Detské pouličné hry, na ktoré sa už (takmer) zabudlo

panák, hra na chodníku

„Keď ja som bol v tvojom veku, žiadne mobily neexistovali!“ Túto vetu už istotne vyslovil nejeden rodič v snahe vysvetliť svojmu synovi/dcére, že život existuje aj za hranicami dotykového displeja. A niet divu, z ulíc zmizli pouličné hry a postupne miznú doslova stovky detí, ktoré si navykli na oveľa pohodlnejší spôsob trávenia voľného času – pred obrazovkami televízorov a počítačov.

panák, hra na chodníku

Nemá už ani cenu im vysvetľovať, koľko krásnych zážitkov dokáže dieťaťu priniesť ulica či blízky lesík, ktoré zdieľa s kamarátmi zo susedstva. Oni na vás len s nezáujmom hľadia, keď im opisujete tú radosť môcť si len tak vybehnúť von a vrátiť sa, až keď vás z okna volá mama na večeru. Tento článok vás ale nemá presvedčiť o tom, že v minulosti bolo všetko lepšie. Určite aj dnes sa nájde veľa detí, ktoré ešte nepodľahli „čaru“ elektroniky. Cieľom tohto článku je zaspomínať si na detské hry, ktoré sme sa hrávali v najlepších časoch nášho života, no dnes sa s nimi stretneme len zriedka. Možno vám niektoré vyčaria úsmev na tvári alebo vás dokonca inšpirujú, aby ste s nimi oboznámili aj vašich potomkov. Veď v dobe, v ktorej sa všetko vracia, aj deti sami zistia, že niet nad prostú, nadčasovú hru, ktorej ukončenie nezáleží od výkonnosti batérie, ale od nich samých.

Schovávačka + naháňačka

Nesmrteľné hry, ktoré sa vždy vyčerpali ako prvé, keď sa rozhodovalo o tom, čo sa ide hrať. Každý si určite vybavuje ten vzrušujúci pocit, keď jedno z detí začalo so zatvorenými očami rátať do desať, zatiaľ čo ostatné sa rozpŕchli po okolí, aby našli tú správnu skrýšu.

Stavanie bunkrov

Nezáležalo na tom či ste dievča alebo chlapec. Bunkre sa stavali hromadne, akokoľvek a kdekoľvek. Stačilo nájsť len ten správny strom a potom už všetko záviselo od vašej fantázie. Tí šikovnejší si pribíjali vlastné drevené „poličky“, prípadne čarovali s konármi tak, že čoskoro sa pár stromov premenilo na nové príbytky, v ktorých sme dokázali stráviť celé dni. Pre deti je svet niekedy až príliš veľký, a tak si z neho občas potrebujú vyhradiť kúsok, ktorý bude patriť len im. Bunker nám poskytoval tajné útočisko, ďaleko od rodičov či školských povinností.

Indiáni a spol.

Ďalší spôsob ako na chvíľu uniknúť z tohto sveta, bolo hrať sa na rôznych hrdinov, ktorí boli v danej dobe v kurze. Keď bol hitom Vinnetou, hralo sa na indiánov, potom prišla éra supermanov, bojovníkov a bytostí z iného sveta. V časoch, keď neexistovali videohry, prípadne jediný k dispozícii bol Game Boy, si chlapci museli vyrábať vlastné drevené bojové nástroje, ako meče, oštepy či terče, s ktorými sa potom šermovali pred domom. Väčšinou ale našťastie bez dlhodobých následkov.

Skákanie gumy

Tentokrát čisto dievčenská záležitosť. Guma bola nesmierne populárna, skákala sa cez prestávky, na záhrade u kamarátok a keď pršalo, aj doma v detskej izbe. Každá zostava mala pridelenú aj riekanku či pomenovanie, ktoré ale malo s konkrétnym skákaním veľmi málo spoločné (spomínam si, ako sme dookola odriekavali meno Karla Gotta). Variácií bolo neúrekom – od tých najtriviálnejších až po takmer nezvládnuteľné. Vždy tu bol teda priestor na zlepšenie a nové výzvy. A aj keď sa zdá, že táto hra už nadobro vymrela, na internete stále nájdete návody a presné postupy, ktoré možno čakajú na znovuobjavenie.

