a jeho (týrajúcom) profesorovi hudby si získal pozornosť divákov aj producentov, teda nepriamo, aj filmového štúdia.
Whiplash
Presne o rok neskôr sa vracia mladý Chazelle na ďalší ročník Sundance, s filmom zachytávajúcim rovnakú premisu, tentoraz však trvá až 105 minút a jedná sa o kompletný kinematografický počin. Film zabralo natočiť iba 19 dní a neskôr získal 5 nominácií na prestížne filmové ocenenie Oscar (výhra v kategórii Najlepší herec vo vedľajšej úlohe pre J. K. Simmons, ktorý si zahral týrajúceho profesora). A práve tento úžasný film, ktorý bohužiaľ letel pod radarom slovenských divákov, by sme vám chceli odporučiť a trochu predstaviť.
Technická stránka snímky Whiplash
To o čom film je, to ako film skončí, vám prezrádzať samozrejme nebudeme. Postavy sú napísané hodnoverne, disponujú nedokonalosťami, robia chyby tak, ako každá jedná ľudská bytosť. Tempo odsýpa plynulejšie a plynulejšie, ako sa dostávate s dejom ďalej a ďalej a kinematografia a réžia pracujú v absolútnej symfónii. Symfónii, ktorá vás neusadí do prvého radu vášho kina, ale rovno vás transportuje do tela jednotlivých postáv a vy cítite všetko, čo cítia oni. Od mrazivých kociek ľadu, po zlomené životné ideály…
Byť či nebyť? Umelecká posadnutosť odpovedá
Interpretácia umenia je v niektorých prípadoch naozaj výrazne subjektívna, avšak myslíme si, že v tomto prípade môžeme s kľudným svedomím prehlásiť umeleckú posadnutosť dokonalosťou, za jednu z primárnych tém tohto kinematografického počinu. Vo svete ľudí už dlho panuje otázka „byť či nebyť?“ Práve táto snímka znázorňuje jasnú odpoveď umeleckých duší a pre tých, ktorí holdujú niečomu inému ako umenie, ponúka pomyselnú lupu, aby sa priblížili bližšie k chápaniu umeleckých duší.
Po skončení finálneho čísla, po odpadnutí zimomriavok, utretí sĺz si všetci uvedomíme, že bicie toho mladého bubeníka sú len metaforou pre niečo iné v našom živote. Pre nejaký nástroj, ktorý nás samotných robí tými najväčšími a zároveň niekedy aj tými najmenšími bytosťami v celom vesmíre. Aj, keď je niekedy naozaj ťažké pokračovať v tom, čo milujeme, stojí to za to a aj keď si už nepamätáme kto tento citát vyriekol, pridávame sa k ním a prízvukujeme „just keep playing…“
Zdroj obrázka: Johan Swanepoel / Shutterstock.com
