Smiech je pre väčšinu ľudí symbolom radosti, uvoľnenia a spoločenskej väzby. Považujeme ho za jednu z najľudskejších emócií, schopnosť vyjadriť pobavenie zvukom, výrazom tváre a rečou tela. Ale čo ak sa mýlime? Môžu sa smiať aj iné tvory? A ak áno, je to ten istý smiech, ako keď človeku ujde smiech pri dobrom vtipe?
Odpoveď prekvapí: áno, existuje viacero druhov zvierat, ktoré vydávajú zvuky, správanie alebo dokonca výraz tváre, ktoré veľmi pripomínajú ľudský smiech. Ale zároveň platí, že nie každý „smiech“ je smiechom v zmysle. V zmysle mentálneho pobavenia.
Šimpanzy a orangutany: naši usmievaví príbuzní
Medzi najznámejších „smejúcich sa“ živočíchov patria veľké primáty – šimpanzy, bonobovia a orangutany. Výskumníci pozorovali, že tieto zvieratá pri hrách, šteklení či sociálnom kontakte vydávajú zvuky, ktoré sa veľmi podobajú chichotaniu. Tieto zvuky nie sú len náhodné – vznikajú v špecifických situáciách, keď sú opice uvoľnené, v bezpečí a často pri hre s inými jedincami.
Zaujímavé je, že aj keď zvuk nie je identický s ľudským smiechom, evolučné porovnanie ukazuje, že ide o homológnu reakciu – teda vývojovo príbuzný jav. Smiech u šimpanzov môže teda byť akýmsi predchodcom nášho vlastného smiechu. Môže byť vyvolaný úsmevnou situáciou, ktorú šimpanz vidí a smiechom ju zhodnotí, ak je pobavený.
Potkany: prekvapiví smejovia v laboratóriu
Jedným z najzaujímavejších objavov posledných rokov bolo zistenie, že laboratórne potkany sa „smejú“ pri šteklení. Tento výskum viedol estónsko-americký neurovedec Jaak Panksepp. Pomocou špeciálnych nahrávacích zariadení zistil, že potkany vydávajú vysokofrekvenčné zvuky (okolo 50 kHz), ktoré ľudské ucho nepočuje. Tieto zvuky zaznievajú najmä pri hrách, naháňačke a práve pri šteklení.
Ešte zaujímavejšie je, že potkany si takéto šteklenie aj cielene vyhľadávajú – keď ho výskumník prestane robiť, prídu späť a tlačia sa mu pod ruku. Znamená to, že ich to baví? Pravdepodobne áno, hoci nevieme, či zažívajú to isté vedomé pobavenie ako človek.
Psy: usmievajú sa, ale nesmejú sa
Psí „úsmev“ je medzi majiteľmi veľmi populárny – mnoho ľudí má pocit, že ich pes sa usmieva, keď je šťastný. A nie je to len domnienka. Psy dokážu výrazne meniť výraz tváre, a najmä pri hrách alebo kontakte s majiteľom sa ich tvár uvoľní, ústa mierne otvoria a jazyk visí mimo papule. Tento výraz síce vyzerá ako úsmev, no pes sa nesmeje zvukovo – nevydáva charakteristický smiech ako človek. Namiesto toho vyjadruje radosť cez reč tela a špecifické zvuky (napr. hravé vrčanie alebo krátke výdychy). Najčastejšie to vnímame cez vrtiaci chvost bez vrčania a útoku v kombinácii s napríklad dychčaním a vyzývaním k hre.
Niektoré výskumy dokonca ukázali, že pri hre môže pes vydávať špecifický „hráčsky výdych“, ktorý iné psy rozpoznajú ako pozvanie na hru. Nie je to smiech, ale má podobnú funkciu – uvoľniť napätie a posilniť sociálnu väzbu.
Čo kone?