Remeselníci

„My sme malí remeselníci, pracujeme vo dne v noci, naše remeslo za začína na písmeno…“ Úvodné vety tejto už legendárnej hry majú mnohí z nás stále v pamäti. Skvelá hra, založená na pantomíme, pri ktorej sa hádalo, aké povolanie majú dvaja „remeselníci“.

Dedko sa zobudil

Táto hra mi v mysli ostala ako jedna z tých najstrašidelnejších (hra, ktorá jej je veľmi podobná nesie aj príznačný názov „Krvavé koleno“). Princíp bol v tom, že jeden predstavoval dedka, ktorý sa musel pomaly zobúdzať podľa času, ktorý odrátavali ostatní. Keď sa dedko zobudil, vykríkol farbu a vtom sa ostatní s krikom rozpŕchli po okolí, aby ju rýchlo našli a držali sa jej ako kliešť. Dedko totižto skočil na prvého, ktorý nestihol včas ujsť. Koho chytil, prípadne kto nestihol nájsť farbu, ten sa stal novým dedkom.

Kráľu, kráľu, daj vojačka

Oproti sebe sa vytvorili dve skupiny detí, držiacich sa za ruky. Len čo zaznel štartovací pokrik „Kráľu, kráľu, daj vojačka“, jedno z detí sa rozbehlo a snažilo sa preraziť ruky protiľahlému tímu. Ak sa mu to podarilo, jeho tím sa rozrástol o bývalého konkurenta z opačnej skupiny.

Honzo, honzo, koľko hodín?

Toto bola veľmi kreatívna a zábavná hra. Jedno dieťa sa postavilo na cieľovú čiaru a ostatné sa ho pýtali: „Koľko hodín?“ On podľa aktuálnej nálady či sympatií odpovedal trebárs „dva medvedie“, „päť mravčích“, „tri krabie“,…Nato sa dieťa muselo posunúť o zadaný počet krokov prikázaným štýlom. Kto prvý došiel až k cieľovej rovine, ten určoval kroky ostatným.

Guľôčky

Na hádzanie guľôčok spomínajú ešte aj naši starí rodičia. Vtedy sa dali zohnať len hlinené guľôčky a kto mal sklenenú alebo nebodaj dúhovú, vzbudzoval obdiv i závisť u ostatných spoluhráčov. Keby ste dnešnému dieťaťu podali do ruky vrecúško guľôčok, s veľkou pravdepodobnosťou by na vás len nechápavo hľadelo.

Céčka + pogy + kartičky

Nejde o klasické hry, skôr o pripomenutie, že aj drobné a navonok bezvýznamné predmety, dokázali mať v tom čase pre deti nesmiernu hodnotu. Céčka už sa stali kultovým predmetom našej minulosti a vymieňanie pogov, kartičiek či obrázkov sa bralo tak vážne, až tieto predmety nadobudli v detských očiach cenu zlata.

Skákanie škôlky

Už samotné kreslenie kriedami na chodník nám poskytovalo priestor na sebavyjadrenie a dávku rebelantského pocitu. No možnosť reálne zúžitkovať nakreslené nám dávala iba Škôlka. Ešte aj dnes, keď ju náhodne zazrieme na chodníku, máme chuť si zaskákať a na chvíľu sa cítiť ako dieťa.

Určite by sa dalo nájsť aj mnoho iných hier, ako napríklad Kuchárka, vybíjaná, skákanie cez švihadlo, slepá baba či púšťanie šarkanov. Pamätáte sa aj vy, čo ste sa najčastejšie hrávali ako deti?

Pripravila Ema Stanovská

Mohlo by zaujímať tiež:
Pod autorom ZN.SK vychádzajú články externých redaktorov a články viacerých autorov súčasne. Neraz vám tak prinášame rozsiahlu tému, alebo článok neobvyklý voči ostatnej našej tvorbe.