V roku 1925 bolo slovenské leto výhradne spojené s poľnohospodárstvom. Rodiny žili stále v symbióze s prírodou – žalo sa obilie, sušilo seno, zberala sa zelenina a ovocie. Deti aj dospelí trávili celé dni na poliach, často až do večera. Tento „pracovný“ charakter leta bol zdokumentovaný vo väčšine regionálnych novín tej doby. Zostáva aj v spomienkach mnohých starých rodičov ako tradovaný popis toho, ako sa žilo. Nedeľa patrila oddychu a kostolu. V roku 1925 už nebola šľachta a poddanstvo, ale mladá Československá republika a mnoho nádejí na lepší pokrokový život.
V mnohých regiónoch však stále panovala negramotnosť, nevzdelanosť, nárečia v mnohých oblastiach Slovenska takmer nedovoľovali sa plnohodnotne dohovoriť s inými. Staršie generácie zo vzdialených regiónov sa tak značne líšili v reči, no nástupom vzdelania a gramotnosti sa priepastné rozdiely darilo odstraňovať.
Zlepšovalo sa prepojenie, tovar, zásobovanie, cestovanie aj pre mladú generáciu a schopnosť poznávania iných miest ako rodnej obce, či susednej. Ľudia si začali viac všímať rozdielnosti krojov a zvykov oproti iným. Spoznávať nové spôsoby zábavy, sprístupňovala sa železničná doprava, vzácnosť akou bol automobil, sa začala objavovať na cestách a stav ciest len pomaly prispôsobovať aj niečomu inému, ako vozom s koňmi.
Celodenná rutina bez klimatizácie
Štáty, mestá, úrady, pracoviská, či fabriky nemali žiadnu modernú možnosť ochladzovania, takže počas leta bolo možné naraziť na mužov s odhalenými košeľami, zatiaľ čo u žien bolo niečo také nepredstaviteľné a tak viac trpeli teplom. Domy boli stavané tak, že vnútri sa dalo vydržať aj počas horúcich dní. Často to boli hrubé múry v južných oblastiach. Kameň, nepálená tehla, niekde kombinácia pálenej a nepálenej. Ešte stále sa stavali aj domy z prírodných materiálov a blata, hoci ojedinele.
Denne sa vstávalo skoro ráno, aby sa využil chladnejší čas dňa. V dopoludňajších hodinách sa pracovalo pri poliach a poobede nasledoval odpočinok v tieni s ľahkými pokrmami ako chlieb s bryndzou či kyslou smotanou. Vzácnejšie mohlo byť maslo, rôzne nápoje, aj alkoholické prevažne na Kysuciach a Orave. Tie boli známe vysokou mierou alkoholizmu, ale aj výrobou ovocných destilátov. Čistú vodu si ktokoľvek nabral z potokov, ktoré mal overené a vyššie sa nepásol v rieke dobytok. V opačnom prípade boli radi, ak vôbec nevedeli, že by dobytok mohol poznačiť takúto vodu.
Kúpanie v prírodných vodách
Oficiálne kúpaliská v roku 1925 prakticky neexistovali. Známe boli kúpele, kúpeľné domy. Kúpele budovali vo veľkých mestách majetní obchodníci, ale rovnako tak sa budovali aj priamo v kúpeľných oblastiach s minerálnymi prameňmi. Pre bežných ľudí to však nebolo. Tí sa bežne kúpali doma v korýtkach, najskôr ženy, potom muži. Ak to šlo, ľudia sa chodili osviežiť do riek a potokov. Početnejšie skupiny ľudí a miesta vyslovene určené na takéto kúpanie mali najmä v rámci Dunaja, Váhu či Oravy – často v neformálnych skupinách. Vo väčších mestách a dedinách sa formovali improvizované „letné kúpaliská“ – miesta pri riekach s lavicami a jednoduchými provizórnymi šatňami. Tento folklórny spôsob lákania ľudí k vode zachytávali aj regionálne kroniky.
Plavky ako poznáme dnes, neexistovali. Kúpali sa plne oblečení. Čím menšie deti, tým viac bolo prijateľné, ak boli nahé. Najmä na dedinách. Mladé dievčatá sa často kúpali len výnimočne, prípadne len ojedinele strážené inými dievčatami.
