Pieseň Bitter Sweet Symphony od britskej skupiny The Verve sa stala hymnou generácie a azda nie je človeka, ktorý by ju nepoznal. Je najznámejšou od tejto skupiny a neopakovateľnou aj tým, že dostal sláčiky do uší tých, ktorí bežne nič sláčikové nepočúvali.
Vyšla v roku 1997 a rýchlo sa stala jednou z najikonickejších skladieb 90. rokov. Charakteristický sláčikový motív, melancholická atmosféra a text o rozpore medzi túžbami a realitou z nej urobili globálny hit. Len málokto však v čase jej úspechu tušil, že autor skladby Richard Ashcroft z nej nebude mať prakticky žiadny finančný úžitok. Vtedy to vlastne ani netušil. Do skladby dal veľa času, výkonu a nádejí a nakoniec „nebola jeho!“
Orchestrálny motív a jeho pôvod
Základom sporu bol krátky sláčikový motív, ktorý The Verve použili v skladbe. Nešlo o priamy sampl pôvodnej piesne The Last Time od The Rolling Stones, ale o orchestrálnu verziu, ktorú v roku 1965 nahral Andrew Loog Oldham Orchestra, projekt producenta Stones. Táto verzia bola oficiálne chránená a jej práva patrili vydavateľstvu spojenému s autormi pôvodnej skladby.
Povolenie, ktoré nestačilo
The Verve mali na použitie samplu formálne povolenie, no len v obmedzenom rozsahu. Ťažko povedať, či zmluvu pochopili obe strany správne, alebo to bol úmysel, no konečná skladba od The Verve zvuk nemala len chvíľu a koniec, ale použila ho dlhšie. V skladbe skrátka nezaznie len na krátko a dosť. Po vydaní piesne však právnici vydavateľstva argumentovali, že sláčikový motív je v Bitter Sweet Symphony použitý: opakovane, počas celej skladby a zároveň tvorí jej rozpoznateľné jadro.
Výsledkom bolo tvrdenie, že skupina prekročila dohodnuté podmienky, hoci samotná skladba mala vlastnú melódiu, text aj štruktúru. Skrátka The Verve mala vlastnú melódiu, aj text, spev, hudobné nástroje a všetko, čo robí piesňou pieseň.
Strata všetkých autorských práv
Po právnom spore boli v roku 1997 autorské práva k skladbe Bitter Sweet Symphony prepísané na Micka Jaggera a Keitha Richardsa. Slávne tváre a hlasy z Rolling Stones. The Verve tak prišli o 100 % honorárov z predaja, príjmy z rádia a televízie, licenčné poplatky z reklám a filmov. Z obchodného hľadiska sa tak dovtedy ešte nestalo, že by skladba tvorená jednou skupinou s výnimkou jedného zvuku nakoniec nebola ich napriek tomu, že sú interpretmi a autormi. To bol najzásadnejší svetový prípad, keď najväčší hit skupiny neprinášal žiadne autorské príjmy.
Prečo je tento prípad výnimočný?
Hudobný priemysel pozná množstvo sporov o sampling, no tento prípad je dodnes považovaný za extrémny. Extrémny, hamižný a bezohľadný voči iným interpretom, aj keď fanúšikovia tábora Rolling Stones nepoznajúci The Verve by mohli pokojne povedať, že šlo o adekvátnu ochranu duševného a autorského vlastníctva. Použitý bol krátky hudobný prvok, no sankcia znamenala úplnú stratu práv, nie ich čiastočné zdieľanie. Prípad sa stal symbolom toho, akú silu majú vydavateľstvá a ako môže právna interpretácia prevážiť nad umeleckým prínosom.
Návrat práv po viac než 20 rokoch
V roku 2019 Mick Jagger a Keith Richards verejne oznámili, že vracajú autorské práva k skladbe Richardovi Ashcroftovi. Išlo o dobrovoľné rozhodnutie bez súdneho nátlaku. Ashcroft sa tak po viac než dvoch desaťročiach stal opäť oficiálnym autorom piesne. Že by svedomie? Finančné príjmy z minulých rokov sa však nevrátili. Tento krok mal najmä symbolický a morálny význam.
Celé je to o to absurdnejšie, že Rolling Stones a ich The Last Time je kvalitou, žánrom a cieľovkou niekde celkom inde. Podoba týchto dvoch piesní, alebo zvuku medzi nimi je dokonca pre mnohé uši tak nejasná, že je nutné presviedčať hlavu, aby podobnosť našla.
Napriek tomu sa príbeh tejto skladby dnes často používa ako varovanie pre hudobníkov pracujúcich so samplami. Je to tiež príklad právnych rizík v hudobnej tvorbe a jeden z najznámejších konfliktov medzi kreativitou a autorským právom.
