Matky, ktoré prišli o svoje deti, otvorili Pandorinu skrinku. Nie takú, ktorú by sme chceli držať zatvorenú, lebo obsahuje hrozbu. Skôr takú, ktorá v sebe skrýva veľa negatív, veľa emócií a pre mnohých z nás predstavuje príbehy ľudí, ktoré nás mohli nechať pokojnejšími, nevedieť o nich. Vďaka nej si ale uvedomujeme, že tento problém nie je len nejakým príbehom, ale má aj ľudskú tvár. Tvár malých detí, a medzi nimi môže byť pokojne dieťa kohokoľvek z nás. V tej chvíli sa nás neznámy problém bude týkať ešte viac.
Na stránkach NajMama.sk bola zverejnená výzva premiérovi Pellegrinimu, aby nastala konečne zmena v správaní lekárskeho personálu, aby konečne existovali postupy a riešenia v prípade pochybenia zdravotníckeho personálu, vďaka čomu zomierajú deti a nevinní.
Nesprávne diagnózy a nevhodné správanie často vyčerpaného a demotivovaného zdravotníckeho personálu má často veľmi vážne dôsledky. Práve do ich rúk dávame svoju dôveru, ak sami nemáme potrebné lekárske vzdelanie a čakáme, že urobia maximum. Niektoré zo zverejnených prípadov dokazujú skôr mimoriadny nezáujem a neprofesionalitu personálu v slovenskom štýle.
Otvorený list premiérovi
Niekoľko matiek a ich príbehy o tom, ako stratili svoje deti, spojila autorka článku do jedného súvislého textu spolu s fotografiami. Pri niektorých príbehoch sa čitateľ môže stretnúť s veľkou podobnosťou s vlastnými skúsenosťami. Nie všade však správanie personálu nemocníc dopadlo tak fatálne, ako v prípadoch tu. Sami máme mnoho skúseností a informácií o tom, ako sa správajú lekári, odborníci aj sestričky v nemocniciach. Ako niektorí pacienti počítajú dobré smeny a smeny, na ktorých bude zase tá „zlá sestrička“, či lekár. Príbehy, ktoré sa ocitli v článku na NajMama.sk sú niektoré pomerne známe. Mali sme sa možnosť s niektorými z nich už stretnúť v iných médiách, alebo na sociálnych sieťach. Nepochopiteľné správanie a arogantný personál sa nám občas zdá ako tabuľkové správanie niektorých zamestnancov, ak nejde o tých konkrétnych.
Otvorený list premiérovi
Pán premiér,
vyzývame Vás týmto listom verejne na bezodkladnú zmenu v slovenskom zdravotníctve a v slovenskej spoločnosti v prístupe ku obetiam lekárskych pochybení.
Vyzývame zároveň lekárske inštitúcie – Komoru lekárov, Slovenskú lekársku úniu špecialistov, aby pomohli k náprave stavu vo vzťahu ku správaniu sa lekárov voči obetiam ich vlastných pochybení. Každý môže spraviť v živote chybu, no musí za ňu niesť čestne zodpovednosť.
Vyzývame týmto všetky tri slovenské ombudsmanky, aj inštitúcie na ochranu ľudských práv a práv detí, aby prispeli ku bezodkladnej zmene situácie v slovenskej spoločnosti vo vzťahu ku postaveniu obetí pochybení lekárov a špecificky chránených obetí.
S úctou
v mene matiek, ktoré uviedli v liste svoje meno
Elena Ištvánová, ďakujeme za šírenie ďalej…
Pobyty v slovenských nemocniciach nie sú dovolenkou
Ak máme pocit, že máme kontrolu nad svojim zdravým, nie je tomu vždy tak. Sú to lekári, ktorí určujú, dokedy budete v nemocnici, kde budete, čo budete robiť a aj kde budete spať. Sú to ich znalosti a naše predpoklady, že robia pre nás maximum. Preto podstupujeme liečbu a tie zákroky, ktoré nám určia. Nie každý z nás vie rozoznať, čo je naozaj správne a v danej veci vhodné. Môžu to byť vaše posledné hodiny života a predsa neexistuje ohľaduplnosť k tomu, že chcete byť so svojou rodinou. Umierať sa chodí do takmer sterilného prostredia s nevrlým personálom, s bielymi stenami, bez lásky blízkych, rodiny. Naši starí rodičia a žiaľ aj niektoré deti umierajú v prostredí, ktoré si neželá prítomnosť tých, pri ktorých má odchod celkom iný priebeh. Pre obe strany.
Liečiť sa chodí na miesta, ktoré neprospievajú zdraviu, po psychologickej stránke veľa krát ani len z časti. Od lekárov pacienti neraz počujú, že pobyt v nemocnici nie je dovolenkou. Nevyberú si v jedle, ani v službách. Niekde sa varia vo vlastnej šťave, inde musia trpieť mnohými ťažko popísateľnými spôsobmi pre stav izieb, alebo len chýbanie potrebných vecí. Sami zamestnanci však netušia, že pobyt v nemocnici nie je ani väzením a predsa je tomu často tak. Lekári vytočení z jednej izby prichádzajú vytočení na všetky ostatné. Po stránke psychológie odborníkmi nie sú. Aj slovenské sestričky neraz nedokážu odlíšiť problémy doma a problémy medzi sebou na pracovisku s tým, ako sa správať k pacientom.
Zdravotný personál je však na druhej strane nemotivovaný, demotivovaný, vyčerpaný a vyťažený. Mnoho prípadov na seba podobných neposudzujú individuálne, pretože sú pod tlakom. Zlyháva tak nie len personál, ale ešte aj niečo celkom mimo nich. Tak ako aj pri iných profesiách, slovenský národ nie je taký pohostinný a príjemný, ako o sebe zvykneme hovoriť. Sme nevrlí, zlí, nemáme radi, ak nám niekto skáče do našich kruhov a nie každý z nás má záujem o priateľstvo s niekým, koho uvidí pár dní a potom odíde. Nakoniec sú tu aj tí, ktorí svoju prácu milujú a nechýba im úsmev. Ten úsmev, s ktorým k pacientovi pristúpia a s ním aj odstúpia. Úsmev, prístup človeka, profesionalita a ochota. Pre neochotných a nevrlých zamestnancov v zdravotníctve máme mnohí zlé spomienky, či doživotné následky. Neexistuje totiž reálny inštitút, ktorý by chránil pacienta s istotou, alebo nejakou zárukou spravodlivosti. Poškodený, alebo pozostalý je totiž stále niekde na spodku záujmu celého zdravotníctva, pretože na rade sú ďalší pacienti… možno čoskoro ďalšie obete.
Pacienti a ich rodiny nie sú odborníci, nevedia nič o tom, aké sú pravidlá v nemocniciach a preto si zaslúžia arogantné správanie. Pri niektorých ľuďoch je správanie pochopiteľné. Pri mnohých iných pacientoch a návštevníkoch sa však už personál správa agresívne preventívne, aby ihneď bolo jasné, aká je diagnóza aj bez prijímania pocitov a predpokladov. Bežný človek, ktorý sa náhle ocitne na mieste pacienta nemá vzdelanie a nedokáže svoje zdravie posúdiť. Občas však aj hlúpa predtucha dáva tušiť, že niečo nebude v poriadku. Nie všetko sa dá odhaliť od lekárovho stola pozdvihnutím okuliarov a pohľadom na dva a pol metra.
