Kármánova hranica je vo všeobecnosti na celom svete prijatá hranica medzi zemskou atmosférou a kozmickým priestorom. Hranica nachádzajúca sa vo výške 100 km nad povrchom Zeme sa presnejšie meria od hladiny mora a nie povrchu, keďže ten môže byť rôzne členitý. Jej ustanoviteľom bol americký fyzik maďarského pôvodu Theodor von Kármán.
Hodnota a mierka je tiež vzhľadom na stručnosť akceptovaná aj Medzinárodnou leteckou federáciou. Zaujímavosťou je, že ju neprijali v USA, kde s hranicou atmosféry a kozmu narábajú tak trochu inak aj pre medzinárodné pretekanie v dobývaní vesmíru. Keď Alan Bartlett Shepard vo vesmírnej lodi Freedom 7 dosiahol výšku 180 kilometrov 5. mája 1961, nemohlo to byť len nazretie to vesmíru. Chceli, aby to bolo v tabuľkách naozajstným vesmírom. V skutočnosti naša atmosféra nemá jasnú hranicu a exosféra presahuje 1 200 kilometrov.
Nuž a prečo máme túto hranicu vôbec ustanovenú?
Kármánova hranica je zhruba stanovený priestor, v ktorom sa let lietadiel správa inak, ako tesne nad povrchom. Čím vyššie sme, tým je redší vzduch a je nutná väčšia plocha krídel, alebo naopak vyššia rýchlosť, aby sme mohli stroj udržať v lete. Avšak Kármánova hranica je priestor, nad ktorým už nepokračuje domnienka, že v nej bude potrebný neustály nárast plochy krídel a rýchlosti. Tu totiž už prebieha orbitálny let. To znamená že aj veľmi veľké stroje nepotrebujú rozsiahle krídla a kľúčová môže byť pre nich len rýchlosť. Samozrejme, v takomto prípade hovoríme o špičkových technológiách, raketách a prúdových motoroch.
Čo vrtuľové lietadlá?
Čím sme ďalej od zeme, tým je nižšia gravitácia, no hlavne je vzduch redší a mení zloženie. V príliš riedkom vzduchu sa už nedokáže pohybovať žiadne vrtuľové lietadlo a ani vrtuľník. Aj preto nie je možné zdolávať Mt. Everest vrtuľníkom, keďže už tam je vzduch takej hustoty, že by sa vrtule krútili, no nenahnali by žiaden reálny vzduch, cez ktorý by sa dalo popohnať alebo zdvihnúť.