Kôň má výraz, ktorý ľuďom často pripomína úsmev alebo smiech, no v skutočnosti ide o tzv. flehmenov reflex – typické vyhrnutie hornej pery a odhalenie zubov, ktoré slúži na zachytávanie pachových signálov pomocou Jacobsonovho (vomeronazálneho) orgánu. Tento reflex sa vyskytuje pri vnímaní feromónov, najmä pri kontakte s inými koňmi, potravou alebo neznámymi pachmi v okolí. Hoci pohyb pery a „grimasový úsmev“ môžu pripomínať ľudský smiech, kôň v takom momente nereaguje na pobavenie, ale analyzuje chemické stopy vo vzduchu. Napriek tejto vizuálnej podobnosti kone nemajú smiech ako prejav emócie, aký poznáme u ľudí alebo šimpanzov.
To však neznamená, že kone nepoznajú radosť – prejavujú ju inak: uvoľnenou chôdzou, veselým pohybom, váľaním sa v prachu, hravým kopýtaním alebo trením sa o človeka. Radosť možno pozorovať aj v uvoľnenej mimike, zvesenej hlave a pri tichom frkaní. Kone dokážu vnímať náladu človeka a rozoznávajú výrazy tváre, čo potvrdzujú aj etologické výskumy. Napriek tomu ich vlastné grimasy nie sú výsledkom napodobňovania človeka, ale sú prirodzené a vývojovo zakorenené. Nejde teda o vedomý úsmev, ale o špecifické správanie viazané na čuch, komunikáciu a emocionálnu pohodu. Hoci sa kone nesmejú, ako to poznáme u ľudí, môžu byť šťastné a vyjadrujú to jazykom, ktorému musíme porozumieť inak než cez naše ľudské predstavy.
Delfíny a slony: inteligentní zabávači
V prípade delfínov a slonov ide o veľmi inteligentné zvieratá so silným sociálnym zázemím. Delfíny komunikujú pomocou širokej škály zvukov, pričom niektoré výskumy naznačujú, že sa pri hrách alebo kontakte so známymi jedincami objavujú zvuky, ktoré sú výhradne spojené s pozitívnou emóciou.
Slony sú známe tým, že sa „zabávajú“ – radi sa hrajú vo vode, hrabú v bahne a v piesku. Vydávajú pri tom rôzne revy a trúbenie, ktoré sú podľa etológov znakom radosti, ale opäť ide skôr o emocionálne správanie než vedomý smiech v ľudskom zmysle slova.
Smiech ako biologický nástroj
Z evolučného hľadiska sa smiech (alebo jeho ekvivalenty) považujú za sociálnu signalizáciu. Pomáha udržiavať väzby, znižovať napätie a vytvárať dôveru. To platí u ľudí, ale aj u šimpanzov a iných druhov, kde „smiech“ vzniká počas hry alebo blízkeho kontaktu.
Rozdiel medzi „ľudským“ smiechom a tým zvieracím je teda skôr v komplexnosti emócií a vedomej reflexii pobavenia. Zatiaľ čo človek sa smeje na vtipe alebo absurdite, zvieratá skôr signalizujú stav pohody alebo túžbu po hre. Vtipná situácia a jav pre nich nie je vtipný, pretože nerozumejú humornej stránke javu. Nedokážu vyhodnotiť napríklad šmyknutie ženy v krásnych šatách do blata ako humornú situáciu a jej následky, prípadne nerozumejú kontextu, slovám a vyjadreniam.
Čiže – smejú sa teda vôbec zvieratá?
Áno – mnohé zvieratá vykazujú správanie, ktoré veľmi pripomína smiech. U šimpanzov a potkanov ide dokonca o zvuky, ktoré možno považovať za primitívny smiech. No z pohľadu neurovied a psychológie je stále otázne, či ide o vedomý pocit pobavenia, alebo len o reflexívne správanie v sociálnom kontexte.
Jedno je však isté – smiech nie je výlučne ľudská výsada. Je zakódovaný hlboko v evolúcii, a možno práve preto sa na zvieratá tak radi pozeráme ako na naše zrkadlá.
Zaujíma vás téma podrobnejšie? Určite si vyhľadajte zdroje:
- Jaak Panksepp: „The neurobiology of play and laughter in animals: a comparative perspective“
- Darwin, Charles: The Expression of the Emotions in Man and Animals
- National Geographic: Do animals laugh? Scientists investigate.
- Smithsonian Magazine: The Laughing Rat Study
- Journal of Comparative Psychology (APA): Vocal Play and Laughter-like Responses in Chimpanzees
