Pamätáte si, čo sa stalo, keď ste mali dva roky? Väčšina z nás dokáže vybaviť si najstaršie spomienky a zážitky okolo tretieho – štvrtého roka života. Prečo je to tak? Táto otázka skrýva fascinujúci jav známy ako detská alebo infantílna amnézia.
Pamäť existuje – no nedokážeme ju vyvolať
Dlho sme si mysleli, že deti si spomienok jednoducho nepamätajú, pretože ich mozog (predovšetkým hipokampus) ešte nie je dostatočne vyvinutý. Nový výskum z Yale z marca 2025 však odhaľuje, že deti už vo veku 12 mesiacov dokážu ukladať špecifické udalosti – napríklad rozpoznanie obrázkov – a že tieto spomienky sú spracované v hipokampe. Dokonca už trojmesačné deti sa dokážu naučiť rozpoznávať vzory – ich mozog “štatisticky” filtruje opakujúce sa informácie, aj keď si ich neskôr nechceme pamätať.
Výskumy na myšiach potvrdzujú, že spomienky uložené v ranom veku nezmiznú. Ak sa tieto spomienky znovu aktivujú pomocou špeciálneho podnetu – napríklad vône, zvuku alebo známeho obrazu – môžu sa znova vybaviť aj po dlhšom čase, dokonca aj po mesiacoch. Podobný fenomén zaznamenali vedci aj u myší vystavených imunitnému stimulusu – tie si dokázali spomienky udržať dlhšie. Spomienky u myší? Výskumníci v takýchto výskumoch využívajú postupy, keď mláďatá napríklad vystavia určitej skúsenosti. Napríklad im dajú naučiť sa, že v určitom klietkovom priestore zažijú jemný šok, alebo že v prostredí existuje únikový otvor (escape hole). Následne sa využíva obdobie „zabúdania“ a znovuaktivácia podnetov.
Prečo sa neskôr stávajú „neprístupnými“?
Mozog bábätiek vykazuje obrovský rast – vrátane tvorby nových neurónov v hipokampe. Táto neurogenéza môže paradoxne „prepisovať“ staré spomienky a robiť ich menej dostupné.
Zároveň vývoj reči a sebauvedomovanie (ktovie “Ja som ja, mám spomienky”) je kľúčové pre to, aby sme spomienky dokázali ukladať v naratívnej podobe. Aby mali podobu, ktorú dokážeme prečítať a porozumieť jej neskôr. Pretože do pamäte sú uložené tieto spomienky v podstate v inom kódovaní a za iných okolností, pri inej vedomostnej a jazykovej výbave.
Bez jazyka si ich totiž jednoducho nevyhľadáme. Berte to ako základný systém MS DOS, na ktorý sa až okolo 4 roka nainštaluje operačný systém Windows. Čiže do spomienok v MS DOS sa snažíme pristúpiť cez WINDOWS, no ide o iné prostredie. V skutočnosti nie sme absolútne bez spomienok z raného detstva, iba nás k nim nevedie správna cesta. Mozog ich uchováva, no vyvolanie sa stráca v záplave nových spojení a vývoja jazykového či vyjadrovacieho sebauvedomenia.
Kultúry, rodičia, emócie – všetko to hrá rolu
To, ako rodičia rozprávajú so svojimi deťmi o každodenných zážitkoch, má výrazný vplyv na to, ako si deti vytvárajú a uchovávajú svoje spomienky. Ak rodič s dieťaťom často vedie rozhovory v štýle „Pamätáš sa, ako sme boli na výlete pri jazere?“ alebo „Spomenieš si, keď si prvýkrát držal mačiatko?“, pomáha tým dieťaťu naučiť sa, ako spájať udalosti s konkrétnymi slovami, obrazmi a pocitmi. Takéto rozhovory dávajú dieťaťu návod, ako ukladať vlastné spomienky do pamäti ako príbehy. Práve to je základom tzv. autobiografickej pamäti, teda schopnosti pamätať si svoj vlastný životný príbeh.
Zaujímavé je, že výskumy ukazujú výrazné rozdiely medzi kultúrami. V spoločnostiach, kde sa s deťmi veľa rozpráva o minulosti a o tom, čo prežili, si tieto deti dokážu spomenúť na svoje rané zážitky oveľa skôr a detailnejšie. Naopak, v kultúrach, kde sa kladie menší dôraz na osobné rozprávanie, sa aj prvé spomienky objavujú neskôr a bývajú menej konkrétne.
Rovnako dôležité sú aj emócie. Silné citové zážitky, ako napríklad narodenie súrodenca, prvý deň v škôlke. Alebo pád z bicykla alebo dokonca chuť zmrzliny na dovolenke. Také udalosti zanechávajú v mozgu hlbšie stopy. Tieto spomienky bývajú živšie, pretože ich sprevádzali výrazné pocity – radosť, strach, prekvapenie či smútok. Emócie pôsobia ako lepidlo, ktoré spája udalosti so spomienkami a robí ich trvalejšími. Preto si aj v dospelosti často pamätáme udalosti, ktoré pre nás mali osobný význam, hoci si nepamätáme, čo sme robili deň predtým.
Zvierací paralely: amnézia je evolučná výhoda
Infantílna amnézia nie je unikátom človeka. Hlodavce, opice či ďalšie stavovce ukazujú podobné vzory – rýchle zabúdanie konkrétnych udalostí a paradoxné zachovávanie implicitných zručností. To naznačuje, že ide o adaptívnu vlastnosť mozgu počas raného vývoja.
Zaujímavé ďalšie zdroje:
- Asociácia amerických psychológov: rozhovory rodičov pomáhajú deťom vytvárať trvalé spomienky – https://www.apa.org/news/press/releases/2013/08/childhood-memories
- Fivush & Haden – štýl rozprávania ovplyvňuje dĺžku aj kvalitu pamäťových stôp https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0885201413000161
- Vedecký článok o vplyve amygdaly na emocionálne nabité spomienky https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3004761
- Štúdia o kultúrnych rozdieloch vo veku prvej autobiografickej spomienky https://www.nature.com/articles/s41598-018-29807-7
