Vieme aj vďaka ikonickým rozprávkam, že žltý sneh určite nie. Ale čo ten biely? Na prvý pohľad vyzerá sneh nevinne – je biely, studený, často bez zápachu a človeku napadne, že je to „len zamrznutá voda“. Vysoko v horách si z neho robia polievky.
Áno, v horách, v miestach často ideálnej izolácie vplyvov človeka, zvierat, vetrov s prachom a podobne. Ale v meste? Problém je, že sneh nie je sterilný a pri padaní aj počas usadnutia na zemi funguje ako zberač toho, čo je vo vzduchu a na povrchu okolo nás. To platí v meste, na dedine aj v prírode. Rozdiel je len v tom, čo presne sa doň ukladá a v akom množstve. Samozrejme, opäť sa ozve krik tých, ktorí povedia, že kedysi jedli sneh bežne a stále žijú. Súvis s následnými ťažkosťami sa ale dáva málokedy. Ak aj telo bojovalo so slabou otravou, alebo infekciou, už v snehu a cendúľoch spojitosť nevidieť.
Sneh je „zberač“ znečistenia zo vzduchu, nie čistý filter
Vedci opisujú, že padajúci sneh dokáže účinne zachytávať aerosolové častice zo vzduchu. Laicky: vločky majú veľký povrch, sú porézne a počas pádu „pozbierajú“ mikroskopické častice, ktoré by inak zostali vo vzduchu. Preto môže byť sneh po chemickej stránke úplne iný než voda, z ktorej vznikol – už počas padania doň vstupuje prach, sadze, častice z dopravy a priemyslu, ale aj látky vznikajúce pri spaľovaní (napríklad z lokálneho kúrenia). Ľudia nepália len drevo.
Dôležité je aj to, že sneh neleží vo vákuu. Ak je na zemi, ďalej naň sadá prach a aerosóly, ktoré sa počas zimy šíria vzduchom. Takže aj keď sa ti zdá, že „park je čistý“, sneh v ňom môže byť zmesou látok zo širokého okolia – a nie vždy to vidno. Určite nie voľným okom.
V mestách je riziko vyššie: doprava, prach z ciest, soľ a kovy
V zastavanom a rušnom prostredí sa v snehu opakovane nachádzajú látky typické pre dopravu. Ide najmä o stopové kovy (napríklad zinok, meď, olovo, kadmium, nikel a ďalšie), ktoré sa viažu na prachové častice a ukladajú sa do snehovej pokrývky. Tieto kovy sa do prostredia dostávajú napríklad mimo výfuky aj z opotrebenia bŕzd, pneumatík, vozovky a z resuspenzie cestného prachu.
K tomu sa pridáva posypový materiál a cestná soľ. Ak si niekto naberie sneh „z okraja chodníka“, často si spolu s ním naberie aj zvyšky soli a špiny, ktoré sa do snehu postupne premiešali. A ani sneh pár metrov od cesty nie je automaticky bezpečný – jemný prach a častice z dopravy sa šíria vetrom.
Mikroplasty sú už aj v snehu, dokonca v odľahlých oblastiach
Nie je to len mestská téma. Výskum ukázal prítomnosť mikroplastov v snehu v rôznych regiónoch od Európy až po Arktídu. To je podstatný dôvod, prečo sa neoplatí spoliehať na dojem „tu je príroda, tu je to čisté“. Mikroplasty sú ľahké, prenášajú sa atmosférou a sneh ich môže zachytiť podobne ako iné aerosólové častice. Objavili ich už aj na dne Mariánskej priekopy, alebo pod Mount Everestom.
Neznamená to, že pár vločiek spôsobí problém okamžite. Znamená to však, že „sneh ako čistá voda“ je mýtus – a vedecky sa to už dá priamo vyvrátiť meraniami.
Sneh nie je sterilný: môže obsahovať mikroorganizmy
Ďalšia vec, ktorú nevidno: sneh môže obsahovať mikroorganizmy. Štúdie z oblasti mikrobiológie snehu ukazujú, že aj čerstvo napadaný sneh môže niesť rôzne baktérie. To je logické – do atmosféry sa neustále dostávajú mikroorganizmy z pôdy, vegetácie, vody, mestského prostredia aj z ľudskej činnosti a zrážky ich môžu „stiahnuť“ na zem.
V praxi to znamená, že jesť sneh je hygienicky neporovnateľné s pitím zdravotne kontrolovanej vody. Navyše, ak sneh leží na zemi, riziko rastie: pridáva sa kontakt s pôdou, so zvieratami a s tým, čo do snehu spadne počas dňa.
Najväčšie riziká v praxi: miesto a „vrstvy“ snehu
Najviac problematický býva sneh v blízkosti ciest a parkovísk, pri chodníkoch a plochách s posypom, na miestach, kde chodia psy a iné zvieratá, pod stromami pri rušných komunikáciách, alebo tam, kde sa zrážky miešajú so sadzami (napríklad v kotlinách pri inverzii).
A ešte jedna vec. Aj keby si nabral „ten úplne horný, biely“, stále to nie je záruka. Horná vrstva je práve tá, ktorá najviac zbiera čerstvý spad zo vzduchu. Spodná vrstva zase viac obsahuje to, čo sa do snehu dostalo zo zeme. Z hľadiska bezpečnosti je to zlá voľba v oboch smeroch.
Rád cmúľaš cencúle? Určite si sa naň pozeral, či je čistý. Ak stekal po azbestovej streche, po špinavých škridliach plných prachu a primrznutých baktériích, machoch a výkaloch vtákov, naozaj túto zmes vidieť nemusíš. Ale mikroskop by ukázal veci, ktoré vidieť naozaj nechceš.
Čo si z toho odniesť: sneh nie je jedlo ani pitná voda
Sneh je súčasť prírody a pre deti pôsobí lákavo. Lenže z odborného pohľadu je to zmes vody a zachytených častíc z prostredia – často takých, ktoré by si dobrovoľne nejedol ani nepil. Ak je cieľ „uhasiť smäd“, sneh je navyše zlá voľba aj fyziologicky: veľmi studený obsah v ústach a žalúdku môže spôsobiť diskomfort a pri väčšom množstve zbytočne ochladzuje organizmus.