Spoločenské a kultúrne udalosti
Letné mesiace boli časom púťových slávností, jarmokov, dožiniek a tanečných zábav pod holým nebom. Najmä dožinky – koniec zberu sena – boli doprevádzané hudbou, tancom a hrami. Mestské noviny i regionálne týždenníky o tom pravidelne písali. Rovnako sa začínajú objavovať „letné biografy“ – premietania filmov vonku na námestiach alebo v parkoch, čo potvrdzujú správy o takýchto akciách v mestských archívoch.
Netreba vynechať zmienky o hodoch, hodových slávnostiach spojených s vysviackou a výročiami kostolov, ktoré v niektorých obciach boli veľkou a vlastne v rámci roka najväčšou lokálnou udalosťou. Deti nechodili do školy, pomáhali rodičom s úrodou, sušením sena pre dobytok na zimu a o to viac sa tešili na chystanie hodov, špeciálnych hodových jedál. Ísť na takúto udalosť bolo veľkou udalosťou bez ohľadu na teploty.
Detské hry a tradičné spolky
Deti nemali moderné hračky. Ich letné chvíle patrili tradičným hrám – schovávačke, skákaniu cez lano, hudbe, spevu, tancu či bežným hrám. Po Veľkej vojne, ako sa nazývala vtedy I. svetová vojna, sa chlapci hrávali na vojakov a keď sa objavili prvé zmienky o Indiánoch, mohli to byť aj veľmi jednoduché hry na Indiánoch a ich lovcov. Riekanky a porekadlá, lokálne a dnes často už neexistujúce slovné hry, vypočítavačky a zábavky detí boli bežné. Deti neraz lovili v riekach pstruhy a iné druhy, ktoré sa už v lete objavovali.
Telovýchovné spolky ako Sokol začali organizovať vo väčšej miere turistiku a cvičenia v prírode – prvé náznaky letných táborov, hoci bez dnešného komfortu a turistického zázemia, sú zaznamenané v kronikách telovýchovných organizácií.
Hudba, tanec a ľudové remeslá
Folklór bol počas leta všadeprítomný. Vo väčších mestách sa neprehliadala príležitosť na posedieť, alebo tancovať a baviť sa tam, kde znela dychová hudba, folklórne procesie a tradičné remeselné trhy. Noviny z Prešova či Martina uvádzali kalendár letných hudobných slávností, tanečných zrazov aj remeselných trhov ako dôležité spoločenské udalosti. Tanečné zábavy boli dokonca dôležitým miestom, kde sa mohli stretnúť mladí. Mládenci obzrieť dievčatá a spýtať sa, ktorá je z ktorej rodiny a kde si pýtať o jej ruku. Ešte stále zostával na mnohých miestach v platnosti starý systém, hoci sa čoraz viac upúšťalo od tradícií a mladí sa našli sami.
Ľudové piesne si dievčatá nacvičovali mimo podujatia a keď sa hlásila nejaká o slovo na zábave, alebo sa pridala do spevu a poznala pieseň, bola vidieť aj počuť viac. Týkalo sa to odvážnejších dievčat, ktoré sa nebáli spievať. To isté možno hovoriť o mužoch. Kto sa zhostil slova, spevu, chopil sa piesne tzv. rozkazovačky, alebo ukázal náročnejšie kroky, ten viac oslnil dievčatá. Doba diametrálne odlišná od dnešnej, kde je väčší frajer ten, čo vytiahne drahší iPhone.
Stojí za zmienku, že v roku 1925:
V Trnave bola v roku 1925 postavená prvá budova určená špeciálne na kino – tzv. Bio Rádio. Začiatkom februára 1925 tam začali premietať, a letné premietania pokračovali počas sezóny v meste. Hoci išlo o zimnú stavbu, miernejšie počasie v lete umožnilo organizovať aj večerné predstavenia pod holým nebom v blízkosti kina. Regionálne noviny a skanzeny dokumentujú dodnes dožinkové slávnosti, ktoré sú známe z mnohých kútov Slovenska. Taktiež história slovenských biografov potvrdzuje existenciu premietaní v mestách ako Skalica v rámci pivničných a letných projekcií
