Ľudská pamäť nie je dokonalý záznam udalostí. Naše spomienky vznikajú v mozgu ako kombinácia faktov, dojmov a zážitkov, ktoré si spätne skladáme do príbehu. Vedci dnes už vedia, že tento proces je náchylný na chyby. Mnohé naše spomienky nie sú presné – a niektoré z nich sa nikdy nestali. Takéto pamäťové omyly nazývame falošné spomienky.
Ako vznikajú falošné spomienky?
Falošná spomienka je presvedčenie, že si človek pamätá niečo, čo sa v skutočnosti neudialo. Tento jav môže vzniknúť rôznymi spôsobmi.
Jedným z nich je spájanie reálnych udalostí so zavádzajúcimi informáciami, ktoré sa človek dozvie neskôr. Tento jav sa označuje ako efekt dezinformácie. Typickým príkladom je psychologický experiment dvojice Loftusová a Palmer, v ktorom vedci účastníkom výskumu pustili video dopravnej nehody. Po zhliadnutí sa ich pýtali, „Ako rýchlo išlo auto, keď narazilo do druhého?“. Iným skupinám položili jemnejšie znejúcu otázku, napríklad „Ako rýchlo išlo auto, keď do druhého auta ľahko ťuklo?“ alebo „…keď sa ho dotklo?“. Výsledkom bolo, že ľudia, ktorým bola položená dramatickejšie znejúca otázka, si udalosť pamätali ako vážnejšiu, než bola. Niektorí dokonca tvrdili, že videli rozbité sklo – hoci v zázname žiadne nebolo.
Tento experiment dokazuje, že spôsob, akým sú nám kladené otázky, dokáže ovplyvniť samotné spomienky. Naša pamäť sa prispôsobuje novým informáciám, niekedy tak, že realitu pozmení. Domýšľa si okolie, okolnosti a situáciu, ako asi vyzerala vizuálne a v nej v tejto predstave zachytíme výsledok vizualizácie a pokladať ju tak môžeme za vlastnú spomienku.
Ďalším faktorom je chyba v identifikácii zdroja spomienky. Mozog si nie vždy presne pamätá, odkiaľ nejakú informáciu získal – či sme ju videli naživo, čítali, počuli alebo si ju predstavili. Avšak vždy sa ju pokúša zobraziť vizuálne, tak sa lepšie pamätá. Môže sa tak stať, že to, čo si niekde v útrobách pamäte pamätáme ako zažitá situácia je nie spomienka na reálnu situáciu, ale spomienka na predstavu, ktorú sme mali, keď sme o tom počuli. Táto chyba, známa ako source monitoring error, môže viesť k tomu, že si človek napríklad spomenie na detaily z detstva, ktoré pochádzajú z fotografií alebo rozprávania iných, nie z jeho vlastnej skúsenosti.
Slávne experimenty s implantovanými spomienkami
Americká psychologička Elizabeth Loftus vykonala sériu prelomových výskumov, ktoré ukázali, ako ľahko sa dá do ľudskej pamäti „vsunúť“ spomienka na niečo, čo sa nikdy nestalo. V známom experimente požiadala príbuzných dobrovoľníkov, aby jej poskytli niekoľko skutočných spomienok z detstva účastníka a zároveň pridali jednu fiktívnu – napríklad, že sa dieťa stratilo v obchodnom dome. Po niekoľkých dňoch a opakovanom rozhovore si až štvrtina účastníkov dokázala túto vymyslenú udalosť detailne vybaviť a opísať, ako sa vtedy cítili, kto bol nablízku, alebo čo mali oblečené.
Podobné experimenty sa opakovane potvrdili aj v iných krajinách a vekových skupinách. Výsledky naznačujú, že naša pamäť sa dá ovplyvniť pomerne ľahko – ak sa to robí nenápadne, postupne a v dôveryhodnom prostredí. S tým žiaľ môžu pracovať aj dezinformačné kanály, alebo páchatelia trestnej činnosti.
Prečo mozog robí takéto chyby?
Mozog nevníma spomienky ako pevne uložené súbory. Keď si niečo pamätáme, opätovne skladáme udalosti do príbehu, ktorý nám dáva zmysel. Zmysel je potrebný, pretože ak by sa dej nikam neuberal a nemal by tak zmysel, ťažké by bolo aj pre mozog si takú situáciu zapamätať. To je dôvod, prečo si dvaja ľudia môžu pamätať rovnakú udalosť úplne inak. Pamäť je do veľkej miery rekonštruktívna, nie reproduktívna.
Spomienky sú tiež ovplyvnené našimi emóciami, očakávaniami, predstavivosťou a aktuálnym duševným stavom. Ale napríkald aj postojom k danej veci. Pre dvoch rôznych ľudí totiž môže byť daná situácia rozdielne dôležitá. Mozog si spomienky nielen „ukladá“, ale aj neustále upravuje.
Sú falošné spomienky nebezpečné?
Vo väčšine prípadov nie. Malé nepresnosti v pamäti sú bežnou súčasťou života. Avšak v špecifických situáciách môžu mať vážne následky – napríklad pri súdnych procesoch, kde svedectvá hrajú kľúčovú úlohu. Existujú prípady, v ktorých boli ľudia odsúdení na základe výpovedí, ktoré sa neskôr ukázali ako falošné spomienky. Nebezpečné sú aj vtedy, ak tvrdíme niečo, čo potvrdzujú dezinformácie a pritakávame na niečo, čo nie je ani fyzicky, technicky, či medicínsky možné.
Zároveň treba dodať, že falošné spomienky nie sú klamstvom – človek si pri nich naozaj myslí, že sú pravdivé. Nejde o vedomé zavádzanie, ale o dôsledok fungovania nášho mozgu. Je to skrátka spôsob vysporiadania sa s medzerami, ale zároveň spôsob predstavovania si počutých a spracovaných informácií – vo vizuálnej podobe tak, aby sme im plne rozumeli.
Môžu byť falošné spomienky aj užitočné?
Áno, v určitých prípadoch. Náš mozog si niektoré bolestivé spomienky upraví tak, aby boli menej traumatizujúce. Tiež sa ukazuje, že kreativita, predstavivosť a schopnosť plánovať do budúcnosti využívajú tie isté mozgové mechanizmy ako pamäť – a vďaka tomu môže byť schopnosť „doplniť si obraz minulosti“ vlastne aj užitočná.
Falošné spomienky sú teda dôkazom toho, že náš mozog nie je archivátor, ale rozprávač príbehov. A každý príbeh je trochu prispôsobený tomu, kto ho rozpráva a prečo.
Ak vás téma zaujíma viac, odporúčame:
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC4183265/
https://www.apa.org/news/press/releases/2013/05/false-memories
https://www.psychologytoday.com/us/blog/memory-wars/202111/the-remarkable-phenomenon-false-memories
https://www.newyorker.com/magazine/2014/05/19/partial-recall
