Automobilová doprava sa na území Slovenska a celého Československa vyvíjala relatívne pomaly. Kým vo veľkých mestách pribúdali autá i autobusy, na dedinách zostával konský povoz a peší presun základom dopravy ešte celé desaťročia. Napriek tomu sa krajina musela prispôsobiť novým trendom v Európe a urobiť zásadný krok – prejsť z jazdy na ľavej strane cesty na jazdu vpravo.
Obdobie II. svetovej vojny prinieslo mnoho zmien. Slovenský štát bol priamym spojencom nacistickej Nemeckej ríše a udalosti u nás, vrátane tých v protektoráte, výrazne ovplyvnili zavedenie pravej strany v jazdných pruhoch. Zjednotenie tohto spôsobu jazdy určite urýchlili. Prechod z jazdy vľavo na jazdu vpravo na Slovensku v júli 1939 bol historickým medzníkom, ktorý ovplyvnil každodenný život obyvateľov. V krátkom čase bolo potrebné preorganizovať dopravu, prestavať verejné vozidlá a prispôsobiť sa novým pravidlám. Slovensko ešte výrazne technicky zaostalé s mestami nespojenými vhodnou cestnou sieťou v období vojny zmenilo ľavú stranu za pravú, čím dopomohlo k zjednoteniu v rámci medzinárodnej dopravy aj v rámci dovozu.
Okrajovo je táto udalosť, rovnako ako mnoho iných z tohto obdobia, zachytená v knihe Deti vojny-povojny: Vierka. Kniha oživuje túto zabudnutú časť našej histórie. Jej príbeh sa odohráva po roku 1939 na severe Slovenska pri hraniciach s Poľskom. Kniha spomína na zmeny, ale aj na prílev nikdy nevideného množstva áut, ktoré čakali na vpád do Poľska priamo pred hranicami. Tie udalosti zmenili mapu Európy a z Kysúc sa odvtedy prekračovali hranice priamo do Nemeckej ríše. Poľsko už neexistovalo.
Jazda na ľavej strane – dedičstvo monarchie
Slovensko ako súčasť Rakúsko-Uhorska zdedilo po monarchii jazdu na ľavej strane cesty. Tento systém platil aj po vzniku Československa v roku 1918. Dlhý čas to nepredstavovalo výrazný problém. Najmä preto, že automobilov bolo málo a väčšina dopravy sa spoliehala na povozy či vlaky. Až v 30. rokoch začal rásť počet osobných i nákladných vozidiel. Firmy napredovali. Podniky sa výraznejšie začali venovať veľkoobchodu, distribúcii a dovozu. Nebolo možné zaistiť pravidelné dodávky tovaru mimo železnice inak, ako vozidlami.
Rozmach má aj osobná motorová doprava a pošta. Na cestách sa objavovali nové značky – domáce Škoda, Tatra, Praga, ale aj dovážané nemecké autá ako Mercedes-Benz, Opel či DKW.
Medzinárodný tlak a prvé zákony
Československo bolo jednou z posledných krajín v strednej Európe, kde sa jazdilo vľavo. Boli sme skrátka zásadne pozadu. Susedné Nemecko (Slovenský štát susedil s Nemeckou ríšou – Rakúskom, ale neskôr aj na severe po obsadení Poľska), Maďarsko aj Poľsko (do obsadenia ríšou) už prešli na pravú stranu a tranzitná doprava sa stávala čoraz komplikovanejšou. Aj preto sa Československo pripojilo k ženevskej dohode z roku 1931, ktorá odporúčala zavedenie pravostranného systému.
Definitívny krok prišiel v roku 1938, keď Národné zhromaždenie schválilo zákon, podľa ktorého mal byť prechod na jazdu vpravo uskutočnený do piatich rokov. Termín bol určený na 1. mája 1939. Situáciu však dramaticky zmenil politický vývoj.
Protektorát Čechy a Morava
Po zriadení Protektorátu Čechy a Morava v marci 1939 nemecké úrady nariadili prechod na jazdu vpravo okamžite. V priebehu niekoľkých dní sa menili dopravné značky, prestavovali električkové trate a organizovala sa rozsiahla informačná kampaň. Nemecká ríša mala záujem o rýchlu unifikáciu a podriadenie pravidiel cestnej premávky svojim štandardom. Protektorát bol výrazne v područí Nemecka v mnohých oblastiach. Príchod nemeckej armády priamo zaviedol nové pravidlo a všetci sa museli rýchlo prispôsobiť.
Slovenský štát a 7. júl 1939
Na Slovensku sa zmena uskutočnila 7. júla 1939. V noci z 6. na 7. júla sa menili dopravné značky, policajti a armáda dohliadali na poriadok a vodiči museli zo dňa na deň prejsť na nový systém. Zmena sa dotkla aj verejnej dopravy – autobusy a električky bolo treba prestavať, aby mali dvere na pravej strane pri chodníku. Nie všade to bolo rýchle a najmä bezpečné.
Rozhodnutie bolo ovplyvnené nielen medzinárodnými záväzkami, ale aj priamym spojenectvom Slovenského štátu s Nemeckou ríšou. Obchodné styky, vojenská spolupráca a technická závislosť od nemeckých automobilov urýchlili celý proces. Slovenský štát bol priamym spojencom a teda na strane nacistického Nemecka. Taktiež dôležitým hospodárskym dodávateľom surovín, potravín a techniky.
Cesty, vojna a nové stroje
Samotné cesty však neboli pripravené na väčšiu premávku. V 30. rokoch išlo často o kamenisté a prašné vozovky, ktoré stačili pre povozy, ale nevyhovovali rýchlejším automobilom. Dvojprúdové komunikácie prakticky neexistovali a kvalitnejší asfalt sa objavoval len pri mestách. Ťažká technika do horských dedín vstupovala s komplikáciami, alebo dokonca vôbec.
Príchod nemeckej armády na Slovensko priniesol obrovskú zmenu. Vojenské kolóny, nákladné vozidlá a motocykle zaplnili cesty a autá, ktoré dovtedy boli raritou. Ruch viacerých strojov naraz bol dovtedy nevídaný. Pre mnohé generácie obyvateľov vidieckych oblastí to bol v tomto čase prvý priamy kontakt s modernou motorovou technikou. Záujem o stroje, technické novinky a automobilizmus začal výrazne rásť. Ale neboli sme v tom jediní. Aj samotnú nemeckú mládež svojho času lákali do armády propagandistické letáky sľubujúce jazdenie na úžasných rýchlych motorkách Wehrmachtu.
VEDELI STE?
Ak by nebolo exilovej vlády SNR v Londýne a generálov Goliana a Viesta, po vojne by patril Slovenský štát k plnohodnotným porazeným – na strane porazeného Nemecka. Práve SNP, exilová vláda a podiel povstaleckej armády, nám zaistil lepšie postavenie v dejinách. Postavenie tých, ktorí nesúhlasili s Nemeckom. Za socializmu si hlavné zásluhy na SNP pripisoval Sovietsky zväz a v tomto duchu boli budované pamätníky, heslá a školské učivo. Zámerne sa zabudlo na množstvo obetí z radov francúzskych, britských, či amerických výsadkárov a spolupracovníkov. Slovo „oslobodenie“ získalo na celé desaťročia iný význam, než v celom zvyšku civilizovaného sveta.
