Internetom sa šíri vymyslená informácia, akýsi novodobý mýtus, ktorý mal zrejme pobaviť. Hoax totiž uvádza, že akási britská prostitútka Gerda Puridle je skutočnou vynálezkyňou umelých mihalníc. Údajne umelé mihalnice vynašla v roku 1882 aby sa chránila pred ejakuláciou svojich klientov. Autor tohto výmyslu si mohol byť istý, že takáto historická pikoška zaujme. Popiera však pritom skutočné historické fakty a pôvod prvých umelých mihalníc. Vynálezkyňa Gerda Puridle je totiž vymyslená a túto hlúposť sa dokonca aktuálne podujali propagovať ako historický fakt aj niektorí ľudia na sociálnych sieťach. Pravda je však možno menej zábavná a šokujúca ako tento internetový výmysel. Ak niekoho uvidíte, ako oduševnelo uvádza túto historickú zaujímavosť, upozornite ho, že len papagájuje prázdne internetové hlúposti. Lebo viralita… rozumieme. Nie je podstatné čo je pravda, ale podstatné je to, čo prináša lajky.
Skutočný vynález umelých mihalníc pochádza z 20. storočia
Umelé mihalnice, dnes bežný doplnok v kozmetickom priemysle, majú zaujímavú históriu, ktorá siaha do začiatku 20. storočia. Prvá patentovaná verzia umelých mihalníc bola podaná v roku 1911 kanadskou vynálezkyňou Annou Taylor. Jej dizajn pozostával z umelej mihalnice vyrobenej z tkaniny a nanesenej na očné viečko pomocou špeciálneho lepidla.
Zatiaľ čo Taylor je pripisovaná za patentovanie prvej verzie umelých mihalníc, rozšírenie ich používania vo filmovom priemysle sa často spája s americkým filmovým režisérom D.W. Griffithom. V roku 1916 si Griffith najal maskéra, aby vytvoril špeciálnu verziu umelých mihalníc pre herečku Seenu Owen na natáčanie filmu Intolerance. Mihalnice mali zvýrazniť oči herečky na filmovom plátne a vytvoriť dramatický efekt, čo sa stalo základom pre ich ďalšie využitie v kinematografii.
Vývoj a využitie v umení a filme
Umelé mihalnice sa postupne stali neoddeliteľnou súčasťou filmového maskérstva. Vo zlatej ére Hollywoodu (1930–1950) sa stali populárnym nástrojom na zvýraznenie očí herečiek, čím prispeli k vytvoreniu ikonických vzhľadov hviezd ako Marlene Dietrich či Audrey Hepburn. Počas tejto doby sa mihalnice stali symbolom glamouru a sofistikovanosti.
V 60. rokoch minulého storočia sa umelé mihalnice stali módnym trendom vďaka ikonám ako Twiggy, ktorá ich nosila na oboch horných aj dolných viečkach, čím definovala charakteristický vzhľad tej doby. Tento trend sa šíril aj mimo filmového plátna a dostal sa do bežnej kozmetickej praxe.
Umelé mihalnice v maskérstve a fotomodelingu
Umelé mihalnice sú v súčasnosti neoddeliteľnou súčasťou maskérstva, najmä v televízii, filme a divadle, kde sa používajú na zvýraznenie očí a vytvorenie rôznych charakterových efektov. Okrem dramatických efektov sa umelé mihalnice stali aj štandardom v modelingu a pri umeleckom fotení. Fotomodelky ich používajú na dosiahnutie výraznejšieho a atraktívnejšieho vzhľadu, čo prispieva k estetickej kvalite reklamných kampaní a módnych editorialov. Vďaka rozmanitým dizajnom a technológiám výroby dnes existuje množstvo druhov umelých mihalníc, od jemných a prirodzených po extrémne dlhé a dramatické. Niektoré sú vytvorené pre jednorazové použitie, zatiaľ čo iné sú trvácnejšie a môžu byť používané opakovane.
Materiály používané na výrobu umelých mihalníc
Pôvodné umelé mihalnice boli vyrobené z ľudských vlasov alebo z prírodných materiálov, ako je hodváb alebo kožušina. V dnešnej dobe sa používajú rôzne materiály vrátane syntetických vlákien, ako je nylon, polyester a dokonca aj polyestrické polyméry. Luxusné verzie môžu byť stále vyrábané z prírodných materiálov, ako sú norková kožušina alebo hodváb, ktoré ponúkajú mäkší a prirodzenejší vzhľad. Syntetické mihalnice sú často lacnejšie a trvácnejšie, ale môžu byť menej pohodlné na nosenie. V posledných rokoch sa vývoj zameriava na hypoalergénne materiály a ekologické alternatívy, ktoré minimalizujú podráždenie očí a zároveň majú menší dopad na životné prostredie.